< sekcia Kultúra

Peter Lipa sa snaží vychádzať so všetkými ľuďmi

Spevák Peter Lipa počas rozhovoru Foto: TASR/Michal Svítok

S jeho menom sú spojené s podujatím Bratislavské jazzové dni, ktoré si v októbri zapíše na svoje konto už 38. ročník.

Bratislava 5. augusta (TASR) – Vyštudoval stavebnú fakultu aj žurnalistiku, rozhodol sa však pre tretie – mikrofón a koncertné pódiá. Urobil dobre, pretože dnes patrí k popredným osobnostiam slovenskej hudobnej scény. Peter Lipa je nielen výborným spevákom, ale aj známym rozhlasovým moderátorom a hlavne skúseným organizátorom. S jeho menom sú spojené Bratislavské jazzové dni (BJD), podujatie, ktoré si v októbri zapíše na svoje konto už 38. ročník.

Z jeho diskografie sú známe albumy Naspäť na stromy (1995, skladby Caracas, Štyri kone vrané), Čierny Peter (1998), Bistro (2000), Beatles In Blue(s) (2002). Veľmi úspešný bol album Lipa spieva Lasicu (2005), ktorý získal štyroch Aurelov. V máji tohto roku vydal nový štúdiový album s názvom Lipa 68.

Rozprávanie s ním je vždy veľmi príjemné, najradšej však hovorí o hudbe. A tá bude aj hlavnou témou exkluzívneho rozhovoru pre TASR.





-Ste rodákom z Prešova, ako si spomínate na svoje spevácke a muzikantské začiatky?- 



Vyrastal som v časoch, kedy začala rásť popularita gitary a všetkého, čo je s tým spojené. Teda najmä rock and roll, ktorý mal vtedy trochu inú podobu. Ten nástroj sa stal symbolom doby a takáto invázia postihla aj mňa. Stal som sa vášnivým poslucháčom a to je podľa mňa najdôležitejší krok k tomu, aby človek neskôr začal robiť muziku. Najprv som si len pospevoval, keď niekto hral, neskôr som začal hrať na gitare sám a k tomu som spieval. 





-Po maturite v Prešove ste prišli v roku 1962 študovať do Bratislavy. Vybrali ste si stavebnú fakultu, chceli ste byť stavbárom?-



Nie, asi najdôležitejším kritériom bolo dostať sa na školu a vyhnúť sa tak vojenskej službe. Okrem toho na stavarinu prijímali v tom čase 800 prvákov a nebol problém dostať sa tam, posledným faktorom boli kamaráti. V tom čase tam študovalo veľa mojich priateľov a ja som tam vlastne prišiel po absolvovaní dvojročného štúdia na zememeračskej priemyslovke v Košiciach, takže to bolo aj logické pokračovanie toho štúdia.





-Na vysokej škole ste pokračovali v speváckej a muzikantskej dráhe. Ostával čas aj na školu?-



Ja som sa vlastne k hudbe dostal až na stavarine. To dnes nikto neuverí, ale vtedy tam bolo strašne veľa muzikantov. Veď celý Tradicional boli vlastne stavari. Aj celá naša prvá skupina Struny. Na štúdium to malo dosť tragický vplyv. Mnohí nedoštudovali, niektorí prerušili štúdium a ja som si tiež jeden ročník zopakoval, ale boli to krásne časy.





-Prvé ocenenie máte so skupinou Blues Five, získali ste ho na 2. beatovom festivale v Prahe.-



Blues Five už bola vážna kapela. Ale tiež tam boli štyria stavbári. Hrávali sme pravidelne vo Véčku, ale mimo Bratislavy sme sa veľmi nedostali. Až potom ten pražský festival. Ani sme si to veľmi neuvedomovali. Vtedy sme stáli na životných rázcestiach. Končili sme školu, Rusi boli u nás nasťahovaní a my sme rozmýšľali čo ďalej. Ale to ocenenie sa pre mňa stalo akýmsi vstupom na československú hudobnú scénu. Boli sme Objavom festivalu.





-Stavbár sa z vás nakoniec nestal. Zato 70. a 80. roky vám priniesli úspechy na hudobnej scéne. S kým všetkým ste sa na koncertom pódiu objavili?-



Rozhodol som sa, že všetky moje ďalšie životné kroky budem robiť tak, aby som mohol ostať pri hudbe. To bolo pre mňa dôležité a dlhodobé rozhodovanie. Vtedy som mal vo vrecku čerstvý inžiniersky diplom a generácia mojich rovesníkov emigrovala. Našiel som zlatú strednú cestu a nastúpil do Orchestra Gustáva Offermana ako spevák a gitarista. Hrali sme prevažne v zahraničí. Ale vydržal som tam len dva roky, lebo takáto práca nenapĺňala moje muzikantské ambície. Mal som hudbu príliš rád na to, aby som ju robil len pre peniaze. Ale škola to bola dobrá. Po návrate som chvíľu hľadal a nakoniec našiel. Vznikala nová tvár Revival jazz bandu. Dali sme sa dokopy, to bolo asi v roku 1972 a ostali sme s rôznymi zmenami spolu až do roku 1995. Občas s tými, čo zostali hráme aj dnes.





-Popri speve ste pracovali ako moderátor a hudobný redaktor v Slovenskom rozhlase. Ktorému druhu hudby ste sa ako "rozhlasák" venovali?-



Ja som v rozhlase začínal ako redaktor v publicistike. Mal som na starosti vedu a techniku a raz za dva týždne som pripravoval magazín Teleskop. Ale stále som poškuľoval po práci hudobných redaktorov a nakoniec sa to podarilo, takže v závere mojej internej rozhlasovej kariéry som bol hudobníkom. Vtedy tam vládli percentá. Hudba sa posudzovala podľa pôvodu. Museli sme vysielať najviac domácu produkciu, potom hudbu spriatelených národov a až potom anglosaskú, tuším len 20 percent. Ale dobrá hudba sa našla všade, najmä inštrumentálky, kde často znel jazz.





-S vaším menom sú spojené Bratislavské jazzové dni, najznámejšie jazzové podujatie na Slovensku. Akým spôsobom ste sa dostali k organizovaniu tohto festivalu?-



Ja som s takouto aktivitou začal už na škole. Jednoducho pojem jazzový festival bol pre nás niečím, po čom sme veľmi túžili. Ešte na bernoláčke sme usporiadali prvý medzinárodný študentský festival v roku 1966, teda deväť rokov pred BJD. Prvý ročník vznikol z iniciatívy môjho vtedajšieho kolegu, basistu Miloša Pašku. Pozvali sme do Bratislavy našich kamarátov z NDR, skupinu Fez a z Poľska skupinu Gold Washboard. To bol základ celej dramaturgie, hralo sa v troch kluboch. Celé to bolo pod rúškom SZM - pre tých, čo nevedia, o čo išlo - Socialistického zväzu mládeže.





-Koľko času je potrebné venovať príprave takéhoto podujatia? Dá sa to vôbec vyčísliť?-



Nedá a bolo by to aj zbytočné. Do takého vlaku môže nastúpiť len ten, kto sa v hudbe a v mnohých súvislostiach okolo nej vyzná. Dnes je už dostatok skúsených organizátorov, veď festivalov je aj na Slovensku veľa, ale my sme sa vtedy učili. Našimi vzormi bola Praha a Varšava. Jednoducho na festivale sa pracuje pernamentne celý rok.





- Na "džezáky" už prišli do Bratislavy desiatky svetových interpretov, z ktorých ste mali najväčšiu radosť? Ktorý vám dal najviac zabrať, aby ste ho získali do Bratislavy?-



Ja som tak trochu profesionálne deformovaný a mám rád najmä spevákov. Troch najlepších sme tu už mali. Boli to Bobby Mc Ferrin, Al Jarreau a Kurt Elling. Ale na svete je ešte veľa ďalších, ktorých by som rád uvítal. Často ide o náhody, nie je to vždy cieľavedomá činnosť. Napríklad velikán jazzového vokálu Jon Hendricks bol v Bratislave ako súčasť celkom iného projektu. Šťastie však má len ten, kto mu vychádza v ústrety.





-Máte na zozname ešte mená, ktoré chcete v Bratislave vidieť a počuť?-



Svetová scéna ponúka množstvo zaujímavých hudobníkov. Ten zoznam by bol veľmi dlhý a menil by sa každý rok. Naša taktika pozývať sem stále nových a nových umelcov tiež trochu pokrivkáva, lebo tí, čo tu boli pred desiatimi - dvadsiatimi rokmi, medzičasom robia niečo celkom iné. Ale potešilo by ma vidieť v Bratislave napríklad Norah Jones alebo Jamieho Culluma.





-"Džezáky" dostali v roku 2008 mladšieho brata v podobe Jarných bratislavských jazzových dní. Bolo vám jedno októbrové podujatie málo?-



Máme pocit, že to chcelo takúto časovú expanziu, ale až niekoľko ročníkov po sebe ukáže, či je táto koncepcia správna. Aspoň sa na BJD počas roka nezabudne. Medzičasom sa situácia v organizovaní koncertov v Bratislave podstatne zmenila a konkurencia nespí.





-Vedia interpreti, ktorých do Bratislavy pozývate, niečo o Slovensku, o Bratislave, či o slovenskej kultúre?-



Väčšinou nevedia nič, pokiaľ niektorý z nich nemá so Slovenskom iné vzťahy. Napríklad taká Hiromi určite vďaka Martinovi Valihorovi o Slovensku mnoho vedela. Ale fungujú aj muzikantské tamtamy a mnohí si skúsenosti odovzdávajú. Ja len dúfam, že sú tie skúsenosti z Bratislavy dobré. Za posledné roky sa organizačný tím vykryštalizoval na veľmi kvalitný hodinkový strojček.





-Ste spevák, hudobník, textár, moderátor, organizátor, stačí vám 24 hodín denne?-



Stačí, len mám niekedy pocit, že som lenivý.





-Vieme, že médiá neodmietate, akurát si vás musíme "chytiť", keď máte chvíľu voľna, čo nebýva často. Kto vám organizuje váš čas?-



Najradšej si to robím sám. Všetky pokusy o súkromný manažment stroskotali. Mám kolegyňu, ktorá sa stará o koncerty a v kapele mi pomáha syn Peter.





-Koľko kilometrov ročne najazdíte či precestujete?-



Práve som sa po asi 20 rokoch zbavil mikrobusu a presedlal na menšie auto. To znamená, že už to nie je toľko kilometrov ako kedysi. Ale 30.000 za rok to bude určite.





-Isto sa neobídete bez takého vynálezu ľudstva, akým je mobilný telefón. Akú ste mali najväčšiu mesačnú faktúru?-



Najhoršie sú tie zahraničné poplatky - roaming a minule som prekročil aj dátový limit. Raz to bolo niečo vyše 200 eur.





-Precestovali ste kus sveta, na ktoré koncerty spomínate dodnes? Ľudovo povedané, kedy ste boli "namäkko"?-



Ťažko povedať, publikum vnímam úplne rovnako, či som v zahraničí, či som doma. Ten rozdiel je len v tom, že tu ma poznajú, to znamená, prichádzajú ľudia, ktorí už vedia, načo idú. A v zahraničí ma poznajú menej. Keď je to dobrý festival, dobrá situácia, tak koncert v konečnom dôsledku dopadne dobre. Tam, samozrejme, nevedia, že ja mám nejaké Štyri kone vrané a nejaké Maturantky, takže to na mňa nikto nevykrikuje, ale musím počas tých dvoch hodín za večer presvedčiť ľudí, že to stálo zato, že ten neznámy starší pán, ktorý ich tu celý večer zabáva, že celkom to robí na takej úrovni, že sa to oplatilo. Teda neľutujú strávený večer so mnou, ba dokonca na konci aj tlieskajú, aj sa postavia a celkom sú nadšení. Teraz som mal takýto úspech napríklad vo Francúzsku v meste Bourges. Tam som bol s Ruggerom Robinom (gitarista, ktorý hrá na albume Lipa 68, pozn. TASR) a s našimi troma kolegami Tatárom, Buntajom, Gašparom a myslím, že sme tam dobre zabodovali, pretože sme dostali ďalšie angažmán. Čiže, už po tretí raz sa tam vrátime. A takých koncertov je veľa. Keď sme hrali vo Vancouveri pre kanadských divákov a pre Slovákov, ktorí v Kanade žijú, tak to bolo úžasné. Tam bolo standing ovation, všetci si kupovali platne, bolo to príjemné.





-Kde najďalej ste sa dostali s hudbou?-



Na sever Nórska, juh severnej Afriky, smerom na západ už spomínaná Kanada a Kuba, smerom na východ Austrália. Nebol som v južnej Amerike.





-Kde všade mimo Slovenska poznajú speváka Petra Lipu?-



Tak to neviem. V Česku určite, možno v Nemecku, Maďarsku, Poľsku, ale všade inde na svete to budú len jednotlivci, ktorí sa dostali k mojej hudbe cez známych. V poslednom čase spievam v zahraničí len na jednotlivých koncertoch. Kedysi sme mali v severnom Nemecku celkom slušný fan klub.





-Kde bolo najlepšie, kde majú najlepšie, najvyspelejšie publikum?-



Nedá sa to určiť podľa krajiny. Najdôležitejšie je prostredie, v ktorom hráme. Diváci sa správajú podľa toho, kde sú. Ináč v divadle, ináč v hlučnom nákupnom centre alebo cez deň na ulici a ináč v nočnom klube.





-Na festivaloch účinkujete, organizujete ich, dokonca im aj šéfujete. Je šéfovanie iná robota?-



Ak by som mal urobiť rebríček, tak najradšej spievam, ďalej som rád ako divák, ale taký, ktorý sedí alebo stojí na dobrom mieste pred kapelou, aby si koncert mohol vychutnať. A až potom som organizátor, alebo šéf. Vtedy sa síce pozerám na koncert, ale v hlave mi ide celkom iný film.





-Vaša diskografia je rozsiahla, medzi vydanými platňami však vyniká album Lipa spieva Lasicu z roku 2005. Získal päť Aurelov, čo sa inému albumu nepodarilo. Ako sa na tento album pozeráte s odstupom siedmich rokov?-



Rád by som zašiel do štúdia a nahral ho znovu, lenže to sa už nedá, našťastie, tak radšej idem ďalej a nahrávam nové pesničky, lebo zatiaľ sa nič iné ani lepšie na prezentáciu hudobníkov nevymyslelo. Pre mňa je podstatné to, že tie pesničky stále môžem hrať na koncertoch a že diváci na to reagujú tak ako na začiatku. Teda, ešte stále si albumy kupujú.





-Kedy ste si s Milanom Lasicom padli prvýkrát do oka?-



On padol do môjho oka ako skvelý autor a divadelník. Až potom som zistil, že píše aj texty pre iných. Naša spolupráca sa začala približne v časoch mojej prvej LP platne Neúprosné ráno. To je rok 1983. Zrejme ma mal v tom čase v oku aj on.





-Album Lipa 68 vydávate takmer po siedmich rokoch. Bol potrebný taký dlhý čas?-



Keď človek urobí v tejto branži nejakú dobrú prácu, tak chvíľu s tým musí vydržať a chvíľu sa akože cítiť dobre, že tá práca má odozvu. V tomto prípade cédečko, že ho ľudia počúvajú, majú ho radi, a že sa to dá hrať. Netreba sa hrnúť rýchlo robiť niečo iné. Tieto názory som získal tak trochu časom. Kedysi som mal pocit, že musím rýchlo robiť ďalší a ďalší projekt. Dnes už nie. To mi tak napovedali aj mnohí múdrejší, šikovnejší, starší a slávnejší kolegovia, ako je napríklad Paul Simon alebo Joe Cocker, ktorí vydávajú veľmi sporadicky svoje platne. Niet sa kam ponáhľať. Radšej si to dobre premyslieť a potom pokračovať ďalej. Tak aj toto sme vymýšľali dosť dlho, trvalo to nakoniec skoro sedem rokov, kým sme to dali dokopy.





-Nechcem predbiehať, ale na ďalší album budeme čakať opäť tak dlho?-



Nie, teraz napríklad je úplne iná situácia, lebo teraz pracujem ďalej. Tým, že som dostal ďalšie texty od Milana Lasicu, už teraz chystám ďalší, ale kedy bude hotový, to neviem. Možno to znovu potrvá sedem rokov. Ale dúfam, že nie. My sme už mali niekoľko fáz, kedy tie pesničky boli pripravené tak, že by to mohlo vyjsť. Ale potom sme to znovu prehodnotili a znovu sme to prerábali. Ten proces bol trošku dlhodobý, a to je preto, lebo som menil technológiu.





-Ako tomu máme rozumieť?-



Robím pesničky po novom, tak som ešte nikdy predtým nerobil. Bol som zvyknutý pracovať s kapelou, doniesol som demo do kapely, nacvičili sme si ho, nahrali sme si ho, každý si ho zobral domov a vtedy sme vymýšľali, ako by sa to dalo nahrať. A keď sme to mali plus-mínus hotové, tak sme znovu šli do štúdia, a vtedy sme to nahrali, po jednej pesničke a tie sa potom dokončovali. Ale toto bolo niečo celkom iné, štúdio plnilo inú funkciu, demá ostali iba s klavírom, pomaly sa k tomu navršovali stopy. Bolo to oveľa komplikovanejšie.





-Môžete album predstaviť tým, ktorí ho ešte nepočuli?-



Môj nový album Lipa 68 znamená, že som mal v čase vydania 68 rokov, že je tam pesnička o 68. roku a mám pocit, že som vytvoril dvanásť nových skladieb, ktoré podčiarkujú to, čo bolo dobré na starom Lipovi, teda čo mali radi moji poslucháči zo starých čias a pritom som obliekol pesničkám nové kabáty. Že je tam vo zvuku a v prístupe k materiálu niečo, čo predtým poslucháči nemali šancu v súvislosti s mojou hudbou zaregistrovať. Mám pocit, že sa to posunulo ďalej a že tá latka je dvihnutá vyššie, a to je pre mňa dobré ale zároveň zaväzujúce, keď budem robiť ďalej, tak budem musieť túto latku preskočiť.





-Textami prispel váš dlhoročný "parťák" Rudo Rusiňák.-



Áno, štyri texty napísal Rudo Rusiňák, čo nie pre mňa nový spolupracovník, lebo na platni "...v najlepších rokoch" (vydanej v roku 2001) má niekoľko pesničiek a predtým ešte sme urobili spolu Maturantky, takže Rudo je autorom jednej z mojich najslávnejších pesničiek. My priebežne spolupracujeme ďalej. Ostatné skladby sú spievanú anglicky, pretože ja mám stále ambície hrať so svojou hudbou aj v zahraničí. Je síce pravda, že dnes sú iné časy ako niekedy, nemusí sa človek hanbiť spievať po slovensky hocikde na svete. Jednak preto, že všade sú nejakí Slováci v hľadisku a jednak aj pre vplyv world music, že ľudia akosi počúvajú aj na cudzie jazyky. Ja dosť komunikujem na koncertoch, takže aj vysvetľujem niekedy aspoň trochu obsah toho textu a dovolím si hocikde v zahraničí zaspievať minimálne jednu – dve slovenské pesničky. To je prvá vec, no a samozrejme, angličtina je také naše džezové esperanto a jazyk, v ktorom džez a blues znie ako v origináli. Ja to stále porovnávam s operou, tak ako každý operný spevák vie svoje operné árie po taliansky, tak vie ich po slovensky slovenský spevák.





-Aké heslo by ste do encyklopédie hudby napísali k menu Peter Lipa?-



Zľahčujete si situáciu, to by ste mali napísať vy novinári (úsmev). Peter Lipa, spevák, spieva džez a blues, to by som napísal. Často sa totiž ľudia pýtajú, čo to je za muziku. To je to prvoradé. Dnes je našťastie aj nová kategória, ktorej sa hovorí že "vokáldžez". Jednoducho, vokalisti aj tak spievajú mix všetkých žánrov. Možno by som dopísal, že už tu dosť dlho na Slovensku otravujem s tým spievaním (opäť smiech), ale kým to ide, kým mi tlieskajú, tak ešte sa nechystám prestať. A to je asi všetko. Veľa by som do tej encyklopédie nepísal (do tretice úsmev). Mám radšej, keď si ľudia vypočujú moju muziku a sami si urobia názor.





-S kým by ste si chceli zahrať na jednom pódiu?-



Pre mňa sú zvláštni a dôležití klaviristi. Chcel by som s niekým, kto hrá dobre na klavíri, lebo klavír ma fascinuje. Klavír je pre speváka taký nástroj, ktorý spĺňa všetky kritériá, zaplní to celé, akoby som mal celú kapelu. Má to rytmus, má to harmóniu, melódiu. Najradšej by som hral s nejakým klaviristom z New Orleans, lebo klaviristi z tohto mesta majú taký špeciálny štýl, mohol by to byť Allen Toussaint, ten druhý by bol Dr. John, ktorý je sám spevákom, ale keby mi hral len na klavíri, mne by to úplne stačilo.





-Ste skoro stále na cestách, doma ste vzácny. Pomôžete doma napríklad pri domácich prácach či v kuchyni?-



Veľmi pomáham, varím, nakupujem, robím domáce práce. Ja dokonca aj upratujem, aj vyperiem, teda dám bielizeň do práčky. Môžem povedať, že doma pomáham dosť veľa. Zvykol som si nato, že keď prídem domov, snažím sa pomáhať.


Tu bude player




-Aká je vaša životná filozofia?-



Snažím sa dobre vychádzať so všetkými ľuďmi, s ktorými prichádzam do styku. Ale táto taktika neprináša vždy len úspechy, lebo občas, keď chcem, aby veci išli podľa mojich predstáv, to nevychádza.





-Ako trávite voľný čas, ak ho máte?-



Nemám. A ak mám, tak zájdem do kina, prečítam si knižku alebo idem do sauny, zaplávať si alebo zahrať stolný tenis.





-Ako sa udržujete v kondícii, máte svoj rituál pred koncertom?



Musím (alebo mal by som) cvičiť. Hlasivky sú sval ako každý iný a ak majú podať na koncerte dobrý výkon, tak na to musia byť pripravené.





-Dostali ste od novinárov otázku, ktorá by vás zaskočila alebo ste si s ňou nevedeli poradiť?



Ja nikdy nechcem vedieť dopredu otázky. Baví ma improvizácia pri nečakaných otázkach.





-Ozaj, čo sa vás ešte novinári nespýtali?-



Čo máte nové?


Rozhovor so spevákom a skladateľom Petrom Lipom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.



\r\n
\r\n
\r\n
\r\n-Aká je vaša životná filozofia?-
\r\n
\r\n
\r\n
\r\nSnažím sa dobre vychádzať so všetkými ľuďmi, s ktorými prichádzam do styku. Ale táto taktika neprináša vždy len úspechy, lebo občas, keď chcem, aby veci išli podľa mojich predstáv, to nevychádza.
\r\n
\r\n
\r\n
\r\n
\r\n
\r\n-Ako trávite voľný čas, ak ho máte?-
\r\n
\r\n
\r\n
\r\nNemám. A ak mám, tak zájdem do kina, prečítam si knižku alebo idem do sauny, zaplávať si alebo zahrať stolný tenis.
\r\n
\r\n
\r\n
\r\n
\r\n
\r\n-Ako sa udržujete v kondícii, máte svoj rituál pred koncertom?
\r\n
\r\n
\r\n
\r\nMusím (alebo mal by som) cvičiť. Hlasivky sú sval ako každý iný a ak majú podať na koncerte dobrý výkon, tak na to musia byť pripravené.
\r\n
\r\n
\r\n
\r\n
\r\n
\r\n-Dostali ste od novinárov otázku, ktorá by vás zaskočila alebo ste si s ňou nevedeli poradiť?
\r\n
\r\n
\r\n
\r\nJa nikdy nechcem vedieť dopredu otázky. Baví ma improvizácia pri nečakaných otázkach.
\r\n
\r\n
\r\n
\r\n
\r\n
\r\n-Ozaj, čo sa vás ešte novinári nespýtali?-
\r\n
\r\n
\r\n
\r\nČo máte nové?
\r\n
\r\n
\r\nRozhovor so spevákom a skladateľom Petrom Lipom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.
\r\n
\r\n
\r\n
\n","publisher":{"@type":"Organization","name":"TASR","logo":{"@type":"ImageObject","url":"http://www.tasr.sk/templates/tasr/assets/images/footerlogo_tasr.png","width":82,"height":15}},"description":"S jeho menom sú spojené s podujatím Bratislavské jazzové dni, ktoré si v októbri zapíše na svoje konto už 38. ročník. "}