Londýn 17. januára (TASR) - Paul Young sa stal v 80. rokoch minulého storočia úspešným dobyvateľom hitparád špecifickou metódou. Vsadil na cover verzie a hoci sa nevyhýbal ani starším šlágrom, povyberal si prevažne nenápadnejšie kúsky od menej známych autorov a interpretov, predovšetkým z americkej hudobnej scény. No a spolu so svojím tvorivým tímom im vsadil iskrivú pečať.

Keby mali zvuk hudobnej produkcie a aranžmány piesní vlastné rebríčky, Paul Young, ktorý v sobotu 17. januára oslávi sedemdesiatku, by bol veľmi vysoko. Na prvých dvoch prelomových a najúspešnejších albumoch síce nechal veľkú produkciu v štúdiovom dotváraní na iných, ale spolu so svojím najbližším spolupracovníkom, multiinštrumentalistom Ianom Kewleym je uvedený ako autor aranžmánov piesní. Na ďalších albumoch sa zhostil aj producentskej práce, dokonca taktovky, čo išlo ruka v ruke s jeho novým prístupom k tvorbe.

Na začiatku roka 1983 vydali Youngovi singel Love of the Common People, ktorý sa dostal len na 102. miesto britského rebríčka. Bolo to dielo americkej skladateľskej dvojice John Hurley - Ronald Wilkins, ktorá sa na konci 60. rokov vyznamenala napísaním tejto skladby i hitu Son of a Preacher Man. Youngovmu nápadu počas roka pomohli iné single a song Love of the Common People sa po opätovnom vydaní začal predávať na ostrovoch (2. v rebríčku) a ešte viac na starom kontinente.

Z prvej platne No Parlez vyšli aj dva iné hity - Wherever I Lay My Hat (prerábka Marvina Gaya) to v UK dotiahol na špicu a Come Back and Stay (autor Jack Lee) na štvrtú priečku s výrazným záberom v iných európskych krajinách. Viaceré pôvodne skôr americky rokenrolovo znejúce piesne dýchajú iskrivejším štýlom a zvukom "youngovsky" špecifického soulu.

Na albume, ktorý ovládol takmer všetky európske rebríčky a celkovo sa ho v UK a na kontinente predali 4 milióny kópií, sa nachádza aj šarmantná prerábka Leeho piesne Oh Women. Tiež pozoruhodná verzia slávnej piesne Love Will Tear Us Apart od Joy Division, ktorá síce ako singel príliš neuspela, ale potvrdila Youngov štatút rozhľadeného muzikanta. Aj v ďalšom priebehu kariéry sledoval novovlnové a iné trendy, spolupracoval napríklad s Ianom Durym i Elvisom Costellom, či inštrumentalistami z produkcie Tears For Fears a Garyho Numana.

Youngovo čaro v 80-tych rokoch spočívalo vo viacerých faktoroch. V šikovnom rozihraní basovej linky, ktorá jeho piesne "rozšantila". V častom využívaní sprievodných (prevažne ženských) hlasov no a najmä zaujal vlastným vokálnym frázovaním. Vďaka tomu si komerčný záujem udržal aj s ďalším jednotkovým albumom (The Secret of Association), s ktorým viac prenikol aj v zámorí. Do prvej desiatky britského singlového rebríčka dostal tri piesne, na čele s rozparádenou verziou staršieho songu americkej speváčky Ann Lee Peebles (I'm Gonna Tear Your Playhouse Down).

Najväčším hitom sa však stala Every Time You Go Away, pôvodne z bežného repertoáru inej veličiny 80. rokov, amerického dua Hall & Oates. Táto pieseň pristála na čele US-rebríčka a spevák ju zaradil aj do svojho príspevku na Live Aid. Mimochodom, na slávnej benefícii zaspieval aj úvodný part z Do They Know It´s Christmas, presne tak, ako to bolo na štúdiovom origináli charitatívneho hitu.

Paul Young vydal svoj tretí album (Between Two Fires) v roku 1986 a až na jednu skladbu napísal (spolu s Kewleym) všetky ostatné, na čele so štyrmi pomerne úspešnými singlami. Potom po pauze začal pracovať na albume Other Voices, ktorý vydal až v roku 1990 a stále mal výbornú predajnosť.

Odvtedy mu vyšlo ďalších šesť, naposledy v roku 2023. Naďalej vystupuje a jeho koncertný repertoár pozostáva prevažne z piesní najslávnejšieho obdobia a tiež z hitu Senza una donna (Without a Woman), ktorý v roku 1991 naspieval ako duet s Zuccherom. V roku 2018 mu zomrela dlhoročná manželka, v roku 2024 sa druhýkrát oženil a žije v okolí anglického mesta Luton.