< sekcia Kultúra

Pred 130 rokmi sa narodil priekopník kinematografie Vladimír Slavínský

Vladimír Slavínský rád vo filmoch obsadzoval slovenského herca a speváka Františka Krištofa Veselého (snímka z filmu Uličnice). Foto: youtube.com

Filmové skúsenosti zbieral od roku 1913, kedy nakrútil snímku Život šel kolem.

Bratislava 26. septembra (TASR) – Vladimír Slavínský sa ako režisér, scenárista a herec zapísal do dejín českej resp. československej kinematografie. Začínal už v ére nemého filmu. Jeho filmové komédie s Vlastom Burianom, Jaroslavom Marvanom, Věrou Ferbasovou či Oldřichom Novým pozerajú diváci – a menovite priaznivci filmov pre pamätníkov – dodnes. V sobotu 26. septembra uplynulo 130 rokov od narodenia filmového tvorcu Vladimíra Slavínskeho.

Vladimír Slavínský, vlastným menom Otakar Vladimír Pitrman, sa narodil 26. septembra 1890 v obci Dolní Štěpánice neďaleko českého mestečka Jičín. Od detstva ho priťahovalo divadlo a už ako sedemnásťročný odišiel ku kočovnej spoločnosti v mestečku Přeštice. V tom čase začal používať pseudonym "Slavínský". Zároveň sa vyučil za tlačiara a sádzača. Venoval sa svojej profesii a popri tom hral divadlo, bol tiež zápasníkom.

Filmové skúsenosti zbieral od roku 1913, kedy nakrútil snímku Život šel kolem. Po 1. svetovej vojne sa podieľal na vzniku filmovej spoločnosti Pojarfilm a načal sa naplno venovať novému a rýchlo sa rozvíjajúcemu filmovému remeslu. V roku 1919 nakrútil film podľa svojej divadelnej hry Láska je utrpením, ktorú napísal ešte v roku 1910. Príbeh o milostnom trojuholníku so šťastným koncom režíroval spoločne s Přemyslom Pražským a hral v ňom hlavnú mužskú úlohu, čo bol jeho filmový herecký debut.

Hral v pätnástich nemých filmoch, využíval svoju fyzickú zdatnosť a akrobatické umenie. Desiatku nemých filmov tiež nakrútil.

Jeho prvým zvukovým filmom bol v roku 1932 príbeh Právo na hřích. Slavínský bol v tom čase komerčne najúspešnejším režisérom, navyše filmy vyrábal veľmi lacno, bol teda obľúbený medzi producentmi. "Chcem, aby bolo obecenstvo spokojné. Prečo nedať divákovi to, čo si žiada a za čo si zaplatí?" povedal režisér o svojej tvorbe kritikou často označovanej za gýčovú a naivnú. V tom čase dokázal nakrútiť aj tri či štyri filmy ročne. Dokopy ich od roku 1930 do konca 2. svetovej vojny vyrobil až 37.

Vyššiu kvalitu mala jeho komédia Okénko s Hugom Haasom v hlavnej úlohe (1933). Z roku 1936 pochádza komédia Uličnice, v ktorej svoj herecký talent predviedla začínajúca Věra Ferbasová. Herecké obsadenie tu bolo doslova hviezdne: Vo filme hrá Oldřich Nový, František Krištof-Veselý, Jindřich Plachta, Zdeňka Baldová, Ladislav Pešek, Světlana Svozilová, Stanislav Neumann, František Černý, či Čeněk Šlégl. Divácky úspešná bola aj veselohra Tři muži ve sněhu, hoci vtedajšie filmové triky v dnešnom divákovi vzbudzujú úsmev.

Vo filme Falešná kočička siahol Slavínský ako už neraz po námete z ľahších žánrov. V tomto prípade išlo o divadelnú hru Vladimíra Skružného, ktorá bola českou obdobou muzikálu My Fair Lady. Ferbasová tu stvárnila dievča predstierajúce nízky pôvod, aby sa votrelo do priazne renomovaného lekára (Oldřich Nový). Aj vďaka Krištofovi-Veselému či klaunovskému hereckému prejavu Járu Kohouta je však komédia zábavnou i dnes.

V podobnom duchu sa nesú aj Slavínskeho filmy Holka nebo kluk? či Bílá vrána, ktoré v roku 1939 nakrútil s Adinou Mandlovou. Naivné až moralistické príbehy s dobrým koncom mali v období nastupujúceho protektorátu pre divákov čaro – najmä ak sa do nich podarilo prepašovať aj české či slovenské ľudové piesne, ako to bolo v komédii Přítelkyně pana ministra (1940). V tom čase nakrútil Slavínský aj hodnotnejší film Nebe a dudy (1941), príbeh priateľov z odlišných sociálnych prostredí, ktorý je hereckým koncertom Jaroslava Marvana a Jindřicha Plachtu. Z roku 1942 pochádzajú dve komédie s Vlastom Burianom: Ryba na suchu a Zlaté dno. Veselohru s vďačným motívom roztomilého psíka Hledá se Bobík nakrútil režisér v roku 1944.

Hneď po druhej svetovej vojne dokončil Slavínský komédie Právě začínáme (1946) a Poslední mohykán (1947), kde Marvan presvedčivo stvárnil postavu despotického a starosvetského otca rodiny. Poslednými Slavínskeho dielami boli snímky Dnes neordinuji (1948) a budovateľská úderka DS-70 dnes nevyjíždí (1949) dokončená až po režisérovej smrti.

"Slavínský nepoznal jediné: oddych. Práca s ním bola preto veľmi namáhavá. Bol prísny sám k sebe i k druhým a vyžadoval od svojich spolupracovníkov včasnú a presnú prípravu. Nikdy nehazardoval zbytočne s časom," povedal o režisérovi Jaroslav Marvan.

Aj napriek svojej príslovečnej pracovitosti a vytrvalosti už Vladimír Slavínský v novej komunistickej ére nedokázal uspieť a trpel psychickými problémami. Zomrel 16. augusta 1949.