Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
V roku 2001 sa podľa Nadeema zrodil nový druh divadla. Súčasťou inscenácie boli aj náboženská hudba qawwali, súfijské dhammal tance a inšpiratívna recitácia poézie aj meditatívne skandovanie zikir.
Autor TASR
Bratislava 27. marca (TASR) – Svetový deň divadla inicioval v roku 1962 Medzinárodný divadelný inštitút (ITI) a 27. marca sa slávi každý rok po celom svete. K tomu dňu požiada každý rok ITI jednu z výrazných osobností dramatického umenia o posolstvo. Tento rok je jeho autorom dramatik a režisér Shahid Nadeem z Pakistanu. TASR o tom informoval PR manažér Divadelného ústavu Dušan Poliščák.
"V Pakistane platí striktné delenie na sakrálne a profánne. V profánnej sfére nie je priestor na náboženské úvahy a v sakrálnej sa nediskutuje a neakceptujú sa ani nové myšlienky. Konzervatívne zriadenie hrá svoje 'posvätné hry' a umenie a kultúru považuje za neprijateľné. Scéna pre divadelníkov preto pripomína prekážkovú dráhu. Najprv musíte dokázať svoju hodnotu, to, že ste naozaj dobrý moslim a oddaný občan, a potom dokazovať, že tanec, hudba a divadlo sú v islame naozaj 'dovolené'," napísal okrem iného v posolstve Nadeem.
"Aj keď sú elementy tanca, hudby a divadla prítomné v každodennom živote, veľké percento praktizujúcich moslimov sa prijať scénické umenia stále zdráha. Nám sa však v jednom momente podarilo naraziť na subkultúru, ktorá má potenciál spojiť sakrálne a profánne na jednom javisku," poznamenal s tým, že v 80. rokoch, keď Pakistanu vládla vojenská vláda, založila skupina mladých umelcov divadlo Ajoka, aby mohli spochybňovať diktatúru prostredníctvom sociálne a politicky odvážneho divadla disentu. Zistili, že ich pocity, hnev a úzkosť by sa dali vyjadriť slovami súfijské básnika Bulleha Shaha, ktorý žil pred tristo rokmi.
"V Ajoke sme objavili, že jeho poézia nesie politické vyhlásenia, ktoré kritizujú skorumpované politické autority a bigotné religiózne zriadenie. Kým naše divadlo mohli autority zakázať alebo vyhnať, populárneho a váženého súfijského básnika, akým bol Bulleh Shah, nie," uviedol dramatik s tým, že život Shaha bol rovnako dramatický a radikálny ako jeho poézia, čím si vyslúžil fatvu a doživotné vyhnanstvo. O živote básnika a jeho zápasoch napísal hru Bulha.
"Pochádzal z tradície pandžábskych súfijských básnikov, ktorí svojou poéziou a životom nebojácne spochybňovali autoritu cisárov a demagógov kléru. Písali jazykom ľudu a o túžbach más. V tanci a hudbe našli svoj nástroj na spojenie medzi človekom a Bohom, s opovrhnutím obchádzajúc vykorisťovateľských náboženských priekupníkov. Vzdorovali rodovému a triednemu deleniu a pozerali sa na planétu s úžasom ako na manifestáciu Všemohúceho," priblížil Nadeem inscenáciu, ktorú sa napokon podarilo uviesť v priestoroch Goetheho inštitútu.
V roku 2001 sa podľa Nadeema zrodil nový druh divadla. Súčasťou inscenácie boli aj náboženská hudba qawwali, súfijské dhammal tance a inšpiratívna recitácia poézie aj meditatívne skandovanie zikir. "Sikhovia, ktorí boli v meste na pandžábskej konferencii a zastavili sa na predstavení, v závere vtrhli na javisko, objímali a bozkávali hercov a plakali. Bolo to prvý raz od rozdelenia Indie v roku 1947, ktoré vyústilo do rozdelenia Pandžábu podľa komunitných hraníc, čo sa Sikhovia ocitli na javisku s moslimskými Pandžábčanmi. Bulleh Shah bol pre nich dôležitý rovnako ako pre moslimských Pandžábčanov, pretože súfisti prekračujú hranice náboženstiev aj komunít," podotkol Nadeem s tým, že objavovanie príbehov podobných Bullehovi Shahovi sa môže stať mostom medzi kultúrami, divadelnými tvorcami i publikom.
Nadeem v posolstve vyzýva k boju proti apatii, letargii, pesimizmu, chamtivosti a neúcte voči svetu. "Voči planéte, ktorú obývame. Divadlo má svoju úlohu, svoju vznešenú úlohu, povzbudzovať a mobilizovať ľudstvo, aby zastavilo svoj pád do priepasti. Divadlo má moc pozdvihnúť javisko, hrací priestor, na niečo posvätné."
"Pakistan je prevažne moslimská krajina, ktorá zažila niekoľko vojenských diktátorov, strašné útoky náboženských extrémistov a tri vojny so susednou Indiou, s ktorou má tisícky rokov spoločnej histórie a dedičstva. V obavách z vojny však žijeme neustále a - keďže obe krajiny vlastnia jadrové zbrane - dokonca v obavách z vojny jadrovej," konštatoval Nadím v posolstve.
"Niekedy si žartom hovoríme, že 'zlé časy sú pre divadlo dobré'. Nemáme núdzu o výzvy, ktorým čelíme, o rozpory, ktorým sme vystavení, a status quo, ktorý treba zmeniť. S Divadlom Adžóká už vyše 36 rokov balansujeme na lane. To lano je neprestajne napnuté a my musíme udržať rovnováhu medzi zábavou a vzdelaním, učením sa z minulých skúseností a prípravou na budúcnosť, medzi tvorivým slobodným vyjadrovaním a dobrodružným zúčtovaním s autoritami, medzi sociálno-kritickým a finančne rentabilným divadlom, medzi tvorbou pre masy a avantgardou. Dalo by sa povedať, že divadelný tvorca je vlastne kúzelníkom i zaklínačom."
Divadlo Adžóká (Ajoka Theatre) bolo založené v roku 1984. Slovo adžóká v pandžábčine znamená súčasný.
Nadímovo posolstvo plnom znení v slovenskom preklade priniesol na svojej internetovej stránke aj bratislavský Divadelný ústav.
Svetový deň divadla založili v roku 1961 členovia Medzinárodného divadelného inštitútu (ITI) a od roku 1962 sa 27. marca slávi každý rok prakticky na celom svete. K tomuto dňu spravidla pripravovali podujatia aj slovenské divadlá.
Divadelný ústav v Bratislave na svojom webe upozornil, že ako organizátor festivalu súčasnej drámy Nová dráma/New Drama 2020 sa rozhodol v súvislosti s opatreniami kolektívnej ochrany a prevencie pred novým druhom koronavírusu a ochorením COVID-19 z bezpečnostných dôvodov presunúť termín konania festivalu z 11.-16. mája 2020 na jeseň tohto roku. O novom termíne bude organizátor informovať.
Návrh na ustanovenie Svetového dňa divadla predložil v júni 1961 v Helsinkách Arvi Kivimaa v mene Fínskeho strediska ITI. Vo Viedni na 9. svetovom kongrese ITI návrh aklamačne schválili.
ITI je mimovládna organizácia pôsobiaca v oblasti scénického umenia. Základy ITI položila v roku 1948 v Prahe Organizácia Spojených národov pre vzdelanie, vedu a kultúru a medzinárodná divadelná komunita.
ITI, ktorého generálny sekretariát je v parížskom sídle UNESCO, podporuje prostredníctvom národných stredísk medzinárodné výmeny v oblasti teoretických poznatkov a praxe divadelného, lyrického i tanečného umenia s cieľom posilniť mier a priateľstvo medzi národmi, prehĺbiť vzájomné porozumenie a rozšíriť spoluprácu medzi všetkými, čo pôsobia v scénickom umení.
Autorom prvého Medzinárodného posolstva bol v roku 1962 francúzsky umelec Jean Cocteau. Medzi autorov posolstva sa v roku 1994 zaradil aj Václav Havel.
"V Pakistane platí striktné delenie na sakrálne a profánne. V profánnej sfére nie je priestor na náboženské úvahy a v sakrálnej sa nediskutuje a neakceptujú sa ani nové myšlienky. Konzervatívne zriadenie hrá svoje 'posvätné hry' a umenie a kultúru považuje za neprijateľné. Scéna pre divadelníkov preto pripomína prekážkovú dráhu. Najprv musíte dokázať svoju hodnotu, to, že ste naozaj dobrý moslim a oddaný občan, a potom dokazovať, že tanec, hudba a divadlo sú v islame naozaj 'dovolené'," napísal okrem iného v posolstve Nadeem.
"Aj keď sú elementy tanca, hudby a divadla prítomné v každodennom živote, veľké percento praktizujúcich moslimov sa prijať scénické umenia stále zdráha. Nám sa však v jednom momente podarilo naraziť na subkultúru, ktorá má potenciál spojiť sakrálne a profánne na jednom javisku," poznamenal s tým, že v 80. rokoch, keď Pakistanu vládla vojenská vláda, založila skupina mladých umelcov divadlo Ajoka, aby mohli spochybňovať diktatúru prostredníctvom sociálne a politicky odvážneho divadla disentu. Zistili, že ich pocity, hnev a úzkosť by sa dali vyjadriť slovami súfijské básnika Bulleha Shaha, ktorý žil pred tristo rokmi.
"V Ajoke sme objavili, že jeho poézia nesie politické vyhlásenia, ktoré kritizujú skorumpované politické autority a bigotné religiózne zriadenie. Kým naše divadlo mohli autority zakázať alebo vyhnať, populárneho a váženého súfijského básnika, akým bol Bulleh Shah, nie," uviedol dramatik s tým, že život Shaha bol rovnako dramatický a radikálny ako jeho poézia, čím si vyslúžil fatvu a doživotné vyhnanstvo. O živote básnika a jeho zápasoch napísal hru Bulha.
"Pochádzal z tradície pandžábskych súfijských básnikov, ktorí svojou poéziou a životom nebojácne spochybňovali autoritu cisárov a demagógov kléru. Písali jazykom ľudu a o túžbach más. V tanci a hudbe našli svoj nástroj na spojenie medzi človekom a Bohom, s opovrhnutím obchádzajúc vykorisťovateľských náboženských priekupníkov. Vzdorovali rodovému a triednemu deleniu a pozerali sa na planétu s úžasom ako na manifestáciu Všemohúceho," priblížil Nadeem inscenáciu, ktorú sa napokon podarilo uviesť v priestoroch Goetheho inštitútu.
V roku 2001 sa podľa Nadeema zrodil nový druh divadla. Súčasťou inscenácie boli aj náboženská hudba qawwali, súfijské dhammal tance a inšpiratívna recitácia poézie aj meditatívne skandovanie zikir. "Sikhovia, ktorí boli v meste na pandžábskej konferencii a zastavili sa na predstavení, v závere vtrhli na javisko, objímali a bozkávali hercov a plakali. Bolo to prvý raz od rozdelenia Indie v roku 1947, ktoré vyústilo do rozdelenia Pandžábu podľa komunitných hraníc, čo sa Sikhovia ocitli na javisku s moslimskými Pandžábčanmi. Bulleh Shah bol pre nich dôležitý rovnako ako pre moslimských Pandžábčanov, pretože súfisti prekračujú hranice náboženstiev aj komunít," podotkol Nadeem s tým, že objavovanie príbehov podobných Bullehovi Shahovi sa môže stať mostom medzi kultúrami, divadelnými tvorcami i publikom.
Nadeem v posolstve vyzýva k boju proti apatii, letargii, pesimizmu, chamtivosti a neúcte voči svetu. "Voči planéte, ktorú obývame. Divadlo má svoju úlohu, svoju vznešenú úlohu, povzbudzovať a mobilizovať ľudstvo, aby zastavilo svoj pád do priepasti. Divadlo má moc pozdvihnúť javisko, hrací priestor, na niečo posvätné."
Pakistanský dramatik a režisér: Zlé časy sú pre divadlo dobré
"Pakistan je prevažne moslimská krajina, ktorá zažila niekoľko vojenských diktátorov, strašné útoky náboženských extrémistov a tri vojny so susednou Indiou, s ktorou má tisícky rokov spoločnej histórie a dedičstva. V obavách z vojny však žijeme neustále a - keďže obe krajiny vlastnia jadrové zbrane - dokonca v obavách z vojny jadrovej," konštatoval Nadím v posolstve.
"Niekedy si žartom hovoríme, že 'zlé časy sú pre divadlo dobré'. Nemáme núdzu o výzvy, ktorým čelíme, o rozpory, ktorým sme vystavení, a status quo, ktorý treba zmeniť. S Divadlom Adžóká už vyše 36 rokov balansujeme na lane. To lano je neprestajne napnuté a my musíme udržať rovnováhu medzi zábavou a vzdelaním, učením sa z minulých skúseností a prípravou na budúcnosť, medzi tvorivým slobodným vyjadrovaním a dobrodružným zúčtovaním s autoritami, medzi sociálno-kritickým a finančne rentabilným divadlom, medzi tvorbou pre masy a avantgardou. Dalo by sa povedať, že divadelný tvorca je vlastne kúzelníkom i zaklínačom."
Divadlo Adžóká (Ajoka Theatre) bolo založené v roku 1984. Slovo adžóká v pandžábčine znamená súčasný.
Nadímovo posolstvo plnom znení v slovenskom preklade priniesol na svojej internetovej stránke aj bratislavský Divadelný ústav.
Svetový deň divadla založili v roku 1961 členovia Medzinárodného divadelného inštitútu (ITI) a od roku 1962 sa 27. marca slávi každý rok prakticky na celom svete. K tomuto dňu spravidla pripravovali podujatia aj slovenské divadlá.
Divadelný ústav v Bratislave na svojom webe upozornil, že ako organizátor festivalu súčasnej drámy Nová dráma/New Drama 2020 sa rozhodol v súvislosti s opatreniami kolektívnej ochrany a prevencie pred novým druhom koronavírusu a ochorením COVID-19 z bezpečnostných dôvodov presunúť termín konania festivalu z 11.-16. mája 2020 na jeseň tohto roku. O novom termíne bude organizátor informovať.
Návrh na ustanovenie Svetového dňa divadla predložil v júni 1961 v Helsinkách Arvi Kivimaa v mene Fínskeho strediska ITI. Vo Viedni na 9. svetovom kongrese ITI návrh aklamačne schválili.
ITI je mimovládna organizácia pôsobiaca v oblasti scénického umenia. Základy ITI položila v roku 1948 v Prahe Organizácia Spojených národov pre vzdelanie, vedu a kultúru a medzinárodná divadelná komunita.
ITI, ktorého generálny sekretariát je v parížskom sídle UNESCO, podporuje prostredníctvom národných stredísk medzinárodné výmeny v oblasti teoretických poznatkov a praxe divadelného, lyrického i tanečného umenia s cieľom posilniť mier a priateľstvo medzi národmi, prehĺbiť vzájomné porozumenie a rozšíriť spoluprácu medzi všetkými, čo pôsobia v scénickom umení.
Autorom prvého Medzinárodného posolstva bol v roku 1962 francúzsky umelec Jean Cocteau. Medzi autorov posolstva sa v roku 1994 zaradil aj Václav Havel.
