MS v hokeji 2024
Najnovšie správy
V pondelok 10. augusta uplynie 90 rokov od jeho narodenia.
Autor TASR
Veľké Rovné/Bratislava 10. augusta (TASR) – Publicista a spisovateľ Vladimír Ferko bol priekopníkom literatúry faktu na Slovensku. Za reportáže publikované v roku 1968 nemohol v čase normalizácie písať pod vlastným menom. Jeho reportáže tak čitatelia Smeny na nedeľu poznali pod pseudonymami Matej Haľabica, či Andrej Kadák. Dominantnou témou jeho tvorby bolo Slovensko, jeho príroda a súčasnosť. V pondelok 10. augusta uplynie 90 rokov od jeho narodenia.
Vladimír Ferko sa narodil 10. augusta 1925 vo Veľkom Rovnom. Po skončení meštianskej školy prešiel viacerými robotníckymi zamestnaniami. Od roku 1949 bol redaktorom denníka Smena a zároveň popri zamestnaní študoval. V roku 1954 zmaturoval na gymnáziu v Bratislave, 1958 absolvoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK). Do roku 1965 bol redaktorom, reportérom, zástupcom šéfredaktora denníka Smena. Zároveň bol korešpondentom bulharského denníka Narodna mladež Sofia a gruzínskeho denníka Molodoj Leninec Tbilisi. V rokoch 1965-1969 viedol publicistické oddelenie týždenníka Predvoj a bol šéfredaktorom týždenníka Nové slovo. V rokoch 1969-1985 bol reportérom a vedúcim Smeny na nedeľu. Po odchode do dôchodku sa venoval výlučne literárnej tvorbe.
Knižne debutoval Vladimír Ferko po deviatich rokoch intenzívnej novinárskej práce. Jeho knihy sú zmesou popularizačného výkladu, reportáže a eseje. V roku 1959 mu vyšla cestopisná reportáž z Číny Tajfún je dobrý vietor, 1962 - Veno z praveku (téma nerastného bohatstva na Slovensku), 1964 - Na dne sveta (slovenské jaskyne a ich význam v dejinách človeka), 1968 - Trinásť zlatých kameňov (od kameňa po urán, práca človeka s nerastným bohatstvom), 1975 - Diamanty (zaujímavosti a fakty o neraste), 1975 - Zlatá nostalgia (o ťažbe zlata), 1978 - Žltý diabol, žltý boh (monografia o zlate), 1985 - Magické kamene. Autentické príbehy ľudí z prelomových období Slovenska spracoval v knihe Konopný kríž (1970). Dejiny, prírodné krásy a bohatstvo opísal v diele Kniha o Slovensku (1978), je autorom esejistickej monografie o drotárstve Svetom, moje, svetom (1978), Láska na Slovensku (1988, o vzťahu muža a ženy od minulosti po súčasnosť) a i. Po roku 1989 mu vyšli knihy: Zlatá kniha Slovenska (1991), Martin na čiernom koni (1992), Príbehy dračích cisárov (1993, mýty starej Číny), Ako divé husi (1994, téma drotárstva, spoluautor Andrej Ferko, 1998 sfilmované ako televízny seriál), Pravda Ruda Pravdíka (1995, o drotárstve), Slovensko – moja vlasť (1996), Zákon smotany (2000, eseje). Je autorom literatúry pre mládež: Červený delfín (1964, príbeh plavby chlapcov na rozvodnenej rieke), Zrnko, otvor sa! (1964, o kukurici), Malý zelinkár (1968), Čertovo rebro (1982, poviedky z horskej dediny), Slncový kolotoč (1985), Sedmohlások (1985, rozprávky o vtákoch), Tisícnásobný dukát (1989) a i.
Za svoju tvorbu získal Vladimír Ferko v roku 1985 Cenu Fraňa Kráľa, v roku 1993 Cenu Egona Ervína Kischa, v 2001 Cenu Jozefa Cígera Hronského a i.
Vladimír Ferko zomrel 24. októbra 2002 v Bratislave. S manželkou Hanou Ferkovou (redaktorka a prekladateľka) mal dvoch synov: Andreja Ferka (1955, spisovateľ a pedagóg) a Jerguša Ferka (1956-2001, publicista).
Vladimír Ferko sa narodil 10. augusta 1925 vo Veľkom Rovnom. Po skončení meštianskej školy prešiel viacerými robotníckymi zamestnaniami. Od roku 1949 bol redaktorom denníka Smena a zároveň popri zamestnaní študoval. V roku 1954 zmaturoval na gymnáziu v Bratislave, 1958 absolvoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK). Do roku 1965 bol redaktorom, reportérom, zástupcom šéfredaktora denníka Smena. Zároveň bol korešpondentom bulharského denníka Narodna mladež Sofia a gruzínskeho denníka Molodoj Leninec Tbilisi. V rokoch 1965-1969 viedol publicistické oddelenie týždenníka Predvoj a bol šéfredaktorom týždenníka Nové slovo. V rokoch 1969-1985 bol reportérom a vedúcim Smeny na nedeľu. Po odchode do dôchodku sa venoval výlučne literárnej tvorbe.
Knižne debutoval Vladimír Ferko po deviatich rokoch intenzívnej novinárskej práce. Jeho knihy sú zmesou popularizačného výkladu, reportáže a eseje. V roku 1959 mu vyšla cestopisná reportáž z Číny Tajfún je dobrý vietor, 1962 - Veno z praveku (téma nerastného bohatstva na Slovensku), 1964 - Na dne sveta (slovenské jaskyne a ich význam v dejinách človeka), 1968 - Trinásť zlatých kameňov (od kameňa po urán, práca človeka s nerastným bohatstvom), 1975 - Diamanty (zaujímavosti a fakty o neraste), 1975 - Zlatá nostalgia (o ťažbe zlata), 1978 - Žltý diabol, žltý boh (monografia o zlate), 1985 - Magické kamene. Autentické príbehy ľudí z prelomových období Slovenska spracoval v knihe Konopný kríž (1970). Dejiny, prírodné krásy a bohatstvo opísal v diele Kniha o Slovensku (1978), je autorom esejistickej monografie o drotárstve Svetom, moje, svetom (1978), Láska na Slovensku (1988, o vzťahu muža a ženy od minulosti po súčasnosť) a i. Po roku 1989 mu vyšli knihy: Zlatá kniha Slovenska (1991), Martin na čiernom koni (1992), Príbehy dračích cisárov (1993, mýty starej Číny), Ako divé husi (1994, téma drotárstva, spoluautor Andrej Ferko, 1998 sfilmované ako televízny seriál), Pravda Ruda Pravdíka (1995, o drotárstve), Slovensko – moja vlasť (1996), Zákon smotany (2000, eseje). Je autorom literatúry pre mládež: Červený delfín (1964, príbeh plavby chlapcov na rozvodnenej rieke), Zrnko, otvor sa! (1964, o kukurici), Malý zelinkár (1968), Čertovo rebro (1982, poviedky z horskej dediny), Slncový kolotoč (1985), Sedmohlások (1985, rozprávky o vtákoch), Tisícnásobný dukát (1989) a i.
Za svoju tvorbu získal Vladimír Ferko v roku 1985 Cenu Fraňa Kráľa, v roku 1993 Cenu Egona Ervína Kischa, v 2001 Cenu Jozefa Cígera Hronského a i.
Vladimír Ferko zomrel 24. októbra 2002 v Bratislave. S manželkou Hanou Ferkovou (redaktorka a prekladateľka) mal dvoch synov: Andreja Ferka (1955, spisovateľ a pedagóg) a Jerguša Ferka (1956-2001, publicista).
