Dublin/Bratislava 12. apríla (TASR) - Patril k najvýraznejším predstaviteľom absurdnej drámy. Svojimi drámami, poviedkami a románmi dokázal Samuel Beckett neopakovateľne vystihnúť svet moderného človeka strateného v stereotype každodennosti a nenachádzajúceho zmysel existencie. Človeka čakajúceho na zmenu, pokyn či zázrak, alebo na svojho Godota, ktorý však nikdy nepríde. Od narodenia írskeho autora divadelnej hry Čakanie na Godota a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru uplynie v pondelok 13. apríla 120 rokov.

Z výrazu „čakanie na Godota“ sa stala fráza, ktorú poznajú a používajú aj tí, ktorí hru nikdy nevideli, alebo nečítali. „Keby som vedel kto je Godot, tak by som to už napísal v hre,“ bola odpoveď tvorcu dodnes uvádzanej divadelnej hry.

Samuel Beckett sa narodil 13. apríla 1906 v Dubline. Vyrastal v podnikateľskej rodine a detstvo strávil vo Foxrocku na predmestí Dublinu, kde žila írska vyššia stredná trieda. Vzdelanie získal na prestížnych stredných školách, po ktorých študoval právo a európske jazyky na dublinskej vysokej škole Trinity College. Intenzívne sa venoval aj športu, okrem boxu a plávaniu, hlavne kriketu, bol aj člen univerzitného kriketového tíme.

Zmena v jeho živote nastala v roku 1928, keď dostal miesto lektora anglického jazyka na prestížnej parížskej École Normale Supérieure. V Paríži sa spriatelil s krajanom a spisovateľom Jamesom Joyceom a stal sa veľkým obhajcom jeho v tej dobe kontroverzného diela. Vo francúzskej metropole začal aj Beckett literárne tvoriť a uverejňovať prvé texty. V roku 1930 sa však vrátil do Dublinu a nasledujúce dva roky vyučoval francúzštinu na Trinity College.

Toto obdobie jeho života poznačili konflikty s rodinou, následkom ktorých u neho prepukli ťažké depresívne stavy a skončil v psychiatrickej liečebni. Po absolvovaní liečby niekoľko rokov cestoval po Európe, dlhšie pobýval v Londýne a Paríži, písal eseje, básne a poviedky. V roku 1938 vydal prvú rozsiahlejšiu prózu - experimentálny román Murphy.

Európa, ktorá sa koncom 30. rokov minulého storočia blížila k druhej svetovej vojne, poskytovala pre spisovateľa zo zmyslom pre absurdnosť mnoho inšpirácie. Zoznámil sa však aj s dielom švajčiarskeho psychiatra, psychoterapeuta a zakladateľa analytickej psychológie Carla Gustava Junga či s filmami Sergeja Ejzenštejna. Vo Francúzsku sa zúčastnil aj na protinacistickom odboji.

Za Beckettovo vrcholné nedramatické dielo je považovaná voľná trilógia románov Molloy (1951), Malone umiera (1951) a Nepomenovateľný (1953). Väčšinu svojich próz písal v anglickom jazyku a následne ich sám prekladal do francúzštiny.

Naopak dramatické diela tvoril vo francúzštine, ktorá mu podľa jeho vlastných slov dovoľovala písať ľahšie bez akéhokoľvek štýlu. Jeho najslávnejšie dielo je absurdná dráma Čakanie na Godota (1953), v ktorej vystupujú dve hlavné postavy - tuláci Vladimír a Estragon, ktorí čakajú na Godota, ale ten nikdy nepríde.

Hra sa dodnes uvádza na javiskách po celom svete, vrátane Slovenska. Legendárne slovenské uvedenie sa datuje do roku 1968, keď na „Godota čakali“ v bratislavskom Divadle na korze. V roku 2024 hru inscenovalo napríklad Divadlo Alexandra Duchnoviča (DAD)v Prešove.

Medzi zásadné Beckettove divadelné hry patria aj Koniec hry (1957), Krappova posledná páska (1958), Šťastné dni (1961), Hra (1964), alebo Katastrofa (1982). V roku 1969 mu udelili Nobelovu cenu za literatúru, ktorú si neprišiel prevziať a finančnú odmenu daroval na dobročinné účely. Veľmi nerád hovoril o sebe, na prvý pohľad pôsobil neprístupne, ale bol bol údajne veľmi ohľaduplný a nenáročný muž.

Jeho tvorba sa stala základným kameňom modernej a absurdnej drámy a ovplyvnila aj mnohých ďalších dramatikov. Patria medzi nich Eugéne Ionesco, Harold Pinter či Václav Havel. K prepojeniu Beckettovho absurdného divadla došlo aj v oblasti hudby, napríklad v diele Company (Sláčikové kvarteto č. 2) významného predstaviteľa hudobného minimalizmu Philipa Glassa. Kvarteto americký hudobný skladateľ skomponoval v roku 1983 pre divadelné uvedenie rovnomennej Beckettovej novely z roku 1979.

Samuel Beckett zomrel 22. decembra 1989 v Paríži vo veku 83 rokov. Odišiel iba niekoľko mesiacov po smrti svojej dlhoročnej životnej partnerky, francúzskej klaviristky Suzanne Deschevauxovej-Dumesnilovej.