< sekcia Kultúra

RECENZIA: Aj egomaniak je len človek, presviedčajú v SND

Na snímke zľava Gabriela Dzuríková(Šracia), Annamária Janeková (Velvecia), Richard Autner (Popočenko), Jana Oľhová (Cickeva). Foto: Slovenské národné divadlo

Prinášame vám recenziu na inscenáciu Pohreb alebo svadba - čo skôr? zo Slovenského národného divadla.

Bratislava 8. mája (Teraz.sk) - Zdanlivo banálna zápletka hry Pohreb v zime izraelského autora Hanocha Levina, ktorú Slovenské národné divadlo uviedlo pod názvom Pohreb alebo svadba - čo skôr ? je unikátnym zdrojom poznania ľudského charakteru.

Svojrázna Šracia v podaní herečky Gabriely Dzuríkovej a obyčajný človiečik Laček Bobiček, ktorého stvárňuje Ľuboš Kostelný rozohrávajú smutno - smiešny príbeh márnosti pechorenia človeka „za niečím“..

A naozaj, to „niečo“ môže byť pokojne aj úsilie Šracie vydať za každú cenu dcéru a tvrdohlavosť Bobička, ktorý v deň sobášu pochováva svoju matku, pratetu Alte. Bude pohreb aj svadba, ale čo skôr? Postavy v Levinovej hre sledujú predovšetkým vlastné záujmy, ich slová sú vulgárne, pichľavé, ale aj filozofické a mnohoznačné, také magické ako život. A tieto pomenovania zastrešuje jedna veľká absurdnosť: Šracia sa tak bojí Bobičkovho oznámenia o smrti jeho matky, že so svojou rodinou a svatkou Cickevou (Jana Oľhová) predstierajú pri kontakte s Bobičkom námesačnosť, dokonca uletia do Himalájí. Ale nie je miesto na svete, kde by sa pred pred ním ukryli.

Scénografické riešenie inscenácie je v úplnom súzvuku s čarovným svetom ľudí, ktorí majú len svoje malé sny. A tak sa ocitáme v izbe, nad ktorou jasne dominuje mesiac - symbol snívania, vidíme smrteľnú posteľ Bobičkovej matky, tá sa razom premení na dvere, na ktoré márne klope Laček Bobiček svojim príbuzným. Pretože motto Šracie a jej spojencov je predsa: Neotvárať nikomu, kto by mohol narušiť svadbu jej dcéry! Autor hry Levin čiastočne odkrýva v konaní postáv aj ich obmedzenosť, krutosť a sebeckosť. Azda najvýraznejšie sa tieto charakteristiky umocňujú, keď sa hrdinovia hry snažia zohriať v nehostinných Himalájach, kde stretávajú mnícha Šachmandrinu (Vladimír Obšil), ktorý tam medituje už štyridsať rokov. Cickeve aj Šracii je zima, prečo by sa kvôli dvom neobetoval jeden? A tak sme svedkami márnych pokusov týchto dvoch žien upáliť Šachmandrinu, aby im bolo teplejšie.

Na snímke Jana Oľhová (Cickeva), Vladimír Obšil (Šachmandrina).
Foto: SND


Gabriela Dzuríková spolu s Janou Oľhovou vytvárajú tragicko - komickú dvojicu, využívajú hereckú nadsázku, udržujú svieže tempo inscenácie, nemajú problém gradovať smiech aj napätie u diváka. Herečke Jane Oľhovej sa podarilo výkonom zobrať s nadhľadom aj vážnu tému, akou je hľadanie zmyslu života človeka. Na jednej strane zosobnila zostarnutú ženu, pre ktorú je život nudný, fádny a nezáživný. V momente, keď si ju k sebe volá smrť - dovtedy nekompromisný Anjel Samuelov (Ján Galovič), posiela ho, jemne povedané, kade-ľahšie. Frflať nad životom sa dá vždy, ale umrieť chce len málokto.

Ľuboš Kostelný ako Laček Bobiček predstavuje krehkého starého mládenca, príliš upnutého na svoju matku. Aj jeho konanie je v podstate sebecké, pretože sa usiluje realizovať pohreb za každú cenu. Žiadnej z postáv však toho nemožno veľa vyčítať, pretože tak svadba, ako aj pohreb sú symbolmi ich životného úsilia, vrcholom ich diela na Zemi. Dramatik Hanoch Levin vo svojom texte nedáva vydýchnuť a podnecuje k stále novým interpretáciám jeho diela.