Bratislava 30. apríla (TASR) - V nedeľu 29. apríla nás v pokoji vo veku nedožitých 92. rokov opustila jedna z najvzácnejších umelkýň súčasnosti, lyrická, imaginatívna a svojská výtvarníčka Viera Kraicová. TASR o tom informoval teoretik a historik umenia, odborný znalec pre výtvarné umenie, umenovedec a galerista Ľuboslav Moza.

Viera Kraicová objavne, tvorivo a originálne reprezentovala slovenskú maľbu, kresbu a knižnú ilustráciu. Výnimočná bola svojou spontánnou bezprostrednosťou, každým ťahom a dotykom štetca vyjadrovala potešenie a radosť z tvorivosti.

Narodila sa 5. júla 1920 v Modre. V rokoch 1939-1940 učila v Háji pri Trenčianskych Tepliciach. Na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT) v Bratislave študovala v rokoch 1940-1944 u profesorov Martina Benku, Gustáva Mallého, Maximiliána Schurmanna a Jána Mudrocha. V rokoch 1945-1950 si vzdelanie doplnila štúdiom na Akadémii výtvarných umení v Prahe napríklad u profesora Jána Želibského.

Dva roky (1952-1954) bola asistentkou na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave a po roku 1954 pôsobila ako samostatná výtvarníčka.

Jej výtvarné dielo je zastúpené v Slovenskej národnej galérii (SNG) v Bratislave, Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne, v Galérii umění v Karlových Varoch (ČR) a na mnohých ďalších miestach.

Je autorkou obrazov: Žena (1962), Malý mím (1963), Magické zátišie (1964), Na spálenisku (1964), Dráma (1964), Stemnelá záhrada (1965), Semafór (1965), Projekt (1965), Biely akcent (1966), Čierna svätica (1966), Biele zátišie (1966), Bledá tvár (1967), Príchod (1967), Návestie (1967), Návrat (1967), Turice (1967), Biela spútaná (1968), Modrý nepokoj (1968), Ohňom a mečom (1969), Terče (1969), Na sobáš (1970), V zamyslení (1973), Modrooký deň (1975), S pierkom (1977), Artisti (1979), Žena s jablkom (1980), Spomínanie (1980), Posledný odkaz (1980), Pozvanie (1982), Postoj chvíľa (1982-1984), Tmavooké dievča (1983), Hra (1985), Júlia (1985), Misa plná prekvapení (1986), Oddych (1988).

Ilustrovala diela známych spisovateľov ako Němcová: Babička (1965), Rázusová-Martáková: Sedmikráska (1966), Erben: Zlatovláska (1967), Erben: Išlo dievča po vodu (1968), Ovídius: Premeny (1969), Podjavorinská: Čakanka (1972), Rúfus: Kniha rozprávok (1974), Horov: Moje poludnie (1981), Kovaľ: Sklený rybník (1983).

Z monumentálna tvorby môžeme spomenúť sgrafito (kino Mier Modra, 1959), keramická mozaika (detská nemocnica Košice, 1964), keramická mozaika (hotel Gerlach, Poprad, 1967), štukolustro (Dom odborov Prešov, 1968), keramická mozaika (nemocnice na Kramároch, Bratislava, 1972).

Viera Kraicová vystavovala samostatne aj na kolektívnych výstavách v Bratislave, Košiciach, Trenčíne, Modre, Prahe (dnes ČR), Havane (Kuba), vo Francúzsku, Maďarsku a Poľsku.

Za svoju tvorbu získala cenu Cypriána Majerníka (1968), cenu Ľudovíta Fullu (1987) a titul zaslúžilá umelkyňa v roku 1988.