Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Štvrtok 28. marec 2024Meniny má Soňa
< sekcia Kultúra

Pred 90 rokmi sa narodil český spisovateľ Ota Pavel

Spisovateľ Ota Pavel so svojím písacím strojom. Foto: youtube.com

Po idylickom detstve prežil ťažké roky - jeho otec aj bratia strávili dva roky v koncentračnom tábore, zápasil tiež s duševnou chorobou a napokon zomrel na zlyhanie srdca vo veku 42 rokov.

Praha 1. júla (TASR) - Spisovateľ Ota Pavel sa preslávil len dvoma dielami - prózami Smrt krásných srnců a Jak jsem potkal ryby. Napriek tomu sa nezmazateľne zapísal do českej literatúry a známy je aj slovenským čitateľom. Po idylickom detstve prežil ťažké roky - jeho otec aj bratia strávili dva roky v koncentračnom tábore, zápasil tiež s duševnou chorobou a napokon zomrel na zlyhanie srdca vo veku 42 rokov. Vo štvrtok 2. júla uplynie od narodenia spisovateľa Otu Pavla 90 rokov.

Ota Pavel, vlastným menom Ota Popper, sa narodil 2. júla 1930 v Prahe ako tretí, najmladší syn obchodného cestujúceho Lea Poppera. Rodina žila v Prahe do jeho šiestich rokov, potom sa presťahovala do obce Buštěhrad neďaleko Kladna. Tu – aj pod otcovým vplyvom – získaval Ota vzťah k prírode, športu a rybárstvu. Krajinou detstva sa mu stalo najmä okolie rieky Berounka, ktoré neskôr figurovalo v jeho prózach aj s dobráckym rybárom "strejdom Proškom".

Berounka a strejda Prošek v podaní Rudolfa Hrušínského: Typický obraz Pavlových próz.
Foto: youtube.com


Otca i dvoch starších bratov – Jiřího a Huga – deportovali v roku 1943 do koncentračného tábora v Terezíne, neskôr ich rozdelili. Hugo musel ísť na nútené práce do Nemecka, Jiří a po roku aj jeho otec odišli do Auschwitzu. Ako zázrakom všetci traja prežili a po vojne sa vrátili domov. Ota v tom čase žil spolu s matkou, ktorá nemala židovský pôvod. Nastúpil ako učeň do baní v Kladne; po vojne si doplnil vzdelanie na dvojročnej obchodnej škole. Rodina sa opäť presťahovala do Prahy.
Začiatky v rozhlase

Už v roku 1949 získal – aj vďaka pomoci rodinného priateľa Arnošta Lustiga – miesto športového redaktora v rozhlase, kde pôsobil do roku 1956. Zhodou okolností si práve v tomto roku rodina Popperovcov zmenila priezvisko na "Pavel".

Ota Pavel pôsobil v ďalších športových periodikách, doplnil si vzdelanie a v roku 1960 úspešne zmaturoval.
V roku 1964 literárne debutoval – napísal sprievodný text do fotografickej knihy Viléma Heckela Hory a lidé. Vilém Heckel bol členom expedície, ktorej členovia zahynuli 31. mája 1970 pri lavíne spôsobenej zemetrasením pod horou Huascarán v Peru.

Ďalšou knihou Otu Pavla bola Dukla mezi mrakodrapy – próza vychádzajúca zo športových reportáží o úspechu českého futbalového tímu v zámorí. Ota Pavel chcel spoznať život hráčov naozaj zblízka a vtedajší útočník Josef Jelínek dodnes obdivuje, čo všetko bol ochotný podstúpiť: "Ota si zaumienil, že bude s nami chodiť trénovať a že chce prežiť na vlastnej koži, čo prežívame my ako futbalisti Dukly Praha. Vraveli sme si, že je to blázon. Že nemôže tieto dávky, ktoré my znesieme, s nami absolvovať," povedal Jelínek pre Český rozhlas.

V roku 1964 počas cesty na Zimné olympijské hry v Innsbrucku prepukla u Otu Pavla vážna duševná porucha, maniodepresívna psychóza. Choroba ho od roku 1966 načisto vyradila z práce, ostal na invalidnom dôchodku.
Písal vo zvieracej kazajke

Nasledovali ďalšie tri tituly so športovou tematikou – poviedky zo športového prostredia Plná bedna šampaňského (1967), výber Cena vítězství (1968) a opäť próza zo športového prostredia Pohár od Pánaboha (1971).

Až v tomto čase napísal Ota Pavel knihu, ktorá sa výrazne odchýlila od športového a žurnalistického žánru – próza Smrt krásných srnců (1971) vychádza z autentických zážitkov z detstva, v ktorých Ota Pavel neopakovateľným spôsobom zachytil atmosféru prírody, rieky Berounky a rybárskej vášne.
Rybolov sa stal hlavnou témou aj ďalšej podobne autenticky ladenej prózy Jak jsem potkal ryby, ktorá však vyšla až v roku 1974, po autorovej smrti.

V tom čase sa Pavlov zdravotný stav zhoršil. Aby nebol vystavený námahe, lekári mu čas, ktorý v priebehu dňa mohol venovať písaniu, obmedzili na tri hodiny denne. Niektoré pasáže kníh diktoval dokonca sestričke na psychiatrickej klinike v zvieracej kazajke.

Tieto časy zachytil Ota Pavel sugetívnymi slovami: „Píšem rád. Bol som dlho chorý, mesiac, ba roky som strávil v ústavoch, a tak si vážim to, že mám doma písací stroj consul, ktorý funguje. Keď som bol na tom veľmi zle, napísal som si na papier pod sklo: „Jedine robota ťa môže zachrániť.“ Nesmiem robiť dlho, mám dovolené najviac tak tri hodiny denne. Často však nemôžem dospať, teším sa i v noci, kedy sa to začne. TO: život a písanie. Teším sa priamo na deň. Vstanem o piatej, púšťam si gramofón a hrám sa na koberci so psom Pedrom a pritom si premýšľam porciu dnešného písania. Potom idem na rannú prechádzku, naraňajkujem sa a zase si chvíľu púšťam gramofón. Pripravujem sa akousi rozcvičkou ako v športe, aby som to mal premyslené a mal dobrú náladu, keď si sadnem k stroju. Píšem asi tak od ôsmej do jedenástej. Zväčša napíšem dve strany, to je približne šesťdesiat riadkov.“

Ota Pavel zomrel 31. marca 1973 na zlyhanie srdca. Viacero próz, respektíve výberov z nich vyšlo po jeho smrti. Obe známe prózy sfilmoval režisér Karel Kachyňa. Vo filme Zlatí úhoři (1979) stvárnil hlavnú úlohu - teda Otovho otca - Vladimír Menšík, v snímke Smrt krásných srnců (1986) ho hral Karel Heřmánek.