< sekcia Magazín

Kto vlastne bol Ján Maliarik, humanista, pacifista alebo pomätenec?

Ján Maliarik Foto: Maliarik.cz

Maliarik ovládal jedenásť svetových jazykov a načrtol víziu univerzálneho svetového štátu. Svetových politikov v korešpondencii oslovoval milými priateľmi a bratmi.

Myjava/Bratislava 7. novembra (TASR) – Ján Maliarik patril dlho medzi zaznávané slovenské osobnosti. Bol evanjelickým kňazom, humanistom, filozofom, teozofom (vyznávač náboženskej mystiky plnej povier), mystikom, orientalistom, sociológom aj spisovateľom. Ovládal jedenásť svetových jazykov (esperanto aj sanskrt), načrtol víziu univerzálneho svetového štátu. Svetových politikov v korešpondencii oslovoval milými priateľmi a bratmi. Za svoje pacifistické postoje počas prvej svetovej vojny bol väznený a liečený na psychiatrickej klinike. Dnes uplynulo 145 rokov od jeho narodenia.

Sprevádzal Julesa Verna?

Údajne aj vďaka Jánovi Maliarikovi napísal francúzsky spisovateľ Jules Verne svoj román Tajomný hrad v Karpatoch. Známa je príhoda z roku 1892, keď Verne zavítal do Bratislavy. Mal sa tu stretnúť s istým maďarským spisovateľom, ktorý by ho sprevádzal po karpatských vrchoch. Spisovateľ však do vtedajšieho Prešporka nemohol prísť, a tak Verne zostal v meste, kde všetci hovorili po maďarsky, nemecky a slovensky bezradný. Maliarik si v tom čase, ešte ako mladý študent chodieval čítavať do reštaurácie, kde sa v tom čase stravoval aj Verne, francúzske noviny. Keď do reštaurácie vošiel spisovateľ a zbadal čítajúceho študenta, rovno ho oslovil a poprosil, či by ho za primeraný honorár sprevádzal po cestách. Janko Maliarik súhlasil. Verneho zaviedol najskôr na Devín. Nasledovali ďalšie hrady v okolí, karpatské doliny, ale i žírne polia v nížinách. Verne bol našou krajinou očarený a Janko Maliarik netušil s kým má tú česť. Až po návrate do Francúzska mu Verne poslal zopár jeho kníh aj s venovaním.

Syn pandúra


Ján Maliarik sa narodil 8. novembra 1869 v Myjave. Jeho otec Ján Maliarik (keďže vedel písať a čítať) bol mestský pandúr. Prejavoval však silné sociálne a národnostné cítenie, čo prekážalo pri jeho práci a čoskoro sa stal nepohodlným. Nakoniec ho vrchnosť suspendovala na dedinského bubeníka. Zomrel ako 38 ročný a z malého Janka sa stala polosirota (ešte pred tým zomreli jeho traja mladší súrodenci). Aby prežil, musel chodiť s matkou na panské. Keď začal chodiť do školy v Holíči, všimol si jeho veľké nadanie učiteľ Groebel. Dohováral matke, aby ho dala ďalej do škôl. Maliarik si na to spomínal takto: "Od 12. roku do 14. som sa dva razy do dňa modlil, aby som sa na štúdiá dostať mohol. Bol som nemajetnou a veľmi strádajúcou sirotou... V 14. roku môjho života bola moja krásna modlitba ako zázrakom nebesami vyslyšaná... toho dňa som až do polnoci na kolenách kľačal a Bohu ďakoval".

Zobrali ho na gymnázium v Skalici. Učil sa ako sám hovoril až na "potrhanie". Na maturitu sa pripravoval súkromne už ako výpomocný učiteľ v Kopčanoch. Nasledovali štúdiá na Vyššom evanjelickom lýceu v Bratislave a v rámci prípravy na kňazstvo absolvoval aj učiteľský ústav v uhorskom Šoproni a Evanjelickú teologickú akadémiu v Bratislave (6 semestrov) a Prešove (2 semestre). Štúdiami bol doslova uchvátený, vo svojich pamätiach písal: "Čo sa týka vedeckého, filosofického, psychologického, pedagogického, dogmatického, morálneho, náboženského... je to všetko krásne, hlboké, poučné, drahocenné!! Dľa môjho by nik nesmel byť ministrom, kto by predbežne neodbavil sedem rokov trvajúce theologické štúdium... štyri roky filosofické, tri roky právnické, tri roky na medicínskej fakulte, tri roky národohospodárstva a desať rokov okultismu-spiritismu!! Je priamo hriechom postaviť tam na ministerské miesto neprehlbených, neprepracovaných jednostranníkov, obyčajne vždy obmedzených, tou svojou troškou jatých a domýšlivých!!".

Ovládal 11 jazykov

Ešte pred jeho vysvätením za kňaza (1899) bol profesorským zborom odporučený do kňazského úradu v obci Nemcovce v Šarišskej stolici. Prežil tam dva roky. V roku 1901 bol zvolený za evanjelického farára do Veľkých Levár na Záhorí. Bol všeobecne uznávaný a obľúbený. Okrem obetavej pastoračnej, vzdelávacej a výchovnej činnosti usilovne po nociach študoval hlavné svetové náboženské a filozofické systémy. Ovládal 11 jazykov (uvádza sa aj 13): latinčinu, gréčtinu, hebrejčinu, nemčinu, maďarčinu, angličtinu, ruštinu, poľštinu, srbčinu, esperanto a sanskrt. Robil všetko preto, aby mohol v origináloch preštudovať a potom zjednotiť a zharmonizovať všetky väčšie svetové náboženstvá a filozofické smery našej Zeme.

Prednášal na prianie princezny

V roku 1909 začal s prednáškami vo Viedni. Filozofická prednáška Od skorého k večnému podľa Šrí Šankaračárii mala veľký ohlas a bola knižne vydaná. V roku 1911 na prianie princezny Oľgy z Hohenlohe predniesol v kostole vo Veľkých Levároch Tri slová k vykúpeniu sveta. Aj táto prednáška vyšla krátko po odznení knižne. V roku 1913 napísal "novelu z viacerých svetov" Sirota Kráľom. Do konca toho istého roku študoval všetky svetové, morálne, náboženské, filozofické, spirituálne, okultné náuky a systémy.

Prvé memorandum

Koncom roka 1913 napísal svoje prvé Memorandum pozostávajúce zo 14 bodov. Hlásal v nich slobodu, nezávislosť a samostatnosť slovenského a poľského národa, ako aj všetkých ostatných. Hovoril o zásadách mravnej očisty, myšlienke celosvetového univerzálneho štátu. Formuloval ich ako podmienky a požiadavky, bez ktorých nie je možný svetový mier. Žiadal v ňom rozpustiť armády a dôstojníkom dať doslúžiť pri humánnej práci. Toto Memorandum poslal v januári 1914 vtedajšiemu uhorskému ministerskému predsedovi Štefanovi Tiszovi. O niečo neskôr poslal Memorandum aj americkému prezidentovi Woodrovovi Wilsonovi, ktorého oslovoval "milé dieťa Božie", a žiadal ho o nastolenie mieru medzi USA a Mexikom.

Chcel svetový mier

Keď v júli 1914 vypukla prvá svetová vojna, Ján Maliarik začal svoj verejný zápas o svetový mier. Na 24. augusta 1914 zvolal do poľského Krakova Svetovú mierovú konferenciu. Chcel na nej apelovať na svedomie národov a politikov, aby zastavili vojnové akcie. Neskôr to okomentoval takto: "To som dobre vedel, že na túto mnou zvolanú konferenciu panovníci neprídu". Písal listy vtedajším hlavám štátov, navštevoval konzuláty bojujúcich strán a rozširoval svoje brožúry o svetovom mieri. Koncom septembra 1914 spísal Svätú zmluvu, v ktorej v mene Najvyššieho Boha vyhlásil práve prebiehajúcu vojnu najpotupnejšou hanbou vtedajšej doby a za najväčšie a najbolestivejšie zranenie Boha a jeho diela.

V cirkevných radoch vyvolalo jeho konanie vlnu nevôle. Koncom roka 1914 bol Maliarik donútený požiadať o penzionovanie. V júli 1915 bol dokonca vyhlásený za duševne chorého. Chceli ho umiestniť do sanatória pre choromyseľných, jeho diagnóza znela: halucinačná forma paranoje. Maliarik sa proti tomuto uzneseniu odvolal. Hlavný prešporský lekár Dr. Dobrovič skonštatoval, že nenašiel žiadne známky choromyseľnosti. Aj napriek tomu musel odísť do penzie.

Vystúpil v prestávke opery

Poslednou kvapkou do pomyselného pohára bolo jeho verejné vystúpenie počas prestávky Wagnerovej opery Valkýra v pražskom Národnom divadle 16. februára 1916. Po prvom dejstve vystúpil v kňazskom rúchu na pódium a verejne, "v mene božej vôle" žiadal zastaviť všetky vojnové akcie a nezmyselné vraždenie na frontoch. Hovoril o potrebe uzavretia svetového mieru, vyhlásení slobody, samostatnosti a nezávislosti pre všetky národy a nutnosti celú Zem pretvoriť na jeden univerzálny štát. Po proklamácii bol odvedený do vojenského väzenia a obvinený z velezrady (hrozil mu trest smrti). Po intervencii jeho vplyvných priateľov bol po dvoch mesiacoch z väzenia premiestnený do vojenskej nemocnice. V polovici mája 1916 ho odoslali na psychiatrickú kliniku v Kateřinkách, kde mal byť internovaný až do konca vojny. V liečebni napísal knihu Môj zápas a snaženie vyviesť ľudstvo z pekla... a uviesť ho v blaženosť raja!. Taktiež tam vypracoval základné tézy svojho najvýznamnejšieho diela Celo-zemský univerzálny štát (1925). Keď ho koncom roka 1917 prepustili z Kateřiniek, zostal ešte štyri mesiace v Prahe. Napísal Tristo hriechov ľudských.

Na Slovensko do Veľkých Levár sa vrátil až v apríli 1918. Pár dní po návrate mu zomrela matka a bezprostredne po tom ochorel aj on. Asi mesiac ležal v bezvedomí.

Písal si s Tolstým aj Gándhím

Po Maliarikovej prednáške Božia kázeň v roku 1919 v Brne začali jeho priatelia a žiaci financovať jeho publikačnú činnosť (hlavný sponzor bol obchodník Otmar Widhalm). V medzivojnovom období napísal Maliarik veľa Epištol, Výziev a Proklamácií, ktoré adresoval československej vláde. Poukazoval na nedostatky novovzniknutej republiky a predkladal riešenia na blahodarný rozvoj národa, ale aj celej planéty. Počas života napísal okolo 50 publikácií a 700 traktátov, v ktorých upozorňoval na nedostatky v ľudskej spoločnosti. Dopisoval si s Levom Nikolajevičom Tolstým, s Mahátmá Gándhím, či indickým rádžom Mahendrom Pratapom.

Prispieval do slovenských novín a časopisov (Stráž na Sione, Dennica, Vydrove Besiedky a Salvov Evanjelický kalendár). Písal filozofické, teologické a kultúrno-historické úvahy, príbehy didaktickej povahy, rozprávky pre deti a náboženskú poéziu. Pred vypuknutím druhej svetovej vojny korešpondoval Maliarik takmer s celým politickým svetom. Písal britskému ministerskému predsedovi R. Mac Donaldovi, B. Mussolinimu, A. Hitlerovi (pozýval ho do kúpeľov v Piešťanoch na "súboj ideí" o usporiadaní sveta), J. V. Stalinovi (pozýval ho do Veľkých Levár, aby mu vysvetlil myšlienku "celozemského univerzálneho štátu"), J. Tisovi aj samotnému pápežovi Piusovi XII.

Spisy rozdával zadarmo

Pri svojich štúdiách náboženstiev a metafyzických sústav došiel Maliarik k názoru, že je len jedna univerzálna pravda, ku ktorej náboženstvá buď smerujú alebo sa od nej odkláňajú. Konfesionálna príslušnosť nehrá úlohu, zásadný je rozvoj mravnosti a spirituálnej praxe. Mal ideu zjednoteného ľudstva pod jedným jazykovým, politickým a náboženský princípom. Na prvom mieste bolo všeobecné nenásilie (s tým spojené vegetariánstvo), súcit a oslobodenie sa od hmotných statkov. Sám tieto princípy praktizoval. Žil v chudobe, okrem kníh nevlastnil nič. Svoje spisy, ktoré vydával, rozdával zadarmo.

Zomrel 14. júla 1946 v brnenskej nemocnici U svaté Anny. Pochovaný je na cintoríne vo Veľkých Levároch. Jeho diela sú z väčšej časti uložené v Slovenskom národnom archíve v Bratislave. Myšlienky Jána Maliarika majú stúpencov aj v súčasnosti. Jeho dielo je viac známe a uctievané v Čechách.