Quantcast
< sekcia Kultúra

Ondrejov je jedným z najosobitejších rozprávačov slovenskej literatúry

Svoje prvé básnické diela uverejňoval v Národných novinách, Proletárke či Slovenskom učiteľovi.

Bratislava 17. marca (TASR) - Ľudo Ondrejov zostáva stále jedným z najbytostnejších a najosobitejších rozprávačov slovenskej literatúry. Zomrel v Bratislave pred 50 rokmi 18. marca 1962, dožil sa 60 rokov.

Tvorba Ľuda Ondrejova sa vyznačuje žánrovou rozmanitosťou a tematickou mnohostrannosťou, základný význam má pre vývin modernej slovenskej prózy pre mládež. Jeho cestopisy pre mládež nie sú dokumentárnym svedectvom, ale umeleckou fikciou. Sú organickou súčasťou jeho tvorby, ktorá sa ustavične pohybovala na rozhraní skutočnosti a sna, túžby, predstavy, alebo spomienky.

Básnik a prozaik Ľudo Ondrejov, vlastným menom Ľudovít Mistrík, sa narodil 19. októbra 1901 v Slanje (dnes Chorvátsko). Detstvo prežil v krásnom prostredí stredného Slovenska, v obci Kostiviarska (teraz súčasť Banskej Bystrice) a tento dotyk s prírodou mal zásadný vplyv na celú jeho tvorbu.

Po absolvovaní meštianskej školy a notárskeho kurzu pracoval na viacerých notariátoch. Najvýznamnejšie boli roky jeho práce v Matici slovenskej v Martine (1928–1933) a obdobie, keď sa venoval len literárnej práci. V roku 1938 sa presťahoval do Bratislavy a pracoval vo viacerých zamestnaniach v oblasti kultúry. V období vojnového slovenského štátu participoval na arizácii, no po vypuknutí Slovenského národného povstania sa ako partizán zúčastnil na povstaleckých bojoch na strednom Slovensku v oblasti Slovenskej Ľupče. Po roku 1945 pracoval na Povereníctve pre informácie, v roku 1947 bol redaktorom časopisu Bojovník, v roku 1950 odišiel do invalidného dôchodku.

Básnická tvorba Ľuda Ondrejova je poznačená motívmi smútku a smrti, s podtónom sociálneho utrpenia. Ťaží z novoromantických symbolov a rozličných sociálno-existenciálnych situácií. Jeho básnickým debutom bola reflexívno-alegorická skladba Martin Nociar Jakubovie (1932). Básnické zbierky Bez návratu (1932), Mámenie (1936), Pijanské piesne (1936) charakterizuje citová vypätosť, vyjadrená poetickými postupmi blízkymi ľudovej poézii.

Svoje prvé básnické diela uverejňoval v Národných novinách, Proletárke či Slovenskom učiteľovi. V roku 1928 mu uverejnili báseň i Slovenské pohľady, stali sa jeho obľúbeným časopisom, v ktorom vydával najmä svoju poéziu.

Jadrom jeho prozaickej tvorby je voľná románová trilógia Zbojnícka mladosť (1937), Jerguš Lapin (1939) a Na zemi sú tvoje hviezdy (1950). Jej hrdina Jerguš Lapin je vrchársky chlapec, ktorý si utvára vzťahy k ľuďom i k otcovej pamiatke, predovšetkým však k prírode, s ktorou je v ustavičnom kontakte od narodenia. Mesto a civilizácia sú v tomto kontexte cudzou skutočnosťou, nepochopiteľnou a potenciálne nepriateľskou.

Dôležitú zložku v diele Ľuda Ondrejova tvoria aj knižky pre deti. K najznámejším patria cestopisy Africký zápisník, Horami Sumatry (1936) a Príhody v divočine (1940).

Jeho literárne dielo sa radí do prúdu prózy naturizmu, reprezentovaného tvorbou Dobroslava Chrobáka, Margity Figuli a Františka Švantnera.