FOTOGRAFIE Z ARCHÍVU
Všetky správy
Je špičkový poviedkár, ale recept na dobrú poviedku nepozná a podľa neho ani nejestvuje.
Autor TASR
Gbelce/Bratislava 3. januára (TASR) - Dušan Dušek patrí ku generácii autorov, ktorí svoje prvé texty uverejňovali v dnes už legendárnom časopise Mladá tvorba. Knižne publikuje od roku 1972 a vo svojich prózach zachytáva mikrosvet len zdanlivo obyčajných vecí, ľudí a udalostí. Jeho texty sú charakteristické autobiografickými prvkami, humorom, iróniou a originálnym poetikou. V nedeľu 4. januára bude mať prozaik, básnik, autor kníh pre deti, rozhlasových hier a filmových scenárov 80 rokov.
Je špičkový poviedkár, ale recept na dobrú poviedku nepozná a podľa neho ani nejestvuje. „U mňa sa písanie často začína nejakým drobným nápadom. Môže to byť započutá veta z rozhovoru, inokedy spomienka alebo zaujímavá historka. Natŕčam uši. A pri písaní dúfam, že sám seba niečím nečakaným prekvapím. A dobré je mať v zálohe nejakú šikovnú pointu,“ uviedol pre TASR autor, pre ktorého je literatúra ponuka na rozhovor slobodných ľudí.
Dušan Dušek sa narodil 4. januára 1946 v obci Gbelce. V rokoch 1964 – 1969 absolvoval štúdium geológie a chémie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Po skončení štúdia pôsobil vo vydavateľstve Smena a v športovom týždenníku Tip. Redaktorom týždenníka pre deti a mládež Kamarát bol v rokoch 1973 - 1978.
Ako spisovateľ v slobodnom povolaní pôsobil v rokoch 1978 – 1993, pričom v rokoch 1988 - 1992 pracoval aj na čiastočný úväzok v Slovenských pohľadoch. Od roku 1994 vyučoval scenáristiku a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave, kde bol aj vedúcim Ateliéru scenáristickej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte.
Návod na napísanie dobrej poviedky síce Dušek nepozná, ale celkom presne vie, čo ho priviedlo k písaniu: "Bolo to čítanie. Od detstva som hltal knihy, asi som to zdedil po rodičoch, mali sme doma dosť veľkú knižnicu, najprv to boli ´verneovky´, neskôr ´londonovky´, no najmä knižky Marka Twaina o Tomovi Sawyerovi a Huckovi Finnovi - a potom, postupne, mamine zväzky SPKK, čo bola Spoločnosť priateľov krásnych kníh. A prvú poviedku som sa pokúsil napísať po prečítaní 49 poviedok od Ernesta Hemingwaya. Našťastie sa nezachovala.“
Publikovať začal v 60. rokoch minulého storočia a jeho prvou uverejnenou prózou bola poviedka Nuda, ktorá vyšla v roku 1964 v Mladej tvorbe. Knižne debutoval v roku 1972 poviedkovou knihou Strecha domu, po ktorej nasledovala poviedková zbierka Oči a zrak (1975).
V roku 1982 sa autorsky zadefinoval poviedkovou knihou Poloha pri srdci. Poviedky z tejto knihy Poloha pri srdci, Slamienka, More sa rozrastá, Humoreska či Prášky na spanie boli už jeho typickými textami, v ktorých sa stretával svet fantázie s realitou každodennosti.
Medzi Dušekove ďalšie prozaické knihy patria Kalendár (1983), Náprstok (1985), Milosrdný čas (1992), Kufor na sny (1993), Teplomer (1996), Vták na jednej nohe (2003). Zaujal aj rozsiahlejšou prózou s denníkovým charakterom Pešo do neba (2000), novelou Zima na ruky (2006), troma novelami z filmárskeho prostredia, ktoré vyšli pod názvom Holá veta o láske (2010) alebo poviedkovou knihou Ponožky pred odletom (2015). V roku 2018 vydal zbierku poviedok Strih vetra a medzi jeho prozaické diela sa radí aj kniha Deti v daždi (2023).
Knižne mu vyšli aj výbery z poviedkovej tvorby Mapky neznámeho pobrežia (2001), Melón sa vždy smeje (2013), Gombíky zo starej uniformy (2013) alebo Kukučka za uchom (2025). Dušekovu esejistickú tvorbu reprezentuje publikácia Veľká potreba lampášov (2018). Je aj autorom básnických zbierok Dúšky (1990), Príbeh bez príbehu (1994) a Počítanie na prstoch (2018).
Zmysel pre hravosť prejavil aj v knihách pre deti Pištáčik (1980), Pravdivý príbeh o Pačovi (1980), Deň po dlhom daždi býva voňavý (1984), Pištáčik sa žení (1985), Babka na rebríku (1986) či Dvere do kľúčovej dierky (1987).
Ako scenárista sa podieľal na úspešných slovenských filmoch Ružové sny (r. Dušan Hanák, 1976), Ja milujem, ty miluješ (r. Dušan Hanák, 1980), Sojky v hlave (r. Juraj Lihosit, 1983), Vlakári (r. Juraj Lihosit, 1988), alebo Krajinka (r. Martin Šulík, 2000).
„Najkrajšiu spoluprácu som zažil s režisérom Martinom Šulíkom pri písaní scenára k filmu Krajinka. Nielenže sme scenár napísali, ale pri tej spoločnej práci sme sa navždy skamarátili. To je pre mňa vždy to najcennejšie – dobrí priatelia,“ zdôraznil pre TASR Dušek.
Jeho tvorbu pre deti ocenili v roku 1992 Cenou Trojruža, ktorú udeľuje Literárny fond, Slovenská sekcia IBBY a BIBIANA. Za knihu Pešo do neba dostal v roku 2000 Cenu Dominika Tatarku a Literárnu cenu Všeobecnej úverovej banky (VÚB). V roku 2002 sa stal nositeľom Krištáľového krídla v oblasti publicistika a literatúra. Je tiež držiteľom Slnka v sieti (2014) za výnimočný prínos slovenskej kinematografii a Ceny Jána Johanidesa (2012) za knihu Holá veta o láske. V roku 2016 mu prezident SR udelil Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky (SR) a za literárnu a pedagogickú činnosť.
Je špičkový poviedkár, ale recept na dobrú poviedku nepozná a podľa neho ani nejestvuje. „U mňa sa písanie často začína nejakým drobným nápadom. Môže to byť započutá veta z rozhovoru, inokedy spomienka alebo zaujímavá historka. Natŕčam uši. A pri písaní dúfam, že sám seba niečím nečakaným prekvapím. A dobré je mať v zálohe nejakú šikovnú pointu,“ uviedol pre TASR autor, pre ktorého je literatúra ponuka na rozhovor slobodných ľudí.
Dušan Dušek sa narodil 4. januára 1946 v obci Gbelce. V rokoch 1964 – 1969 absolvoval štúdium geológie a chémie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Po skončení štúdia pôsobil vo vydavateľstve Smena a v športovom týždenníku Tip. Redaktorom týždenníka pre deti a mládež Kamarát bol v rokoch 1973 - 1978.
Ako spisovateľ v slobodnom povolaní pôsobil v rokoch 1978 – 1993, pričom v rokoch 1988 - 1992 pracoval aj na čiastočný úväzok v Slovenských pohľadoch. Od roku 1994 vyučoval scenáristiku a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave, kde bol aj vedúcim Ateliéru scenáristickej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte.
Návod na napísanie dobrej poviedky síce Dušek nepozná, ale celkom presne vie, čo ho priviedlo k písaniu: "Bolo to čítanie. Od detstva som hltal knihy, asi som to zdedil po rodičoch, mali sme doma dosť veľkú knižnicu, najprv to boli ´verneovky´, neskôr ´londonovky´, no najmä knižky Marka Twaina o Tomovi Sawyerovi a Huckovi Finnovi - a potom, postupne, mamine zväzky SPKK, čo bola Spoločnosť priateľov krásnych kníh. A prvú poviedku som sa pokúsil napísať po prečítaní 49 poviedok od Ernesta Hemingwaya. Našťastie sa nezachovala.“
Publikovať začal v 60. rokoch minulého storočia a jeho prvou uverejnenou prózou bola poviedka Nuda, ktorá vyšla v roku 1964 v Mladej tvorbe. Knižne debutoval v roku 1972 poviedkovou knihou Strecha domu, po ktorej nasledovala poviedková zbierka Oči a zrak (1975).
V roku 1982 sa autorsky zadefinoval poviedkovou knihou Poloha pri srdci. Poviedky z tejto knihy Poloha pri srdci, Slamienka, More sa rozrastá, Humoreska či Prášky na spanie boli už jeho typickými textami, v ktorých sa stretával svet fantázie s realitou každodennosti.
Medzi Dušekove ďalšie prozaické knihy patria Kalendár (1983), Náprstok (1985), Milosrdný čas (1992), Kufor na sny (1993), Teplomer (1996), Vták na jednej nohe (2003). Zaujal aj rozsiahlejšou prózou s denníkovým charakterom Pešo do neba (2000), novelou Zima na ruky (2006), troma novelami z filmárskeho prostredia, ktoré vyšli pod názvom Holá veta o láske (2010) alebo poviedkovou knihou Ponožky pred odletom (2015). V roku 2018 vydal zbierku poviedok Strih vetra a medzi jeho prozaické diela sa radí aj kniha Deti v daždi (2023).
Knižne mu vyšli aj výbery z poviedkovej tvorby Mapky neznámeho pobrežia (2001), Melón sa vždy smeje (2013), Gombíky zo starej uniformy (2013) alebo Kukučka za uchom (2025). Dušekovu esejistickú tvorbu reprezentuje publikácia Veľká potreba lampášov (2018). Je aj autorom básnických zbierok Dúšky (1990), Príbeh bez príbehu (1994) a Počítanie na prstoch (2018).
Zmysel pre hravosť prejavil aj v knihách pre deti Pištáčik (1980), Pravdivý príbeh o Pačovi (1980), Deň po dlhom daždi býva voňavý (1984), Pištáčik sa žení (1985), Babka na rebríku (1986) či Dvere do kľúčovej dierky (1987).
Ako scenárista sa podieľal na úspešných slovenských filmoch Ružové sny (r. Dušan Hanák, 1976), Ja milujem, ty miluješ (r. Dušan Hanák, 1980), Sojky v hlave (r. Juraj Lihosit, 1983), Vlakári (r. Juraj Lihosit, 1988), alebo Krajinka (r. Martin Šulík, 2000).
„Najkrajšiu spoluprácu som zažil s režisérom Martinom Šulíkom pri písaní scenára k filmu Krajinka. Nielenže sme scenár napísali, ale pri tej spoločnej práci sme sa navždy skamarátili. To je pre mňa vždy to najcennejšie – dobrí priatelia,“ zdôraznil pre TASR Dušek.
Jeho tvorbu pre deti ocenili v roku 1992 Cenou Trojruža, ktorú udeľuje Literárny fond, Slovenská sekcia IBBY a BIBIANA. Za knihu Pešo do neba dostal v roku 2000 Cenu Dominika Tatarku a Literárnu cenu Všeobecnej úverovej banky (VÚB). V roku 2002 sa stal nositeľom Krištáľového krídla v oblasti publicistika a literatúra. Je tiež držiteľom Slnka v sieti (2014) za výnimočný prínos slovenskej kinematografii a Ceny Jána Johanidesa (2012) za knihu Holá veta o láske. V roku 2016 mu prezident SR udelil Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky (SR) a za literárnu a pedagogickú činnosť.
