Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Piatok 26. apríl 2024Meniny má Jaroslava
< sekcia Kultúra

Vo veku 71 rokov zomrel prozaik a esejista Ján Tužinský

Ján Tužinský, archívna snímka. Foto: TASR/Vladimír Benko

Do literatúry vstúpil zbierkou poviedok Bičovanie koní, jeho knižný debut vyšiel v roku 1983.

Bratislava 16. apríla (TASR) - Vo veku 71 rokov zomrel v piatok (15. 4.) prozaik a esejista Ján Tužinský, bývalý riaditeľ Slovenského rozhlasu. TASR to potvrdil Michal Dzurjanin, riaditeľ sekcie programových služieb Slovenského rozhlasu RTVS.

Ján Tužinský sa narodil 29. marca 1951 v Zlatých Moravciach. Do literatúry vstúpil zbierkou poviedok Bičovanie koní, jeho knižný debut vyšiel v roku 1983. Začiatkom 80. rokov začal pracovať v Československom, resp. Slovenskom rozhlase. Pôsobil ako redaktor jeho literárnej redakcie, dramaturg seriálov, od roku 1994 do rok 1997 bol ústredným riaditeľom Slovenského rozhlasu, neskôr dramaturgom rozhlasových hier. Bol tiež predsedom Spolku slovenských spisovateľov a v rokoch 1994 až 1998 poslancom Národnej rady SR.

Na archívnej snímke Ján Tužinský (vľavo) dostal prémiu za literárnu tvorbu za rok 2011v rámci Cien LF za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za dielo Britva oka kultúry.
Foto: TASR/Štefan Puškáš


Ako uvádza RTVS na svojej webstránke, Tužinský bol mimoriadne plodným autorom. Recenzie a literárne eseje a úvahy publikoval v Pravde, Smene, Ľude, Hlase ľudu, Večerníku, v Nových knihách v Literárnom týždenníku. Poviedky najprv uverejňoval časopisecky v Romboide a Slovenských pohľadoch.

Profil Jána Tužinského


Ján Tužinský sa narodil 29. marca 1951 v Zlatých Moravciach. Po maturite na gymnáziu v rodnom meste študoval v rokoch 1969 - 1972 na prírodovedeckej fakulte a v 1972 - 1977 teóriu kultúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Pracoval ako tlačový redaktor vo vydavateľstve Tatran (1978 – 1982), od roku 1983 ako redaktor a neskôr dramaturg literárnej redakcie Slovenského rozhlasu v Bratislave. V roku 1993 ho zvolili za predsedu Spolku slovenských spisovateľov. Od roku 1994 do roku 1997 bol riaditeľom Slovenského rozhlasu a v rokoch 1999 - 2002 zastával opäť post predsedu Spolku slovenských spisovateľov.

Do literatúry vstúpil Ján Tužinský zbierkou poviedok Bičovanie koní (1983), v ktorej rozvíjal myšlienku ľudskej spolupatričnosti preklenujúcej brehy života a smrti, lásky a nenávisti, dobra a zla. V novele Straka nekradne (1985), určenej mladým čitateľom, zobrazil duševný svet dieťaťa pripútaného na invalidný vozík. K základným otázkam bytia človeka sa vrátil v zbierke poviedok Čakanie (na šarhu) z roku 1987.

V široko koncipovanom románe Kto hodí kameňom (1989) riešil prelomové historické udalosti 20. storočia v živote malého slovenského mestečka, do ktorého sa po 40 rokoch vracia hlavný hrdina – židovský emigrant. Otázkam ľudského bytia na pozadí politického zlomu z roku 1968 a následnej normalizácie sa venoval v románe Biliard na streche (1992).

Do súčasnej i starej Bratislavy situoval poviedkovú knižku Krypta (1992). V novele Bastard v daždi (1994) sa snažil o kritickú analýzu životného štýlu súčasnej slovenskej inteligencie, prezentovanú cez drámu o nepochopení a nepoznaní.

Odosobnená atmosféra bratislavskej Petržalky bola zasa hlavnou témou poviedkovej knihy Jeremiášov plač (1997). Ďalšími variáciami témy človečenstva či ľudskosti boli prózy Sklené oko (2001), Niečo ako sen (2003) a Mimikri (2005).

V oblasti esejistiky polemizoval s teóriou postmoderny. Dôkazom sú tituly Bledomodrý svet (1998) a Postmoderna – Smrť literatúry (2002). Esejisticky prispel aj do kníh Víchor globalizácie. Slovensko-Európa-svet (2002) či Rozjímanie o Veľkom inkvizítorovi (2005).

Vydal aj knihu politických glos Motiviáda (1993). Pre rozhlas napísal viacero pôvodných textov, ako aj dramatizácií diel zo svetovej literatúry.

Tvorbu a pôsobenie Jána Tužinského ocenili Cenou Lea Danihelsa (1995), Radom Ľudovíta Štúra II. triedy (1999) a Cenou Spolku slovenských spisovateľov (2005) za prózu Mimikri.