Bratislava/Budapešť 27. marca (TASR) - František II. Rákoci bol sedmohradské knieža, šarišský župan a vodca protihabsburského stavovského povstania. Narodil sa na území dnešného Slovenska a jeho prastarou mamou bola Alžbeta Báthoryová. Posledné roky prežil v tureckom exile a jeho pozostatky sú uložené v košickom Dóme svätej Alžbety. V piatok 27. marca uplynie od jeho narodenia 350 rokov.

František II. Rákoci sa narodil 27. marca 1676 v zemplínskej obci Borša (dnešný okres Trebišov) ako tretie dieťa Františka I. Rákociho (1645-1676) a Heleny Zrínskej (1643-1703). Pochádzal z vplyvného uhorského šľachtického rodu. Rodové priezvisko si Rákociovci zvolili podľa maďarského mena zemplínskej obce Rakovec nad Ondavou (po maďarsky Rákóc).

Františkov otec zomrel, keď mal jeho syn štyri mesiace. Matka sa v roku 1682 vydala za bohatého kežmarského magnáta a sedmohradského kniežaťa Imricha Tököliho (1657-1705), ktorý viedol v tom čase neúspešné protihabsburské povstanie. Po dobytí hradu v Mukačeve (1688) cisárskymi vojskami bol odlúčený od matky.

Previezli ho do Viedne a umiestnili do jezuitského kolégia v Čechách, aby bol vychovávaný v rakúskom duchu. V roku 1694 sa oženil. Za manželku si zobral hessenskú princeznú, kňažnú Šarlotu Amáliu. V tom istom roku ho cisár Leopold I. ustanovil do úradu šarišského župana. Pod vplyvom iných uhorských šľachticov však začal veriť v takzvanú „maďarskú vec“ a v predvečer vojny o španielske dedičstvo on a jeho kolegovia z radov veľkopodnikateľov požiadali o pomoc francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV.

Ich sprostredkovateľ však zradil jeho dôveru, Rákociho zatkli a uväznili, smrti však unikol vďaka pomoci svojej manželky, keď z väzenskej cely ušiel v prestrojení. Po dvoch rokoch strávených v Poľsku sa v roku 1703 vrátil a postavil sa na čelo stavovského povstania známeho ako kurucké.

František II. Rákoci spočiatku dosahoval značné úspechy, ale anglo-rakúske víťazstvo pri Blenheime v roku 1704 zmarilo nádeje na pomoc zo strany Francúzska i na konečný úspech, hoci boje v Uhorsku pokračovali až do roku 1711. Transylvánci (obyvatelia súčasného rumunského regiónu Sedmohradsko) medzitým vkladali nádeje do Rákociho s tým, že im obnoví nezávislosť a 6. júla 1704 ho zvolili za svoje knieža. Malo to za následok najmä zmarenie akejkoľvek nádeje na kompromis s cisárom Leopoldom I., ktorý bol zároveň uhorským kráľom.

Francúzsko neposlalo žiadnu účinnú pomoc. Rákociho snahy získať podporu ruského cára Petra I. proti Rakúsku zlyhali. Jeho roľnícke vojská utrpeli ďalšie zdrvujúce porážky. Nakoniec 21. februára 1711, niekoľko mesiacov pred podpísaním satmárskeho mieru s Rakúskom, navždy opustil svoju vlasť. Dožil v exile vo vtedajšej Osmanskej ríši, zomrel 8. apríla 1735 Tekirdagu.

František II. Rákoci je pochovaný v krypte Dómu sv. Alžbety v Košiciach. V roku 2006 sa v meste konali niekoľkomesačné oslavy pri príležitosti 100. výročia prevezenia a znovu pochovania jeho ostatkov. Je zobrazený na 500-forintovej bankovke.

V 20. storočí vzniklo v Košiciach múzeum s názvom Rodošto, ktoré kopíruje Rákociho exilový dom v Turecku. Múzeum sa nachádza na Hrnčiarskej ulici, v blízkosti Miklušovej väznice a kalvínskeho kostola. Prevádzkuje ho Východoslovenské múzeum.



Zdroje: www.beliana.sav.sk, www.britannica.com