Quantcast
< sekcia Kultúra

TAJNÝ KÚTIK MARIÁNA ZIMU: Story, ktorá spojila Lipu, Hammela i Kňažka

Marián Zima Foto: Archív M. Zimu

Rozhovor s textárom a hudobníkom Mariánom Zimom zo seriálu Tajný kútik.

Príbeh! Základné slovo vo výbave spisovateľa či novinára. Veď čo iné má prinášať ak nie príbehy, teda „stories“? Hudobník, textár a vyštudovaný novinár Marián Zima však ponúka aj inú Story – ako názov hudobného zoskupenia, ktoré má čerstvo za sebou zaujímavý hudobný debut. Pozor, Zima nie je žiadny mladík. A na jeho albume spievajú zrelé osobnosti ako napríklad Peter Lipa, Pavol Hammel, či Milan Kňažko. Do zákulisia svojho hudobného projektu dal nahliadnuť aj čitateľom Teraz.sk.

Ako ti napadlo požiadať o spoluprácu skúsených spevákov ako je Hammel, Lipa, Homolová – a herec Milan Kňažko?
-Chcel som pre tie skladby to najlepšie, čo sa dá na Slovensku nájsť. Nevyberal som ich interpretov podľa známych mien, ale len preto, že sa mi ich prejav hodil k danej skladbe. Napokon, na albume sú aj menej známi speváci. Milana Kňažka ja považujem nielen za výborného herca, ale aj speváka. Má úžasný výraz, životnú skúsenosť a ako spevák je lepší, ako si on možno sám o sebe myslí.-

Mal si projekt tohto CD v hlave ako celok, alebo to išlo postupne?
-Absolútne som nesníval o niečom takom, ako je cédečko. Mojim cieľom bolo urobiť pár skladieb. Aj teraz to mám tak - ak každá skladba otvorí dvere k aspoň k jednej ďalšej, som spokojný. Má to okrem množstva nevýhod jednu výhodu – nemusím sa nikam ponáhľať. Ide to von, až keď je to správne „odležané“, nič sa v Story nešije horúcou ihlou.-

Väčšina skladieb je pevne zasadená do žánru rocku a blues až v mierne „retro“ šate, ale nájdu sa tam aj experimentálnejšie kúsky – V nebo a peklo už nikto neverí, alebo Aupark. Je to úlet alebo náznak trendu?
-Neuvažujem v trendoch. Ani by som vlastne nevedel pomenovať, čo je to takzvane moderné a čo už nie. Vyjde to vždy len tak, ako to vyjde. Skladba „Bratislava, Aupark“ s recitatívom vynikajúceho Milana Ondríka je asi tak trochu úlet (aj keď to slovo nemám príliš rád) – jednak tým, že som na nej spolupracoval s Rudom Pepuchom, ktorý je ako skladateľ modernej vážnej hudby z iného hudobného sveta, jednak je to skôr zhudobnený literárny útvar.-

Silnou stránkou albumu, až prekvapujúco silnou, sú texty pesničiek. Je pravda, že si roky písal ako novinár, publicista – ale písal si predtým aj básne? Alebo ťa motivovali nahrávky, ktoré si robil?
-Ďakujem. Písal som celý život a všeličo. Ale hlavne som strašne veľa čítal a počúval. Vždy som obdivoval pesničkárov, ktorí dokázali povýšiť hudobný text na niečo blízke poézii. Veľmi mi záleží aj na formálnej, respektíve remeselnej stránke. Mám pocit, že v dnešnej slovenskej hudbe sa na to dbá veľmi málo. Texty na albume vznikali sami za seba, neboli inšpirované hudbou ani interpretom. Aj keď je to zložité takto jednoznačne povedať, pretože u mňa vzniká hudba i slová spoločne a vzájomne sa ovplyvňujú už počas tvorivého procesu. Mrzí ma, že veľká časť hudobných novinárov a dramaturgov na domácich skupinách oceňuje viac anglicky spievané, často veľmi banálne, texty. Akoby urobiť hocijaký jednoduchý text v angličtine bolo niečo hodnotnejšie ako sa popasovať so slovenčinou. Ono je to presne naopak. A tá angličtina je často len alibi, keď nie je čo povedať.-

COVER Potelsk v stoji
Foto: Archív M. Zimu
Aké boli tvoje hudobné začiatky? Vzdelával si sa niekde hudobne, alebo si samouk?
-Som viac-menej samouk. Prvých pár akordov ma naučila vedúca v pionierskom tábore. Sused mal gitaru, najprv som si ju požičiaval, neskôr mi rodičia kúpili vlastnú. Učil som sa počúvaním. Bol som hudobný fanatik – a aj stále som. Počúvať hudbu bolo pre mňa ako dýchať vzduch. Ucho sa mi vyvíjalo priebežne, najprv nič-moc, ale pamätám si na moment, kedy som už bol schopný sťahovať z nahrávok takmer hocičo. Neskôr, niekedy okolo 25-ky, som absolvoval nejaké lekcie basgitary a doúčal som sa aj noty.-

Prečo si si vybral basgitaru? Prešiel si na tento nástroj ako gitarista? Alebo sa ti páčilo, že „basa tvrdí muziku“?
-Ako som spomenul, asi ako mnohí iní, začínal som na "španielke". Dodnes na nej skladám, považujem sa za obstojného rytmického gitaristu. Obdivujem tých, čo si na nej vystačia sami, od Dylana, cez Neila Younga, po Mertu a Nohavicu. Ale vždy som celkom dobre vedel pracovať s rytmami, neskôr aj s tými zložitejšími, bavilo ma to. Páčila sa mi aj pozícia toho, kto spája rytmickú stránku s tou harmonickou – tak trochu pozorovať to z úzadia a kontrolovať výstupný tvar. Preto tá basgitara. Ale je veľký rozdiel hrať v kapele na basgitare a starať sa v podstate len o ňu, ako produkovať a aranžovať celé skladby, kde to vnímanie hudby ako celku, a teda aj vašej úlohy, je úplne iné. Dnes si ju síce s radosťou nahrám, ale je to pre mňa len jeden z použitých nástrojov.-

V akej kapele alebo akých kapelách si doteraz hral?
Ešte na sklonku strednej školy som založil a hral v kapele Plexus, Nexus and Sexus, ktorá vyrástla v dnes už slávnom klube Bombura v Brezne. S úplne nekomerčnou produkciou sme sa záhadne dostali až do bratislavského PKO a na obrazovku STV ako finalisti Marlboro Rock-In 1995, hrali sme na prvých dvoch ročníkoch Slovenského alternatívneho leta a množstve ďalších alternatívnych festivalov. Potom som mal dlhú hudobnú odmlku, aj keď som vždy vedel, že sa chcem k hudbe a vlastnej tvorbe vrátiť. Prekryli to však iné okolnosti. Hral som v tom čase len v revivalových kapelách, spomeniem napríklad Old School Band. Mal som v nich aspoň dôvod hráčsky sa udržiavať a cvičiť. V roku 2014 po viacerých pokusoch sa konečne vykryštalizovala kvalitná zostava Story, kapely s pôvodnou tvorbou a slovenskými textami, ktorá však vydržala len necelé tri roky. Potom som sa zapovedal, že už to nebudem robiť týmto štýlom a v roku 2017 sa začala éra Story ako voľného zoskupenia hudobníkov, režisérov, výtvarníkov, strihačov a iných umelcov, ktorí majú chuť priložiť ruku k dielu.-



Ako si sa dostal k novinárskej profesii?
-Vždy som k nej inklinoval, mojou obľúbenou hračkou bol snáď od 6 rokov písací stroj, na ktorom som "vyklepával" písmenká. Veľmi veľa som čítal, skúšal som písať, išli mi slohy. Po gymnáziu v Brezne som sa dostal na žurnalistiku na FF UK, čo sa vtedy rovnalo zázraku – dnes je „mediálna fakulta“ takmer v každom väčšom meste. Už počas školy som písal pre rôzne denníky a časopisy a plus-mínus som sa médií a novinárčiny držal aj naďalej. Po tejto stránke je to v podstate veľmi jednoduchý príbeh.-



Ako novinár ale aj hudobník si robil rozhovory so svojimi zahraničnými kolegami. Ktoré stretnutia ti utkveli v pamäti i v srdci?
-Mal som to šťastie, že svojho času aj tie najmasovejšie slovenské médiá poskytovali priestor témam a osobnostiam, ktoré si v nich dnes už ťažko vieme predstaviť. Bolo to asi aj preto, že neexistovali spevácke súťaže a reality šou, ktoré dnes zapĺňajú obrovský priestor. Bol som klasický reportér, ale venoval som sa intenzívne aj hudobnej publicistike, napríklad dlhé roky som písal pre český Rock a Pop. Chodil som robiť rozhovory aj do zahraničia, do Viedne, do Prahy. Mal som tak príležitosť stretnúť sa s mnohými významnými hudobníkmi. Asi najväčšou raritou bola možnosť pozhovárať sa s Ozzy Osbournom. To stretnutie by vydalo na samostatný rozhovor. Spoznal som tak týchto ľudí aj v inej polohe. Spomeniem Jona Lorda, Steve Morsea, Iana Gillana z Deep Purple, speváka Iana Andersona z Jethro Tull, Tony Iommiho z Black Sabbath, Dave Murraya z Iron Maiden, Billyho Sheehana, celú kapelu Judas Priest, ale aj džezmenov ako Marcus Miller, či Vernon Reid z kapely Living Colour. I kvalitné popové kapely ako Cardigans. S niektorými som bol len polhodinku, s inými aj opakovane v priebehu dňa-dvoch. S Martinom Barrem z Jethro Tull sme napríklad boli na námestí v Banskej Bystrici na káve a koláči. Veľa mi to dalo. Dnes je úplne nepredstaviteľné, aby rozhovor so Slayer bol na titulnej strane televízneho magazínu Nového Času... A ono sa to fakt stalo!-

Aktuálnou novinkou s tvojím podpisom je skladba pre Nelu Pociskovú „Jeden šansón o dvoch umývadlách“ s hosťujúcim renomovaným českým klaviristom Petrom Maláskom. Ako sa táto vec líši od iných spoluprác v rámci Story? Baví ťa písať pre iných hudobníkov?
-V podstate nijako – pokračujem ňou v spolupráci s interpretmi, ktorí sa mi páčia ako poslucháčovi. Myslím, že by sa táto skladba kľudne mohla objaviť aj na albume Story. Som spokojný s tým, ako to celé dopadlo. Na to, že ide o intímnu komornú vec, sa jej darí myslím veľmi dobre. Mňa za istých podmienok, ktoré som spomínal, veľmi baví písať aj pre niekoho iného. Často som prekvapený, kam sa to posunie, keď to nemám v rukách len ja sám. Baví ma aj tá dramaturgická rola hľadať pre interpreta možno novú, nečakanú polohu.-



Kam sa budú tvoje muzikantské kroky uberať ďalej?
-Priebežne stále skladám pesničky, už teraz by bol dostatok materiálu na ďalší album. Ale neponáhľam sa. Mám už rozbehnuté nahrávania s rozličnými zaujímavými ľuďmi, spomeniem napríklad elektronického mága Stroona. Vyzerá to tiež na ďalšiu spoluprácu s Petrom Lipom. Špekulujem nad vydaním vinylu. Rád by som tiež niečo z repertoáru Story odprezentoval aj naživo, aj keď to je kvôli množstvu hostí zložité.-