< sekcia Kultúra

Pred 80 rokmi sa narodil spisovateľ Pavel Hrúz

Na archívnej snímke z 14. júna 1941 spisovateľ Pavel Hrúz. Foto: TASR Jozef Ďurník

Pre politické a občianske postoje k augustovým udalostiam v roku 1968 Pavla Hrúza počas následnej normalizácie prepustili z Matice slovenskej.

Banská Bystrica/Bratislava 14. júna (TASR) - Spisovateľ Pavel Hrúz patril medzi najpozoruhodnejšie zjavy slovenskej prózy posledných desaťročí. Jeho rozprávačstvo vystihovalo najhlbšie vrstvy ľudskej psychiky i globálnu spoločenskú atmosféru prostredníctvom príbehov odohrávajúcich sa v rozličných časových a štylistických vrstvách.

Od narodenia spisovateľa uplynie v pondelok 14. júna 80 rokov.

Pavel Hrúz sa narodil 14. júna 1941 v Banskej Bystrici do rodiny krajčíra. V roku 1964 ukončil štúdium na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT, dnes STU) v Bratislave. Najskôr pôsobil ako inžinier, v rokoch 1968 až 1971 bol redaktorom časopisu Matičné čítanie.

Pre politické a občianske postoje k augustovým udalostiam v roku 1968 Pavla Hrúza počas následnej normalizácie prepustili z Matice slovenskej, vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov, zakázali mu publikovať, čím sa až do pádu komunizmu v roku 1989 ocitol mimo oficiálneho kultúrneho života. V tomto období pracoval ako údržbár tenisových kurtov, skladník a energetik.

V druhej polovici 70. rokov 20. storočia prispieval anonymne do Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici, po roku 1989 bol redaktorom jeho literárnej redakcie.

Próza Pavla Hrúza je moderným vyjadrením sveta na konci dvadsiateho storočia. V jeho tvorbe dominoval kriticko-ironizujúci postoj k mnohým nedostatkom spoločnosti. Viaceré jeho poviedky sú literárnou sondou do psychiky a motívov konania ľudí z rôznych vrstiev spoločnosti, vrátane tých, ktorí žili na jej periférii. Osoby, vo viacerých prípadoch stroskotanci, z Hrúzových próz sú vďaka ich sebapresadzujúcemu princípu aj sebeckí, bezohľadní a koristnícki. Ich bytostná túžba zachovať sa a nepodľahnúť pritom konvenciám je autorovou konfrontáciou so strnulou spoločnosťou, čím jej dáva lekcie z morálky. Povedané slovami literárneho teoretika a kritika Valéra Mikulu: "Hrúzov deziluzívny pohľad je však práve tým, čo nám nemôžu poskytnúť iné (mas)médiá - registruje a signalizuje veci, ktoré spoločnosť berie na vedomie len veľmi neochotne, lenivo".

Ešte začiatkom 70. rokov 20. storočia uverejnili spisovateľovi poviedky v rozličných časopisoch, ktoré knižne vyšli až v 90. rokoch minulého storočia.

Po zákaze publikovať udržiaval styky s českými disidentmi, napríklad s Ludvíkom Vaculíkom. V Prahe mu tajne, v náklade 30 kusov, vydali poviedky nazvané Zvuky ticha. Oficiálne uzrela kniha svetlo sveta v rozšírenej verzii v roku 1991 pod názvom Pereat. Pred zákazom publikovať vyšli Hrúzovi zbierky poviedok Dokumenty o výhľadoch (1966) a Okultizmus (1968) a v roku 1973 rozprávková hra Nedobytný hrad.

Po roku 1989 mu postupe vyšli aj jeho skôr napísané poviedky Chliev a hry (1990), Párenie samotárov, Rendez vous 69 (1993), Oči kuričove (1996), Chlieb a kry (1996), Hore pupkom, pupkom sveta (1998). V roku 2001 napísal esej Lunetárium (2001). K svojmu beletristickému dielu pridal knihu Bystrica v... tom (2000), ktorá je literárnou montážou o jeho rodnom meste, príhodách a zážitkoch jeho obyvateľov aj návštevníkov.

Tvorbu Pavla Hrúza ocenili v roku 1998 Cenou Tatra banky. V tom istom roku získal aj Cenu Dominika Tatarku za knihu Hore pupkom, pupkom sveta. Spisovateľ zomrel 15. augusta 2008 v rodnej Banskej Bystrici vo veku 67 rokov.