Calgary 21. novembra (TASR) - Hejira má 50 rokov, Joni Mitchell ju nahrala a vydala 21. novembra 1976 ako tretie dielo svojho vrcholného tvorivého obdobia. Po folkovom úvode kariéry obohatila túto svoju žánrovú podstatu o experimentálnejšie prvky, jazz a sofistikovanejšie harmónie.
Kanadská pesničkárka už od úvodu kariéry hľadala možnosti hlbšej umeleckej formy. Sprvoti sa však držala "pri zemi", svojmu folku vdýchla popovú prístupnosť, aj tak však unikala rôznymi inštrumentálnymi i vokálnymi cestička do menej prebádanej sféry.
V roku 1968 vyšiel jej debutový album Song to a Seagull, (1968) a s každým ďalším "nabaľovala" fanúšikov. Clouds o rok neskôr získal cenu Grammy za najlepší folkový výkon a v roku 1970 vydala hravú kolekciu Ladies of the Canyon (1970). V ďalšom roku vyšla jej prvá platňa s miliónovým predajom (Blue). Až po For the Roses (1972) si dala krátku pauzu a okrem tvorivej energie načerpala inšpirácie.
Joni Mitchell písala uprostred 70. rokov piesne, ktoré pôsobili precízne a zároveň improvizačne. Sami si bola vedomá, že je to náročnejšie počúvanie: „Moja hudba nie je určená na to, aby chytila okamžite. Je určená na to, aby vydržala celý život, aby držala ako jemná látka.“
Na Court and Spark (1974) sa výrazne dostali k slovu neakustické aranžmány a naskytli sa tak širšie štýlové možnosti. Album sa stal jej najpredávanejším aj preto, že "vyrukovala" s folkrockom a jazzové nálady publiku kompenzovala priamočiarejšími pesničkovými útvarmi. LP-čka The Hissing of Summer Lawns (1975) naopak naznačila posun ku komplexnejšiemu a vrstvenejšiemu zvuku. Menilo sa tempo, viac sa rozvíjali témy.
Hejira pred polstoročím akoby zosumarizovala všetky experimentálne polohy svojráznej pesničkárky a jej vtedajšia záľuba vo využívaní bezpražcovej basgitary predznamenala budúcu silne jazzovú fázu tvorby. Po nahratí základných stôp sa Joni Mitchell stretla s basgitaristom Jacom Pastoriusom a veľmi rýchlo medzi nimi vzniklo optimálne hudobné prepojenie. Na albume tak dominovali jej elektrické gitara a Pastoriusova bezpražcová basa v nosných piesňach, teda v singlovej Coyote, v rovnomennom songu, Black Crow i v záverečnej Refuge of the Roads. Vysokú kvalitu produkcie dotvára uprostred kolekcie majestátna Song for Sharon.
Počas rozhovoru pre časopis Rolling Stone v roku 1994 Joni Mitchell uviedla, že je na tento album veľmi hrdá a že vznikol z množstva inšpirácií: „Dal veľa práce a nesie sa ním akýsi nepokojný pocit, sladká osamelosť samotárskeho cestovania. Predpokladám, že veľa ľudí by dokázalo napísať mnohé z mojich iných piesní, ale cítim, že piesne na albume Hejira mohli vzísť len zo mňa.“
Úvodná skladba Coyote je o romániku na jednu noc so sukničkárom. Hudobne je rôznorodá, nápaditá a jej základný gitarový riff pripomína Waiting on a Friend, jednu z výnimočných piesní v repertoári The Rolling Stones. Aj viaceré ďalšie piesne ponúkajú intímnu retrospektívu autorkiných vzťahov s mužmi. Vo Furry Sings the Blues hrá na ústnu harmoniku Neil Young.
Druhá strana albumu Hejira sa začína takmer 9-minútovou skladbou Song for Sharon. Text sa zaoberá vnútorným konfliktom ženy, ktorá sa rozhoduje medzi slobodou a manželstvom. Pieseň údajne napísala na konci svojej cesty v New Yorku a v období, keď príležitostne holdovala kokaínu. Sharon bola jej priateľka z detstva, ktorá v mladosti študovala spev, no vydala sa za farmára, naopak Joni Mitchell chcela byť farmárovou ženou, ale nakoniec sa stala speváčkou. Záverečná Refuge of the Roads patrí medzi autorkine najobľúbenejšie v celej jej diskografii.
Album sa dostal na 13. miesto v US-rebríčku Billboard Hot 200. Renomovaný magazín Rolling Stone konštatoval: "Joni Mitchell opustila zapamätateľné melódie v prospech nových, zvodných rytmov a bohatých gitár, pričom výsledný zvuk je sofistikovaný a podmanivý viac ako čokoľvek, čo dovtedy urobila - taký neúnavný a hypnotický ako diaľnice, ktoré opisuje vo svojich piesňach“. Recenzia tiež vyzdvihla texty ako „jedny z jej najprenikavejších a najvtipnejších“ a jej hlasu pripísala „novú vrúcnosť“.
Uznávané autorky a speváčky Björk, Weyes Blood i St. Vincent označili Hejiru za svoj obľúbený album.