La Haye/Bratislava 11. februára (TASR) - Francúzsky matematik, filozof a predstaviteľ klasického racionalizmu René Descaretes, ktorý hlboko ovplyvnil vývoj novovekej filozofie, zomrel 11. februára pred 365 rokmi.

Do pamäti ľudských pokolení sa zapísal ako vynikajúci vedec a filozof, ktorého ohlas už za jeho života ďaleko presiahol hranice jeho vlasti. Geniálny matematik, fyzik, no predovšetkým filozof, ktorý postavil vedecké myslenie na taký piedestál, že sa stalo základom novodobého, moderného veku. K tomu, aby nadobudol takej slávy akej sa mu dostalo ešte za života, sa prepracoval iba tým, že za vedomosťami sa ponáral hlboko do minulosti, odkiaľ preberal základné axiómy pre stavbu svojho moderného racionalizmu.

Na pozadí tridsaťročnej vojny, ktorá si vyžiadala z dovtedajších vojen najviac ľudských obetí, sa výrazne zmenil pohľad na človeka. Barokoví vedci, umelci a filozofi si začali uvedomovať, že človek, dovtedy chápaný ako dokonalé božie dielo, má okrem duchovnej aj telesnú (materiálnu) podstatu, ktorá sa svojou premenlivosťou, morálnou indiferentnosťou výrazne líši od netelesnej (duchovnej). Jedným z prvých ohlasovateľov tejto zmeny bol nepochybne René Descartes. Ešte výraznejšie ako jeho súčasníci si uvedomil reálnu rozdielnosť medzi mysľou a telom.

René Descaretes sa narodil 31. marca 1596 v starej francúzskej šľachtickej rodine v La Haye neďaleko francúzskeho mesta Tours. Ako novorodeniatku sa mu nie veľmi chcelo žiť, akoby vrava sveta nebola pre budúceho filozofa tým pravým miestom. Lekári mu nedávali veľké nádeje. Nebyť starostlivej dojky, tak filozofia príde o jednu zo svojich významných osobností. Vzdelanie získal na jezuitskom kolégiu La Fléche, kde sa dôkladne zoznámil s matematikou a filozofiou. Po kolégiu koketoval s právom, ale zákony neupútali mladého po živote bažiaceho muža. Zanechal štúdium práva a nechal sa unášať búrlivým parížskym spoločenským dianím. Ani toto dianie neuspokojilo Descartovu zvedavosť a aby sa o živote dozvedel ešte viac, vrhol sa do víru tridsaťročnej vojny. Nezáležalo mu, na čej strane bojoval. Raz bol na strane katolíkov, inokedy protestantov. Nie je známe ani to, či bol zdatným vojakom. Vojna bola preňho skôr akousi cestovnou kanceláriou a prostredníctvom vojenských ťažení spoznal veľkú časť Európy. Počas zimných prestávok v bojoch sa začal intenzívne zaoberať vlastnými myšlienkami a snažil sa preniknúť čo najhlbšie do svojho vnútra. A práve v jednom zo zimných vojenských táborov pri Dunaji si počas filozofického rozjímania uvedomil, že všetko, čo dovtedy pochopil alebo sa naučil či odpozoroval, je pochybné a vzdialené pravde. Po precitnutí opustil vojnový chaos a po krátkom parížskom pobyte sa usadil v Holandsku, kde sa vydal na cestu veľkého pochybovania.

Procedúre pochybovania podrobil nielen svoje dovtedajšie poznatky, ale aj samotnú existenciu sveta. V ohni pochybností spálil Descartes všetko. Neprepadol však skepse, lebo dospel k jednej veľmi dôležitej istote. K istote vlastného pochybovania. Z istoty vlastného pochybovania mu vyplynula ďalšia istota – istota vlastnej existencie (pochybujem, teda som – dubito, ergo sum). Táto pochybujúca existencia bez pomoci zmyslov, čisto rozumovo posudzuje - myslí. A práve akt myslenia sa stal preňho najdôležitejšou istotou a zároveň neotrasiteľným dôkazom ľudského bytia. Aj preto mohol sebavedome vyhlásiť: myslím, teda som (cogito, ergo sum).

Descartes ako prvý v dejinách filozofie uskutočnil takzvaný antropologický obrat. Človek sa zmenil z objektu na subjekt, ktorého myslenie (vedomie) sa stalo filozofickým východiskom. Urobil niečo podobné ako Mikuláš Koperník (1473-1543). Podobne ako on, ktorý umiestnil do stredu slnečnej sústavy Slnko, urobil Descartes centrum z človeka a jeho schopnosti myslieť. Z tejto schopnosti myslieť sa nezávisle na zmyslovej skúsenosti rodí podľa Descarta základné pravdivé poznanie. Je preto asi pochopiteľné, že sa jeho dielo stretlo aj s veľkým nepochopením. Problémy mu robili protestanti aj katolíci. Správy o sporoch medzi cirkvou a Galileom Galileim (1564-1642) vyvolali v ňom také obavy, že svoje prvé dielo nazvané Svet spálil. Druhé dielo Rozprava o metóde vydal, ale anonyme. Pod svojím menom uverejnil však svoje najslávnejšie dielo Meditácie o prvej filozofii, v ktorom sa na základe dôkazov existencie Boha usiloval vyrovnať s existenciou telesnej (hmotnej) stránky človeka. Tieto jeho úvahy sú dodnes inšpiráciou pri riešení psychofyzických problémov, ktorými sa zaoberajú tak exaktní vedci ako aj filozofi mysle.

Útočisko pred útokmi zo strany cirkevných predstaviteľov mu poskytla švédska kráľovná Kristína, na dvore ktorej 11. februára 1650 zomrel.