Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Počas štúdia a aj po skončení fakulty pracoval ako redaktor v mesačníku Slovenské pohľady.
Autor TASR
Bratislava 27. júna (TASR) – Výnimočnosť Pavla Vilikovského spočíva v tom, že jeho písanie je otvorené pre čitateľa a umožňuje mu, aby si do literárneho textu projektoval veľa sám zo seba, teda aby text dotváral. Pre TASR to uviedol literárny vedec Peter Darovec, ktorému v roku 2007 vyšla monografia s názvom Pavel Vilikovský.
"Vilikovský otvára čitateľovi priestor. Sám tvrdil, že viac kládol otázky, než dával odpovede. To je u slovenských spisovateľov vzácne. Ak teda chceme odpovedať na otázku, v čom je Vilikovský výnimočný a neopakovateľný, možno je správnou odpoveďou fakt, že tých odpovedí by bolo veľa. Vilikovský sa ako jediný zo slovenských spisovateľov dá interpretovať nevyčerpateľným množstvom spôsobov," povedal pre TASR Peter Darovec.
Ako dodal, aj na obálke legendárnej Vilikovského knihy Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch spisovateľ hovorí čitateľom, že píše len polovicu tejto knihy, druhú píšu oni sami. A existuje toľko originálov knihy, koľko má kniha čitateľov.
Samotný Vilikovský o svojom písaní hovoril s príslovečnou skromnosťou. V jednom zo svojich posledných rozhovorov pre literárny časopis Rozum priznal: "...nepovažujem sa za spisovateľa, nikdy som to tak profesionálne nerobil, ani som nikdy nemal ten imperatív, že musím písať a vtedy a vtedy musím odovzdať knižku. Nikdy som cieľavedome nemal premyslené to, čo píšem, podľa kapitol, podľa postáv, alebo príbeh, alebo niečo podobné. Takže ja sa naozaj nepovažujem za profesionálneho spisovateľa."
V nedeľu 27. júna uplynie 80 rokov od narodenia jedného z najvýznamnejších slovenských prozaikov Pavla Vilikovského.
Spisovateľ, prekladateľ a publicista Pavel Vilikovský sa narodil 27. júna 1941 v Palúdzke (dnes mestská časť Liptovského Mikuláša), vyrastal v Bratislave. Jeho matka bola učiteľkou angličtiny a slovenčiny, otec Ján Vilikovský bol literárnym historikom. V rokoch 1958-1959 študoval Vilikovský filmovú réžiu na pražskej Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Po roku sa vrátil do Bratislavy, kde absolvoval štúdium angličtiny a slovenčiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.
Počas štúdia a aj po skončení fakulty pracoval ako redaktor v mesačníku Slovenské pohľady. Začiatkom 70. rokov 20. storočia v čase nastupujúcej normalizácie musel mesačník opustiť a zamestnal sa ako redaktor vydavateľstva Tatran. V rokoch 1976-1996 pôsobil v časopise Romboid. Okrem vlastnej prozaickej tvorby sa venoval prekladu z angloamerickej literatúry (William Faulkner, Kurt Vonnegut, Virginia Woolfová a ďalší autori).
V roku 1961 mu v časopise Mladá tvorba vyšla poviedka Viac než kedykoľvek. Jeho knižným debutom bola zbierka poviedok Citová výchova v marci (1965). Vyvolala v 60. rokoch značný záujem a autor za ňu dostal Cenu Ivana Kraska. V čase normalizácie sa na dlhšie obdobie odmlčal. Až v roku 1983 vydal novelu Prvá veta spánku.
V roku 1989 mu vyšli kultové prózy Večne je zelený a Kôň na poschodí, Slepec vo Vrábľoch. "Práve táto novela je pre mňa príkladom knihy, ktorá sa otvára až na druhé či tretie čítanie. To je však vlastnosťou väčšiny Vilikovského diel, že do nich čitateľ viac prenikne pri opakovanom čítaní," tvrdí Darovec.
Nasledovala spoločná kniha s Lajosom Grendelom Slovenský Casanova (1991). O rok neskôr vyšla Vilikovskému detektívka Peší príbeh a v roku 1996 zbierka poviedok Krutý strojvodca. Nasledovala próza s autobiografickými črtami Posledný kôň Pompejí (2001) a súbor poviedok Čarovný papagáj a iné gýče (2005). Práve za túto knihu dostal Pavel Vilikovský cenu Anasoft litera v historicky prvom ročníku tejto literárnej súťaže.
Po próze Silberputzen. Leštenie starého striebra (2006) vyšiel Vilikovskému v roku 2009 román Vlastný životopis zla a v roku 2010 prózu Pes na ceste. V rokoch 2013-2014 nasledovali novely Letmý sneh, Príbeh ozajského človeka a Prvá a posledná láska. Práve za túto knihu dostal Vilikovský v roku 2014 ďalšiu cenu Anasoft litera a ako jediný slovenský spisovateľ sa stal jej dvojnásobným laureátom.
Jeho poslednými knihami boli próza Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa (2017) a novela RAJc je preč (2018), s ktorou sa autor opäť dostal do finále Anasoftu litera - popri dvoch hlavných cenách (2005 a 2014) bol finalistom šesťkrát (2007, 2010, 2011, 2015, 2018, 2019).
Pavel Vilikovský tiež získal Cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ, Cenu Dominika Tatarku, v roku 1999 si prevzal Stredoeurópsku cenu Vilenica a Prémiu Litfondu za rok 2001 za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu - za román Posledný kôň Pompejí. V roku 2015 mu prezident SR Andrej Kiska udelil Pribinov kríž II. triedy.
Spisovateľ Pavel Vilikovský zomrel 10. februára 2020 vo veku 78 rokov. Bol súčasťou silnej generácie prozaikov (Ján Johanides, Rudo Sloboda, Vincent Šikula), ktorej nástup v 60. rokoch 20. storočia zásadne zmenil tvár slovenskej literárnej tvorby. Zároveň však dokáže osloviť aj ďalšie generácie čitateľov, čo si Darovec ako vysokoškolský učiteľ otestoval aj na svojich študentoch.
"Napríklad Vilikovského próza Letmý sneh napriek téme staroby a odchádzania duše dokáže komunikovať aj s mladými ľuďmi. Nestretol som sa nikdy s tým, že by niekoho z mladých čitateľov nezasiahla. Ak Vilikovský dokáže medzigeneračne komunikovať teraz, prečo by jeho dielo nemalo osloviť niekoho, kto sa narodí o sto rokov? Jeho písanie sa dotýka elementárnych ľudských vecí, ktoré sa nemenia," doplnil literárny vedec Peter Darovec.
"Vilikovský otvára čitateľovi priestor. Sám tvrdil, že viac kládol otázky, než dával odpovede. To je u slovenských spisovateľov vzácne. Ak teda chceme odpovedať na otázku, v čom je Vilikovský výnimočný a neopakovateľný, možno je správnou odpoveďou fakt, že tých odpovedí by bolo veľa. Vilikovský sa ako jediný zo slovenských spisovateľov dá interpretovať nevyčerpateľným množstvom spôsobov," povedal pre TASR Peter Darovec.
Ako dodal, aj na obálke legendárnej Vilikovského knihy Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch spisovateľ hovorí čitateľom, že píše len polovicu tejto knihy, druhú píšu oni sami. A existuje toľko originálov knihy, koľko má kniha čitateľov.
Samotný Vilikovský o svojom písaní hovoril s príslovečnou skromnosťou. V jednom zo svojich posledných rozhovorov pre literárny časopis Rozum priznal: "...nepovažujem sa za spisovateľa, nikdy som to tak profesionálne nerobil, ani som nikdy nemal ten imperatív, že musím písať a vtedy a vtedy musím odovzdať knižku. Nikdy som cieľavedome nemal premyslené to, čo píšem, podľa kapitol, podľa postáv, alebo príbeh, alebo niečo podobné. Takže ja sa naozaj nepovažujem za profesionálneho spisovateľa."
V nedeľu 27. júna uplynie 80 rokov od narodenia jedného z najvýznamnejších slovenských prozaikov Pavla Vilikovského.
Spisovateľ, prekladateľ a publicista Pavel Vilikovský sa narodil 27. júna 1941 v Palúdzke (dnes mestská časť Liptovského Mikuláša), vyrastal v Bratislave. Jeho matka bola učiteľkou angličtiny a slovenčiny, otec Ján Vilikovský bol literárnym historikom. V rokoch 1958-1959 študoval Vilikovský filmovú réžiu na pražskej Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Po roku sa vrátil do Bratislavy, kde absolvoval štúdium angličtiny a slovenčiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.
Počas štúdia a aj po skončení fakulty pracoval ako redaktor v mesačníku Slovenské pohľady. Začiatkom 70. rokov 20. storočia v čase nastupujúcej normalizácie musel mesačník opustiť a zamestnal sa ako redaktor vydavateľstva Tatran. V rokoch 1976-1996 pôsobil v časopise Romboid. Okrem vlastnej prozaickej tvorby sa venoval prekladu z angloamerickej literatúry (William Faulkner, Kurt Vonnegut, Virginia Woolfová a ďalší autori).
V roku 1961 mu v časopise Mladá tvorba vyšla poviedka Viac než kedykoľvek. Jeho knižným debutom bola zbierka poviedok Citová výchova v marci (1965). Vyvolala v 60. rokoch značný záujem a autor za ňu dostal Cenu Ivana Kraska. V čase normalizácie sa na dlhšie obdobie odmlčal. Až v roku 1983 vydal novelu Prvá veta spánku.
V roku 1989 mu vyšli kultové prózy Večne je zelený a Kôň na poschodí, Slepec vo Vrábľoch. "Práve táto novela je pre mňa príkladom knihy, ktorá sa otvára až na druhé či tretie čítanie. To je však vlastnosťou väčšiny Vilikovského diel, že do nich čitateľ viac prenikne pri opakovanom čítaní," tvrdí Darovec.
Nasledovala spoločná kniha s Lajosom Grendelom Slovenský Casanova (1991). O rok neskôr vyšla Vilikovskému detektívka Peší príbeh a v roku 1996 zbierka poviedok Krutý strojvodca. Nasledovala próza s autobiografickými črtami Posledný kôň Pompejí (2001) a súbor poviedok Čarovný papagáj a iné gýče (2005). Práve za túto knihu dostal Pavel Vilikovský cenu Anasoft litera v historicky prvom ročníku tejto literárnej súťaže.
Po próze Silberputzen. Leštenie starého striebra (2006) vyšiel Vilikovskému v roku 2009 román Vlastný životopis zla a v roku 2010 prózu Pes na ceste. V rokoch 2013-2014 nasledovali novely Letmý sneh, Príbeh ozajského človeka a Prvá a posledná láska. Práve za túto knihu dostal Vilikovský v roku 2014 ďalšiu cenu Anasoft litera a ako jediný slovenský spisovateľ sa stal jej dvojnásobným laureátom.
Jeho poslednými knihami boli próza Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa (2017) a novela RAJc je preč (2018), s ktorou sa autor opäť dostal do finále Anasoftu litera - popri dvoch hlavných cenách (2005 a 2014) bol finalistom šesťkrát (2007, 2010, 2011, 2015, 2018, 2019).
Pavel Vilikovský tiež získal Cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ, Cenu Dominika Tatarku, v roku 1999 si prevzal Stredoeurópsku cenu Vilenica a Prémiu Litfondu za rok 2001 za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu - za román Posledný kôň Pompejí. V roku 2015 mu prezident SR Andrej Kiska udelil Pribinov kríž II. triedy.
Spisovateľ Pavel Vilikovský zomrel 10. februára 2020 vo veku 78 rokov. Bol súčasťou silnej generácie prozaikov (Ján Johanides, Rudo Sloboda, Vincent Šikula), ktorej nástup v 60. rokoch 20. storočia zásadne zmenil tvár slovenskej literárnej tvorby. Zároveň však dokáže osloviť aj ďalšie generácie čitateľov, čo si Darovec ako vysokoškolský učiteľ otestoval aj na svojich študentoch.
"Napríklad Vilikovského próza Letmý sneh napriek téme staroby a odchádzania duše dokáže komunikovať aj s mladými ľuďmi. Nestretol som sa nikdy s tým, že by niekoho z mladých čitateľov nezasiahla. Ak Vilikovský dokáže medzigeneračne komunikovať teraz, prečo by jeho dielo nemalo osloviť niekoho, kto sa narodí o sto rokov? Jeho písanie sa dotýka elementárnych ľudských vecí, ktoré sa nemenia," doplnil literárny vedec Peter Darovec.
