Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Utorok 27. február 2024Meniny má Alexander
< sekcia Magazín

Buraj: Návšteva Sartra a Beauvoirovej v Bratislave bola aj sklamaním

J. P. Sartre v Bratislave Foto: Archív TASR

TASR prináša rozhovor s filozofom Ivanom Burajom, dlhoročným bývalým pedagógom na Katedre filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Bratislava 16. novembra (TASR) - V novembri v roku 1963, teda pred 60 rokmi, navštívili Bratislavu francúzsky filozof a spisovateľ Jean-Paul Sartre a jeho partnerka francúzska filozofka a spisovateľka Simone de Beauvoirová. Zúčastnili sa na diskusii v bratislavskom hoteli Carlton, na ktorej boli prítomní mnohí predstavitelia vtedajšej slovenskej inteligencie.

V tejto súvislosti TASR prináša rozhovor s filozofom Ivanom Burajom, dlhoročným bývalým pedagógom na Katedre filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.



-Bola návšteva Sartra a Simone de Beauvoirovej v novembri v roku 1963 signálom začiatku akejsi novej éry v totalitnom Československu?-



To sa mi zdá byť trochu prehnané. Ale určite bola jedným z jej prejavov. I keď - a to treba mať stále na pamäti - Sartre bol síce veľký západný filozof a spisovateľ, ale predsa len marxisticky a socialisticky orientovaný intelektuál. A to akoby len potvrdzovalo, že marxizmus a idea socializmu sú stále živé i na Západe, dokonca u významných mysliteľov, akým Sartre nesporne bol. Takto táto návšteva prinajmenšom neprekážala ani dogmatickým predstaviteľom komunistickej strany a zároveň mala byť pre reformných komunistov a širšiu kultúrnu obec akousi ukážkou a potvrdením, že marxizmus môže mať aj inú, povedzme ľudskejšiu, prístupnejšiu tvár.



-Mal jeho marxizmus tú podobu aká prevládala vo vtedajšom Československu? Bol vôbec marxista, alebo sa len snažil nájsť prienik marxizmu a existencializmu?-



Spočiatku, v 30. - 40. rokoch bol Sartre predovšetkým existencialistický spisovateľ a filozof. Neskôr, v 50. - 60. rokoch sa začal viac prikláňať k marxizmu a jeho filozofia sa mala stať akousi syntézou existencializmu a marxizmu. V oboch hľadal inšpirácie a prieniky. No dogmatickým marxistom na tom prekážalo, že sa celkom nevzdal niektorých svojich existencialistických téz, predpokladov (napríklad o konkrétnom prístupe k človeku, k existencii, ktorý kontrastoval s abstraktným, respektíve výlučne sociálno-triednym videním človeka) a teda, že jeho marxizmus mohol mať stále prívlastok "existencialistický", a tým v očiach marxistických dogmatikov aj "revizionistický". Išlo tu vlastne o niečo podobné - aj s podobným dopadom - ako v prípade socializmu s "ľudskou tvárou". Oba pokusy, napriek dobre mienenému zámeru zmeniť, vylepšiť systém (v prvom prípade marxizmus, v druhom socializmus) boli v Československu a v ďalších socialistických krajinách nakoniec odsúdené na neúspech a dogmatikmi považované za chybné, škodlivé, revizionistické.



-Sartre na diskusii v hoteli Carlton vyhlásil, že jediný skutočne veľký román, ktorý možno napísať o 20. storočí, je román zo socialistickej skúsenosti. Nebola za jeho vyhlásením tak trochu aj irónia?-



Žiadnu iróniu by som za tým nehľadal. Sartre bol, niekedy až dogmaticky, presvedčený marxista a socialista, z čoho boli neraz zaskočení aj jeho blízki priatelia. Pravda, zase nie vždy sa jeho názory, ako to už s rozpoltenosťou a rozporuplnosťou významných osobností spravidla býva, zhodovali s oficiálnou ideológiou a propagandou komunistických strán a vlád. A vtedy mohol nastať problém. Povedzme pre tých, ktorí sa mu nejako venovali za "železnou oponou", či dokonca sa k nemu otvorene hlásili.

J. P. Sartre v Bratislave
Foto: Archív TASR


-Ako rezonovala ich návšteva na Slovensku?-



Do istej miery, ako sa takmer unisono vyjadrovali priami účastníci stretnutia, bola sklamaním. Sartre bol už vtedy žijúcou legendou, na ktorú sa kladú vo všeobecnosti veľké, niekedy až nesplniteľné očakávania. Tak to bolo vo Francúzsku, keď verejnosť neustále čakala, čo povie Sartre, ako sa vyjadrí k aktuálnej medzinárodnej alebo domácej politickej situácii. A tu nemôžete nikdy všetkým vyhovieť. Niektorým sa reakcia zdá byť málo rázna, iným zase príliš mierna. A vtedy sa časť verejnosti cíti byť nielen sklamaná, ale priamo oklamaná postojmi ich intelektuálneho a mravného "vzoru". A to bol asi tiež jeden z dôvodov sklamania, ktorý si odnášali naši intelektuáli z besedy so Sartrom.



-A čo vlastne očakávali?-



Podľa výpovede viacerých priamych účastníkov očakávali predovšetkým otvorenejšiu podporu reformných procesov, ktoré sa pozvoľna začali uskutočňovať najmä v kultúrnej a ideologickej oblasti už začiatkom 60. rokov v socialistickom Československu. Namiesto toho počuli dobre známe frázy, ku ktorým patrila aj spomínaná Sartrova proklamácia o novom svetovom románe, ktorý môže vzniknúť iba na báze socialistickej skúsenosti. Niekto si možno pomyslel, že tu Sartre musel taktizovať, aby si nepohneval ešte stále pri kormidle stojacu starú mocenskú garnitúru. Kto však pozná jeho osobný vývoj i jeho publicistickú tvorbu v tomto období asi nepochybuje, že to nebola náhoda ani taktický manéver, ale len jeden z neklamných znakov sartrovského v jadre prosocialistického a promarxistického presvedčenia. Pre objektivitu však tiež podotýkam, že v tých rokoch bol skoro každý významný intelektuál vo Francúzsku a možno i inde vo svete takto alebo podobne ľavicovo orientovaný.



-V čom vidíte význam tak často skloňovaných 60. rokov minulého storočia?-



Tento význam sa dá zhrnúť do dvoch slov, pojmov: sloboda a emancipácia. A hoci sa tieto pojmy často podmieňujú, až natoľko, že sa niekedy zamieňajú, neznamenajú to isté. Môžete byť slobodný a zároveň nebyť emancipovaný, a opačne. Kým totiž sloboda označuje predovšetkým istý stav a úroveň individuálnej mysle, pre ktorý je charakteristický vysoký stupeň vedomia a pocitu nezávislosti. Emancipácia je zase skôr politický termín, ktorý označuje oslobodenie veľkých sociálnych spoločenstiev, ako sú štáty, národy, triedy a podobne, od všemožného sociálneho útlaku a v tomto zmysle zahrňuje i demokratizáciu spoločnosti, ktorá v tom čase prebiehala okrem iných krajín aj v Československu.



-A význam Sartra a Beauvoirovej?-



Sartre a Beauvoirová sa aj vďaka svojej naozaj nesmiernej politickej angažovanosti počas celých 60. rokov stali výraznými symbolmi tak slobody, ako aj emancipácie. To aj vysvetľuje, prečo si ich vysoko vážili nielen ich priaznivci a stúpenci, keď napríklad vodcovia študentskej vzbury vo Francúzsku v roku 1968 za jedného z duchovných otcov, "mentorov" označili práve Sartra, ale aj ich protivníci, ako bol vtedajší francúzsky prezident de Gaulle, ktorý na požiadavky časti politického spektra uväzniť Sartra za jeho angažovanosť zareagoval slovami, že voltairovci nepatria do väzenia, čo bola nepochybne veľká pochvala a pocta. Dnes si takýto vplyv intelektuálov ani neviem predstaviť. Jednak preto, že už nestoja na čele, pokiaľ mi je známe, žiadneho politického hnutia a súčasne, čo s tým nejako určite súvisí, ani verejnosť ich nevyhľadáva, pretože má iné vzory, iných, nových "hrdinov".

J. P. Sartre v Bratislave.
Foto: Archív TASR


-Ako známe bolo dielo Sartra na Slovensku pred a po jeho návšteve?-



Sartre či už ako spisovateľ alebo filozof, bol medzinárodný pojem, dnes by sme povedali - celosvetová celebrita. A to sa pochopiteľne odrazilo aj na jeho vplyve u nás a na nás. Najprv v podobe literárnej a dramatickej tvorby. Vďaka významnému slovenskému prekladateľovi z francúzštiny Jozefovi Felixovi, ktorý od roku 1945 do roku 1949 šťastnou náhodou zastával post dramaturga činohry Slovenského národného divadla (SND) mohli byť uvedené v jeho vlastnom preklade sartrovské Muchy. Žiaľ, zrejme kvôli zmene politickej situácie po februári 1948, sa napokon nezrealizovali. Podobný osud postihol v auguste roku 1968 aj premiéru Sartrovej drámy Špinavé ruky. Ani dve ďalšie dramatické inscenácie z roku 1963 Väzni z Altony v naštudovaní martinského Divadla SNP a S vylúčením verejnosti na Vysokej škole múzických umení nezanechali výraznejšiu stopu. Všetky tieto neúspechy však prekryl prinajmenšom jeden úspešný či skôr veľaúspešný pokus, ktorý predstavovala inscenácia Sartrovej hry Diabol a Pán Boh (1965 - 1969) s nezabudnuteľným Ctiborom Filčíkom v hlavnej úlohe.



-A Sartre ako filozof?-



Pokiaľ ide o jeho filozofickú a publicistickú tvorbu, tak v roku 1946 Sartrovi vyšiel v českom preklade prvý diel jeho esejí Ciest k slobode - Vek rozumu. Aj ďalšie jeho filozofické práce boli najprv preložené v Čechách. Medzi inými v roku 1947 vyšla v českom preklade jeho vari najznámejšia filozofická esej Existencializmus je humanizmus. Na Slovensku azda najvýznamnejším počinom v tejto oblasti bol preklad jeho zásadného filozofického diela Bytie a ničota publikovaný v roku 1969 v Antológii z diel filozofov.



-Neznáma však nebola ani Simone de Beauvoirová i keď neraz stála v tieni svojho partnera...-



Vždy bola akosi zatienená svojim životným partnerom, aj preto, by jej mohol a musel byť venovaný osobitný rozhovor. Natoľko bola zvláštna, objavná a zaujímavá. Už v roku 1947 SND uviedlo inscenáciu jej hry Neužitočné ústa. V roku 1966 vyšiel slovenský preklad jej románu Mandaríni a v roku 1968 preklad jej preslávenej, dnes už kultovej filozofickej práce Druhé pohlavie. Touto zmienkou o Beauvoirovej chcem zdôrazniť, že historickou udalosťou bola prítomnosť na spomínanom stretnutí v bratislavskom hoteli Carlton oboch partnerov - Sartra i Beauvoirovej. A ak by vtedy feministické hnutie na Slovensku bolo aspoň tak silné, akým je dnes, tak stretnutie a rozhovor Beauvoirovej s verejnosťou, hoci počtom značne zúženou v Carltone a následne v redakcii Kultúrneho života, by možno stálo v spomienkach pre viacerých účastníkov, či presnejšie účastníčok na prvom mieste.