Huesca/Bratislava 4. januára (TASR) – Režisér Carlos Saura patrí k najznámejším španielskym filmovým tvorcom, podobne ako Luis Buňuel či Pedro Almodóvar. Popri troch nomináciách na Oscara ho trikrát ocenili na Filmovom festivale v Berlíne – dva razy si odniesol sošku Strieborného a raz Zlatého medveďa – a štyri razy bodoval na festivale v Cannes. Okrem toho získal v roku 2004 Európsku filmovú cenu za celoživotné dielo.

V utorok 4. januára sa režisér Carlos Saura dožíva 90 rokov.

Carlos Saura sa narodil 4. januára 1932 v aragónskom meste Huesca, jeho otec bol právnik a štátny úradník, matka klaviristkou. Pochádzal zo štyroch súrodencov, brat Antonio sa stal maliarom. Jeho detstvo ovplyvnili osudy rodičov – otec sa viackrát sťahoval a tak Carlos Saura vyrastal aj v Barcelone, Valencii a od roku 1953 v Madride.

Rovnako na jeho detské roky i mladosť doľahli ťaživé obdobia občianskej a 2. svetovej vojny, čo sa neskôr odrazilo aj vo filmovej tvorbe tohto uznávaného režiséra. Na sklonku vojny žil istý čas u starých rodičov vo svojom rodisku. Ocitol sa tak vo veľmi konzervatívnom a klerikálnom prostredí, ktoré ostro kontrastovalo s liberálnou výchovou jeho rodičov.

Už od mladosti Carlos Saura prejavoval záujem o fotografovanie a neskôr aj film. Začínal nakrúcaním krátkych filmov, v roku 1960 debutoval snímkou, ktorej názov znie v českom preklade Páskové (Los Golfos) a na ktorej sa zreteľne prejavil vplyv talianskeho neorealizmu. Na Sauru však ako vzor zapôsobil aj jeho starší kolega Buňuel. Vo filme Plač pre banditu (1964) dokonca obsadil Buňuela do úlohy kata.

Už ďalšie dve diela priniesli Saurovi medzinárodné uznanie a ohlas: V roku 1966 to bola opäť v češtine uvedená snímka Hon (La Caza) a o rok neskôr Pepermintové frapé (Peppermint frappé), kde režisér prvý raz angažoval herečku Geraldine Chaplinovú, dcéru legendárneho Charlieho Chaplina, s ktorou ho spájalo dlhoročné pracovné, ale v istom čase aj partnerské puto. Za oba filmy Saura získal sošky Strieborného medveďa v Berlíne.

Pozoruhodným filmom je snímka Anna a vlci opäť s Chaplinovou v hlavnej role (1973) reflektujúca pomery frankistického Španielska. Aj slovenským divákom je známy film Starý dom uprostred Madridu (v španielčine Cría cuervos, 1975), citlivá sonda do detskej duše vyrovnávajúcej sa so stratou matky. Za film získal Carlos Saura hlavnú cenu poroty na festivale v Cannes.

V roku 1979 nakrútil režisér film Mamička oslavuje sté narodeniny a v roku 1981 dokončil film Rýchlo, rýchlo (Deprisa, deprisa), za ktorý získal v Berlíne cenu Zlatého medveďa.

V 80. rokoch vytvoril baletu zasvätenú trilógiu v spolupráci s choreografom a tanečníkom Antoniom Gadesom. Po snímke Krvavá svadba (1981), ktorá predstavovala zvláštny druh dokumentu, nasledovala svojrázna adaptácia Carmen (1982), ktorá potešila aj fanúšikov gitarovej hudby – popri originálnych pasážach zo známej opery Georgesa Bizeta je totiž vo filme výrazne prítomný aj Paco de Lucia a jeho majstrovstvo. Záverečnou časťou je potom Čarodejná láska z roku 1986.

Z neskoršej Saurovej tvorby zaujali snímky Strieľaj (1993) a Tango (1998). O známom španielskom maliarovi nakrútil Saura snímku Goya v Bordeaux (Goya en Burdeos). Svojmu vzoru Buňuelovi, ale aj ďalším surrealistom (básnik Federico Garcia Lorca a maliar Salvador Dalí) venoval Saura film so španielskym názvom Buuel y la mesa del rey Salomón (2001). V snímkach Iberia (2005) a Flamenco, flamenco sa Saura opäť vrátil k hudobnému a tanečnému umeniu, ktoré je súčasťou španielskej kultúrnej tradície.

Režisér Carlos Saura bol tri razy ženatý a napriek úctyhodnému veku sa stále venuje pracovným aktivitám.