< sekcia Kultúra

Pred sto rokmi sa narodil spisovateľ Rudolf Jašík

Rudolf Jašík, archívne foto. Foto: Litcentrum

Len vďaka amnestii unikol trestu smrti, keď v januári 1944 v opitosti v krčme strhol a zničil obrazy Jozefa Tisa a Adolfa Hitlera.

Bratislava 2. decembra (TASR) – Rudolf Jašík patril k významným slovenským básnikom a prozaikom 20. storočia. Jeho najznámejším dielom je román Námestie svätej Alžbety. Od narodenia spisovateľa uplynie v pondelok 2. decembra 100 rokov.

Rudolf Jašík sa narodil 2. decembra 1919 v Turzovke ako najstarší z troch bratov. Jeho otec Rudolf bol mäsiarskym robotníkom a v roku 1924 odišiel za prácou do Kanady tak ako mnohí obyvatelia kysuckého regiónu. Vychovávala ho matka spolu so starou mamou.

Navštevoval ľudovú školu v Podvysokej (1926-1930) a v rokoch 1930-1935 študoval na známom slovenskom gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Po smrti starej mamy ho nemal kto finančne podporovať, preto musel štúdium ukončiť a zamestnal sa v Zlíne v Baťových obuvníckych závodoch. Odtiaľ ho po nezhodách s majstrom v roku 1938 prepustili.

Bol nezamestnaný, krátko pracoval v Ostrave. Pod vplyvom tamojších robotníkov sa zapojil do robotníckeho hnutia aj do protifašistického odboja. V januári 1940 ho za tieto aktivity päť mesiacov väznili. Musel narukovať do Slovenskej armády. Keď nacistické Nemecko napadlo Sovietsky zväz, odvelili ho na východný front, na Ukrajinu, kde sa pokúsil prejsť na sovietsku stranu.

Vrátil sa chorý do Ružomberka, po vyliečení pracoval vo vojenskej redakcii Slovenského rozhlasu v Bratislave, potom narukoval druhý raz ako príslušník Rýchlej divízie na Kaukaze.

Napokon ho pre protivojnové postoje z armády prepustili. Len vďaka amnestii unikol trestu smrti, keď v januári 1944 v opitosti v krčme strhol a zničil obrazy Jozefa Tisa a Adolfa Hitlera. Stal sa členom partizánskej skupiny Albína Grznára, v rokoch 1944-45 bol príslušníkom II. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika a Slovenskej národnej partizánskej brigády.

Po vojne – a po návrate z Vysokých Tatier, kde sa liečil z tuberkulózy – pracoval v závodnom časopise Slobodná práca, spolupracoval s regionálnym časopisom Hlas Nitrianskeho kraja. V roku 1946 sa oženil s Hedvigou Hodálovou, v roku 1949 sa im narodil syn Ľubomír.

Neskôr pôsobil v administratívnych pozíciách, okrem iného ako pracovník Okresného výboru KSS v Partizánskom. V rokoch 1952-56 zastával funkciu inšpektora pre múzeá a pamiatky na Krajskom národnom výbore v Nitre.

Od roku 1958 bol ako spisovateľ v slobodnom povolaní a žil striedavo v Bratislave a v Partizánskom. V roku 1960 Rudolf Jašík vážne ochorel, nečakane a náhle zomrel 30. júla 1960, štyri dni po operácii žalúdka, na pooperačné komplikácie.

Spočiatku Jašík písal verše ovplyvnené nadrealizmom. Jeho básnické zbierky Ypsilon, Dve rieky a Moje mesto vyšli knižne až ako súčasť I. zväzku súbornej práce Dielo v roku 1979. Po vojne písal prózu, v ktorej zobrazil vojnové i povstalecké udalosti na Slovensku, ale aj život na slovenskom vidieku. Jedna z jeho prvotín, autobiografická próza Laktibrada, vyšla posmrtne v roku 1966 ako súčasť zbierky Ponurý most.

Knižne debutoval románom Na brehu priezračnej rieky (1956). V tomto lyrickoepickom obraze Kysúc v čase hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia nadväzoval na tradíciu slovenskej lyrizovanej prózy so silným sociálnym zafarbením a využitím prvkov baladickosti.

V románe Námestie svätej Alžbety (1958) stvárnil ľúbostný príbeh židovského dievčaťa Evy a slovenského katolíckeho chlapca Igora, do ktorého tragicky zasiahol fašizmus a rasová segregácia v období druhej svetovej vojny. V diele zaznamenal rasové i náboženské predsudky, transporty židovských obyvateľov, ponemčovanie obyvateľstva, arizáciu a udavačstvo, aj zárodky odboja.

Ostatná časť Jašíkovej tvorby vyšla posmrtne. V zbierke noviel Čierne a biele kruhy (1961) opätovne spracoval kysuckú tematiku. Jeho dielo uzavrela nedokončená románová trilógia Mŕtvi nespievajú (1961) ako veľkolepá, moderne realisticky koncipovaná freska o pomeroch na Slovensku v období druhej svetovej vojny až do vypuknutia SNP a o osudoch slovenských vojakov na východnom fronte.

Fragmentom zostala aj baladicky ladená novela Povesť o bielych kameňoch (1961). Jašíkove prozaické práce preložili do mnohých svetových jazykov.

Jeho najznámejšie diela – Námestie svätej Alžbety, Mŕtvi nespievajú, či Na brehu priezračnej rieky, boli aj sfilmované. Novela Mŕtve oči sa dočkala dokonca dvoch televíznych spracovaní, v roku 1971, kde hlavnú postavu stvárnil Emil Horváth mladší a v roku 1988 s Mariánom Geišbergom. O spisovateľovi nakrútila televízia aj dokument s názvom Človek a rieka.

Na počesť Rudolfa Jašíka, ale aj jeho krajana, spisovateľa Jozefa Hnitku, sa koná každoročne literárna súťaž pre mladých autorov Jašíkove Kysuce. Jej vyhodnotenie sa už tradične uskutočňuje koncom novembra v Čadci.