< sekcia Kultúra

Spisovateľ J. Rezník zostavil publikáciu Štúr a mladosť

Na snímke odhalená busta Ľudovíta Štúra Foto: TASR/Erika Ďurčová

Rezníkova esej má výrazný poetický charakter a miestami pripomína báseň v próze.

Bratislava 19. septembra (TASR) - Mesto Zvolen je neodmysliteľne spojené s Ľudovítom Štúrom. Tu ho mestská rada zvolila za svojho poslanca a vyslala na uhorský snem. Na pamiatku tejto udalosti vznikol vo Zvolene v roku 1965 festival slovenských divadiel poézie, ktorý mal celý rad sprievodných podujatí, vrátane mediálnych.

Festival dostal názov Štúrov Zvolen. Jeho spoluorganizátorom sa od roku 1967 stala aj Matica slovenská. V roku 1968 pre účastníkov IV. Štúrovho Zvolena vydala publikáciu pod názvom "Štúr a mladosť". Publikáciu s bohatou faksimilnou a obrazovou prílohou zostavil Jaroslav Rezník. Textová časť obsahuje esej zostavovateľa, prejav mladého Štefana Krčméryho "Pred domom Štúrovým v Modre" v roku 1924 a úryvok zo životopisného diela J. M. Hurbana "Ľudovít Štúr", nazvaný "Štúrova družina na Devíne".

Rezníkova esej má výrazný poetický charakter a miestami pripomína báseň v próze. Autor v nej analyzuje a aktualizuje známe Štúrove výroky a zároveň kladie otázky: "Štúr a mladosť? Štúr a láska? Štúr - jasnovidec, Štúr - prorok, či Štúr vzdelaný a prezieravý politik? Štúr a národ?" A odpovedá takto: „Štúr a láska k žene? Zriekol sa jej, aby sa celkom mohol venovať svojmu národu. Môžeme sa zriecť lásky? Môžeme. Ale ona sa nás nezriekne. Je v nás, až sme z toho smutní. Je v nás a bolí. Dá sa vyzliecť smútok, dá sa striasť bolesť? Smútok môžeme iba predbehnúť, na bolesť nemyslieť. Raz nás však oboje dohoní. Keď nie skôr, tak vo chvíli smrti. Láska sa nás nezriekne. Je v nás, lebo diamant v hrude nezhnije. Je v nej. No koho viac bolí, že nemôže vyjsť na svetlo a zajagať sa? Ten diamant alebo tú hrudu?“ A na otázku Štúr a národ? odpovedá takto: „Štúr a národ? Kruh sa uzaviera. Sme na jeho konci a či na začiatku? Kruh nemá koniec, ani začiatok. Kruh má iba stred. Ak chceme uzavrieť kruh, ktosi musí byť v strede. Národ - kruh, Štúr - stred? Dá sa to tak povedať? Len tak!“

Obsiahly prejav Štefana Krčméryho v Modre pred domom, kde Štúr zomrel, má tiež charakter eseje. A tiež sa začína otázkou: „Kto nám umrel v Ľudovítovi Štúrovi?“ A prejdúc oblúk života a diela Štúra, so zdôraznením kolektívnosti ducha celej jeho družiny vrstovníkov, ktorým dnes hovoríme štúrovci, vytvára takýto Štúrov obraz: „Vtedy sa zdalo, akoby s ním umieral celý národ. Ale neumrel, lebo neumrel duch Ľudovítov, ten duch, ktorý vlial do generácií slovenských vôľu: zachovať sa Slovanstvu. Tri razy hľadelo Slovensko do hrobu: v rokoch 1850-ych, keď umrel Ľudovít Štúr, v rokoch 1870-ych, keď padla Matica slovenská a školy slovenské, a za svetovej vojny, keď vnútili nás do boja proti vlastnej krvi. A vždy to bol duch Ľudovíta Štúra, ktorý zachoval srdcia, vyviedol ich z omráčenia a zvíťazil. Stoletie cudzie ubíjalo ho a nemohlo ho ubiť. Tu, kde zdalo sa, že roku 1856 zhasol jeho duch, stojíme my, druhé, tretie i štvrté pokolenie a cítime ho v sebe. V tlkote srdca, za národ a vlasť zanieteného.“

Triptych týchto esejí uzatvára v duchu ideového zámeru celej publikácie známa časť z Hurbanovej životopisnej knihy o Ľ. Štúrovi "Štúrova družina na Devíne". A tá je tiež o mladosti, o mladíckom zápale a odhodlaní, o ideáloch a túžbach mladosti.