Myjava 12. apríla (TASR) – Spisovateľka Zuzka Zguriška (vlastným menom PhDr. Ľudmila Dvořáková, rodená Šimonovičová) vynikala nevšedným rozprávačským talentom, je predstaviteľkou humoristickej prózy medzivojnového obdobia. Humor v jej prácach je často spojený s duchom jej rodného regiónu - myjavských kopaníc, ktoré dôverne poznala a ktorý sa pre ňu stal studnicou námetov. Aj pseudonym si zvolila podľa mena kopaničiarskej osady U Zgurišov. V pondelok 13. apríla uplynie 115 rokov od jej narodenia.

Zguriškine diela sa prekladali do češtiny, maďarčiny a ruštiny. Mnohé sa zdramatizovali a upravovali pre Československý rozhlas, s ktorým pravidelne spolupracovala. Jej najúspešnejšou knihou bol kopaničiarsky román Bičianka z doliny (1938), ktorý literárny vedec a kritik Alexander Matuška nazval "jazda kráľov". V roku 1938 bol ocenený vo vydavateľstve Družstevní práce.

Zuzka Zguriška sa narodila v učiteľskej rodine 13. apríla 1900 v Myjave. Meštiansku školu navštevovala v Modre (1911-1915), rok študovala nemčinu na priemyselnej škole v Himmelkrone v Nemecku, dva roky na učiteľskom ústave v maďarskom Hódmezővásárhelyi a tri mesiace v srbskej Subotici. Po skončení prvej svetovej vojny prešla študovať na Ústav ke vzdělání učitelek v Brne, kde v roku 1920 zmaturovala. Pôsobila ako učiteľka v Myjave (1920-1924). Tu pomáhala zakladať ochotnícky divadelný krúžok, v ktorom pôsobila ako herečka a režisérka. Začiatkom 20. rokov minulého storočia vystúpila aj v Slovenskom národnom divadle (SND) v Bratislave v historickej hre Franka Wollmana Rastislav. Zožala veľký úspech, ale zo zdravotných dôvodov neprijala trvalé angažmán. V roku 1924 sa vydala za advokáta Jaroslava Dvořáka a odišla do Bratislavy, kde študovala dejiny umenia a filozofiu na Slovenskej univerzite (dnes Univerzita Komenského). V roku 1944 získala doktorát z filozofie. S manželom a dvomi deťmi sa presťahovala do Prahy, kde sa jej manžel stal štátnym úradníkom (do februára 1948 bol prezidiálnym šéfom predsedníctva vlády). Pracovala ako filmová scenáristka a dramaturgička na Barrandove (1949-1951), potom sa venovala publicistickej a literárnej tvorbe. V roku 1960 jej udelili titul Zaslúžilá umelkyňa.

V roku 1922 sa Zuzka Zguriška zapojila do literárnej súťaže Slovenského denníka črtou Pri muzike. Postupne jej vychádzali črty a drobné poviedky v ďalších slovenských časopisoch a novinách (Živena, Robotnícke noviny, Slovenské pohľady, Elán a i). Debutovala knižkou Obrázky z kopaníc (1929), vydala zbierky poviedok Dvanásť do tucta (1932), Ženích s mašinou (1935). Jej vrcholným dielom je román Bičianka z Doliny (1938), v ktorom realisticky zachytila život kopaničiarskej spoločnosti jej filozofiu a vitalitu. Poviedková tvorba Z. Zgurišky pokračovala zbierkami (pôvodne rozhlasové humoresky) Svadba (1943), Hostina (1947), Podobizne (1957), Manželstvo na úver (1967). V roku 1956 jej vyšiel výber z kopaničiarskych rozprávok. Úspech románu Bičianka z Doliny ju povzbudil k ďalšej románovej tvorbe. Trilógiou Metropola pod slamou (1949), Mestečko na predaj (1954) a Zbojnícke chodníčky (1959) vzdala hold myjavskému kraju a jeho ľudu. V roku 1955 jej vyšiel preklad románu Osudy dobrého vojaka Švejka od českého spisovateľa Jaroslava Haška. Namiesto pražského slangu v ňom použila myjavské nárečie. Pre mládež napísala historicko-dobrodružný dvojromán Husitská nevesta (1962) a Kráľova zajatkyňa (1982). Je autorkou cestopisu Španielske pohľadnice (1931, vznikol po jej študijnom pobyte v tejto krajine) a divadelnej hry Mor na farme (1967). Svoju tvorbu zavŕšila beletrizovanými životopisnými spomienkami Strminou liet (1972), v ktorých priblížila svoje záľuby (divadlo, recitácia, hudba, výtvarné umenie, šport), rodinný život Dvořákovcov i priateľské kontakty s mnohými slovenskými a českými spisovateľmi.

Spisovateľka Zuzka Zguriška zomrela 24. septembra 1984 v českej Prahe.