Quantcast
< sekcia Magazín

Švihran: Bratislava má v podobe Schöne Náciho klenot modernej identity

Na archívnej snímke prázdna Sedlárska ulica so sochou Schöne Náciho v centre Bratislavy. Foto: TASR - Martin Baumann

Po uliciach Bratislavy, najmä po korze od Michalskej brány až po Dunaj, chodil s ľahkosťou šviháka ako šľachtic a pozdravoval najmä paničky, a to v troch jazykoch.

Bratislava 11. augusta (TASR) - Čierny frak, žaket, biele rukavičky, čierne lakovky s bielymi gamašami, cylinder na hlave a palička v ruke. Vždy úsmevy, ktoré rozdával najmä okoloidúcim dámam počas prechádzok v centre starej Bratislavy. K tomu, ako pravý Prešporák zdravil trojjazyčne: v slovenčine "ruky bozkávam", maďarčine "kezét csókolom" a nemčine "küss die hand".

Od narodenia bratislavskej legendy, vždy slušného a úctivého Schöne Náciho, uplynie vo štvrtok 11. augusta 125 rokov.

"Kto bol Ignác Lamár, známy ako Schöne Náci? Mestský čudák alebo unikátna súčasť koloritu starej Bratislavy? V diskusiách na skupine Prešpurčina ešče nezgegla sa hojne objavujú oba názory. Ešte aj po viac ako piatich desaťročiach od jeho úmrtia sa objavujú nové rodinné fotografie v archívoch, ktoré zachytávajú legendárneho pána v cylindri, ktorý zdraví okoloidúcich v úctivom predklone. Nielen pamätníkom dokážu vyčariť spomienky na Schöne Náciho dobrú náladu," uviedol pre TASR Ivor Švihran - vlastivedný sprievodca a zakladateľ skupiny Prešpurčina ešče nezgegla!.

Schöne Náci, vlastným menom Ignác Lamár, sa narodil 11. augusta 1897 v Engerau vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku, v dnešnej Petržalke. Bol synom obuvníka a do tohto remesla zasvätil otec aj jeho. Keď matka zanechala rodinu a ušla s tovarišom do Viedne, jeho opustený otec utápal žiaľ v alkohole. Po otcovej smrti exekútori rozpredali rodinný majetok na úhradu dlžôb.

Lamár sa vďaka pomoci dobrých ľudí zamestnal v divadelných dielňach. Z práce ho prepustili, keď sa divadlo cez prvú svetovú vojnu dostalo do krízy. Začal si zarábať príležitostnými prácami a býval v rôznych podnájmoch. Vlastnil však čierny kufor s frakom, čiernymi lakovkami, bielymi rukavičkami a cylindrom, ktoré grófka Náriová po manželovej smrti darovala kedysi jeho otcovi. Jedného dňa si Lamár tieto veci obliekol a pred zrkadlom si nacvičil úsmevy, parádne zdravenie cylindrom a vyšiel do prešporských ulíc.

Jeho dávnym veľkým snom bolo pracovať v cirkuse ako klaun. Aspoň takýmto spôsobom si chcel svoj sen naplniť a byť osožný ako klaun pre obecenstvo. Po uliciach Bratislavy, najmä po korze od Michalskej brány až po Dunaj, chodil s ľahkosťou šviháka ako šľachtic a pozdravoval najmä paničky, a to v troch jazykoch.

"Aby sme pochopili fenomén mestského ´originála´, musíme sa pozrieť za hranice Slovenska. Stačí do susednej Viedne, kde by ste aj dnes ťažko našli človeka, ktorý nepozná meno Waluliso. Mierový a environmentálny aktivista bol slávnou postavičkou ulíc rakúskeho hlavného mesta, v ktorých sa premával len v rímskej zástere a s vavrínovým vencom. Zábavné, ale občas excentrické mestské postavičky by ste našli v dejinách Berlína, Londýna, San Francisca, ale aj poľskej Vroclavy," objasnil pre TASR Švihran.

Schöne Náci po bratislavských dvoroch a pod domami aj spieval. Stal sa súčasťou koloritu bratislavských ulíc a kaviarní. Navštevoval cukrárne u Stürzera na Sedlárskej ulici, u Meyera pri Hlavnom námestí a iné. Tam dostával zadarmo zákusky a niekedy aj čiernu kávu. Tie však tiež rozdával.

Legendárny Schöne Náci sa dostal aj do zoznamu prominentných pacientov doktora Imricha Sečanského. Lekár na neho spomína aj vo svojej knihe z roku 1997 s názvom Spomienky a vyznania lekára.

Pesničku o Schöne Nácim má vo svojom repertoári skupina Lojzo, ktorá ju aj nahrala na svoj album Ticho po plešine. V roku 1994 vyšla aj útla publikácia Schöne Náci a v roku 2000 tiež beletrizovaný životopis Lamára Volali ho Schöne Náci. Jeho socha v životnej veľkosti stojí na bratislavskom korze, je dielom akademického sochára Juraja Meliša.

Keď ochorel na tuberkulózu, liečil sa v nemocnici v Podunajských Biskupiciach. Ignác Lamár, alias Schöne Náci, zomrel 23. októbra 1967 vo veku 70 rokov v Krajskej tuberkulóznej nemocnici v Lehniciach. Obec ho pochovala na miestnom cintoríne ako bezdomovca. V roku 2007 boli jeho telesné pozostatky prevezené a uložené na Ondrejskom cintoríne.

Po takmer 40. rokoch mal Schöne Náci pohreb v Bratislave. Okrem kňaza Antona Srholca sa s ním rozlúčila aj skupina Lojzo, ktorá mu prvý a posledný raz zaspievala vlastnú pesničku Schöne Náci. Na poslednej ceste si Lamára uctilo asi 400 väčšinou starších Bratislavčanov.

"Bratislava má v podobe Schöne Náciho klenot svojej modernej identity, ktorý pretrval aj v rýchlo sa meniacom hlavnom meste. Možno aj mnohé súčasné postavičky mesta raz zľudovejú do podobnej podoby. Ak pôjdete po korze od Michalskej brány k Dunaju, spomeňte si na nízkeho a útleho elegána s klobúkom a paličkou, ktorý prinášal radosť do ulíc Bratislavy," zdôraznil pre TASR Švihran.