Bratislava 6. decembra (TASR) - Fotografii a foteniu sa venuje od štrnástich. Neuveriteľných 33 rokov pracuje v agentúrnom spravodajstve. Svoje bohaté portfólio spestril oficiálnymi portrétmi štyroch slovenských prezidentov. Podľa neho nie je ťažké vytvoriť takúto prestížnu fotografiu.

"Dokáže to každý, ale je to zodpovednosť. Ide o to, či dostanete dôveru. Keď ju máte, potom sa musíte popasovať už len s tlakom kritiky. Vždy sa nájde niekto, kto by to spravil inak, má výhrady, ale nad to sa treba povzniesť a realizovať svoju predstavu," povedal v rozhovore pre TASR jej dlhoročný fotoreportér Pavel Neubauer.

Čo rozhodlo o tom, že z vás bude fotograf?

Do štrnástich som vôbec neevidoval, že nejaká fotografia existuje. Veľmi som chcel byť zverolekárom, chodil som do krúžkov, na prírodovedecké olympiády, ale plány zmenil môj otec. Síce fotil len pre seba, rodinné snímky, obdivoval som na ňom, že bol "laborant". Kupoval si chémiu, z Ruska si doniesol špeciálne laboratórne váhy, miešal vývojky. To, čo by nedotiahol pri normálnej expozícii, snažil sa dopracovať práve vývojkami. Stal sa pedantom na vyvolávanie filmov a vtiahol do toho aj mňa. V štrnástich som začal fotiť, najprv spolužiačky, ulice a veci okolo nás. Keď som mal ísť na strednú, vybral som si polygrafickú školu.

V roku 1980 ste nastúpili do Československej tlačovej agentúry (ČSTK), v agentúrnej obrazovej redakcii ste prežili politické a spoločenské zmeny, ostali ste aj po rozdelení Československa a v agentúrnom spravodajstve ste úctyhodných 33 rokov. Ako ste prežívali zmenu na fotoscéne - prechod z klasickej fotky na digitálnu?

Na digitálnu dobu som sa tešil. Pravda, všetko má svoje pre a proti. Chémia mala nevýhodu v tom, že človek robil s agresívnymi chemikáliami. Ja som mal to šťastie, že môj organizmus to zvládol v celku dobre, netrpel som ekzémami. Niektorým kolegom stačilo polroka, aby sa s tým "hrali" a mali doživotné problémy. Ja som robil z chémiou zhruba 14 rokov, choroby sa mi vyhli, ale príchod digitálu som uvítal.

Takže prvé digitálne obrázky ste prijali bez výhrad a s nadšením?

Nie, pre mňa boli veľmi ploché. Klasickú fotografiu som vnímal v 3D systéme, malo to svoje kopčeky, údolia, tiene... Digitálne zábery na mňa pôsobili, akoby boli vyliate na ľadovej ploche alebo skle. Bol to prvotný šok, ale rokmi a vývojom sa môj postoj zmenil. Dnes som deformovaný digitálom, už to vnímam inak.

Skúsený fotograf ako vy by po tých rokoch praxe mohol mať svoju vlastnú definíciu dobrej fotky. Existuje taká?

Poučka asi na to neexistuje. Dobrá fotka musí zaujať človeka. Niekedy sa môže skôr podariť fotografia, ktorá vznikne za minimálnych podmienok a stresov, ako tá, ktorá si vyžaduje dlhodobú prípravu a premýšľanie.

Ako vnímate agentúrnu či spravodajskú fotografiu?

Za socializmu sa robili fotoreportáže z fabrík, dnes to už tak nie je. Potrebné sú na to povolenia. Súkromní majitelia sa do svojich priestorov boja púšťať novinárov, zrejme sa obávajú kritiky, alebo toho, že sa niekto snaží niečo vypátrať. Takéto žánrové fotografie by sa podľa mňa zišli, pretože je veľa redaktorov, ktorí píšu o výrobe a technických veciach. Dnes nás pustia na prevádzky, len keď fabrika bilancuje...

O čom je teda súčasná agentúrna fotka?

Sú to väčšinou veci spojené s politikou, športom, s protestmi. Je to o momente. Veľakrát človek nemá možnosť sa ani pohybovať. Čím je to vyššia aktualita, vyššia politika, tým sú väčšie bezpečnostné opatrenia. Dostanete určitý priestor a musíte fotiť z jedného bodu. Vtedy "lovíme" fotky, ako sa dá. Niekoho tá fotografia fakt nemusí zaujímať, pretože si myslí, že je to obyčajné "cvaknutie". Niekedy sa však človek pri tom obyčajnom cvaknutí poriadne vystresuje a vytrápi.

Ako potom dobíjate baterky? Fotíte aj vo voľnom čase?

Pre seba fotografujem väčšinou na dovolenke. Mal by som oddychovať, ale nakopnem sa práve tým, že chodím medzi ľudí a snažím sa fotiť snímky zo života, dokumenty. To ma baví.

V práci fotíte prevažne politikov, športovcov, umelcov... V čase voľna máte opäť najradšej pred objektívom ľudí?

Z každého trošku. Mám veľmi rád zvieratá, prírodu, bežný život okolo nás, strašne mám rád trhoviská, kde sú ľudia bezprostrední. Nehovorím, že to vždy fotografujem, ale mám rád tú atmosféru. Aj na dovolenkách skoro vstávam a snažím sa chodiť tam, kde sa ľudia premávajú a kde sa život začína. Pre seba si robím fotky s nenápadným, ale kvalitatívne dobrým aparátom, ktorý nevyzerá profesionálne.

Ktorú svoju fotografiu považujete za najvydarenejšiu?

Medzi tie dobré patrí portrét pápeža Jána Pavla II. z jeho návštevy Banskej Bystrice. Bohužiaľ, fotil som ho z veľkej diaľky, čiže tiež by som to chcel trošku kvalitatívne niekam inam posunúť, ale výraz je tak perfektný, že tú jedinú fotku mám doma na stene a rád na ňu pozerám.

Fotogaléria z fotografovania portértu prezidenta Andreja Kisku

Stali ste sa známym ako autor oficiálnych portrétov slovenských prezidentov. Ako si počínal pred vaším objektívom ten aktuálny, Andrej Kiska?

Oproti predchádzajúcim prezidentom mal výhodu, že nebol v žiadnej politickej strane, nebol to nominant, prišiel z ľudu a nebol unavený politikou. V ateliéri bol bezprostredný, všetko ho zaujímalo, aj veci, ktoré by si človek možno na prvý pohľad nevšimol. Bol žoviálny, a vtedy sa dobre pracuje! Nebolo by dobré, keby prišiel s tým, že - som tu, mám na to 10 minút a musíte to urobiť! A to nehovorím o namrzených ochrankároch, ktorí stoja okolo vás a sledujú každý krok... Tým, že v tejto brandži robím dlho, aj ochranka má už pozná. Išla z nich dobrá energia a fotenie vôbec netrvalo dlho. Samotná príprava bola dlhšia. Robil som si skúšky, musel som si nájsť človeka zhruba tak vysokého, ako je prezident, nastaviť lampy, pohrať sa so svetlom... Potom, keď prišiel pán Kiska, všetko bolo pripravené, už sa len cvakalo. Samotný portrét som spravil asi do 20 minút.

Máte aj nejaký rekord v tvorbe prezidentského portrétu?

Asi najkratšie som robil portrét prezidenta Michala Kováča.

A je ťažké tvoriť takúto prestížnu fotografiu?

Dokáže to každý, ale je to zodpovednosť. Ide o to, či dostanete dôveru. Keď ju máte, potom sa musíte popasovať už len s tlakom kritiky. Vždy sa nájde niekto, kto by to spravil inak, má výhrady, ale nad to sa treba povzniesť a realizovať svoju predstavu. Prezidenti sa dajú fotiť rôzne - postojačky, od pol tela, s gestami. Prezrel som si databázu prezidentských portrétov a väčšinou sa tie fotografie približujú k tej mojej predstave, sú klasické. Prezidentov fotia aj so zástavou či knižnicou v pozadí, ale ak má takýto portrét visieť v reprezentačných priestoroch, školách, na ministerstvách a iných inštitúciách, asi by to malo byť dôstojnejšie. To, čo som spravil, je normálny štandard, ktorý sa bežne používa.

"Dirigovali" ste prezidenta čo do výrazu?

Snažil som sa, aby bol na fotografii úprimný, aby z toho išiel optimizmus.

Aká bola prvá reakcia prezidenta Kisku na vaše dielo?

Do ateliéru prišiel s tým, že chce mať modré oči a husté čierne vlasy. Povedal som dobre, ale nevedel som, že to berie "vážne". Keď sme mu priniesli hotový produkt, mal výhrady, že na portréte nemá modré oči a husté vlasy. Bol som v pomykove, lebo pôvodne som to chcel zo žartu spraviť. Chcel som priniesť fotku s modrými očami a hustými vlasmi, ale mal som obavy, či to "vstrebe". Neurobil som to a doteraz si to trošku vyčítam. Ten fór tam vtedy mohol zaznieť. Zdá sa mi, že prezident je typ človeka, ktorý by to zobral v pohode. Škoda, že som to nedotiahol, mohol to byť dobrý fór.