< sekcia Magazín

Jubilant Ander z Košíc: Každý by mal robiť to, čo vie

Ander z Košíc, foto z archívu. Foto: TASR - František Iván

Prečítajte si rozhovor s jubilujúcim zabávačom Anderom z Košíc.

Bratislava 3. septembra (TASR) – Zabávač a ľudový rozprávač Ander z Košíc oslávi v sobotu 80. narodeniny. Rodák z Michaloviec (4. septembra 1941) Ján Pisančin, tak znie jeho civilné meno, maturoval na jedenásťročnej strednej škole, hral futbal, hádzanú a hokej za Michalovce. V roku 1965 sa oženil a od tej doby žije v Košiciach. Pracoval v Slovenských magnezitových závodoch, od roku 1992 je v slobodnom povolaní. V roku 1989 mu vyšla prvá audiokazeta To som ja, Ander! Od tej doby vydal dve desiatky MC, CD a DVD, najnovší dvadsiaty má príznačný názov Podzme še šmiac! Pri príležitosti výročia poskytol rozhovor TASR.


-Vie humor podľa vás liečiť?-

Jedno je pravda, ak nelieči, tak nič nepokazí, lebo humor vyrovnáva povahu človeka. Povedzme si otvorene, ešte som nevidel rozčúliť sa usmiateho človeka. Hovorím, že keď ja prídem na javisko, mojou úlohou je baviť. Divák si zaplatil, chce ma vidieť, chce ma počuť a pre mňa je to úžasný záväzok. Ale na druhej strane sa ten divák musí chcieť baviť. Keď však založí ruky a povie bav ma, to sa nepodarí nikomu.


-Čo pre vás osobne znamená humor?-

Humor som ja mal od detstva. Hrával som ochotnícke divadlo, ako chlapec som recitoval, stále bol pri tom aj humor. Povedzme si otvorene, každý človek, ktorý je na tejto zemi, má určitý cieľ. A môj cieľ bol stále byť humoristom, baviť ľudí.


-Bola to dlhá cesta k profesii ľudového rozprávača?-

Stále som chcel robiť humor, aj som ho robil. Keď som prišiel do Košíc, už ako taký trocha známy ľudový rozprávač z Gemera, kde som si našiel životnú družku, prvé čo som urobil, bol konkurz do Divadielka pod kupolou. Účinkoval som tam niekoľko rokov, zoznámil som sa s hercami z košického divadla, začal rozhlas, začala televízia a začali vystúpenia.


-Diváka ste oslovili aj východoslovenským dialektom.-

Asi som diváka oslovil tým svojim rečovým štýlom, nemal som kroj, nemal som fajku ako iní rozprávači. Stačí mi obnosený oblek a klobúk. Pustil som našu východniarčinu, cítite v nej zemplínsky akcent, keďže som Michalovčan, urobil som si anderovčinu. A dokázal som sa prebiť aj mimo východného Slovenska.


-Dnes ste známy na celom Slovensku aj v Čechách.-

Dnes sú vypredané sály v Čechách, na Morave a divák mi rozumie. Keď mi nerozumie, ja mu to vysvetlím. Som dosť vtipný na to. Poviem svokra alebo švekra, po vašom tchýně, a už potom tú švekru môžem hovoriť celý večer. Veľa ľudí si myslí, že v Čechách na mňa chodia východniari alebo Slováci. Nie, chodia všetci. Napríklad Karviná je trikrát vypredaná a kvôli pandémii sa tam neviem dostať. A ľudia nechcú vracať lístky, čakajú, že prídem. To je veľký záväzok.


-Súčasná situácia kultúre a kultúrnym podujatiam veľmi nepraje.-

Neuvedomujeme si, ako my tú kultúru bijeme. Doslova bijeme. Preto sa pýtam, keď v Maďarsku môže byť 60.000 ľudí na futbale, prečo tu nemôže byť dvetisíc ľudí v hale? Na druhej strane to chápem, chápem aj tých, ktorí sa nechcú dať očkovať. Keďže ja chodím medzi ľudí, očkovať som sa dal.


-K jubileu vám budú blahoželať priamo aj na diaľku stovky vašich priaznivcov.-

Je tu moja osemdesiatka. Chválabohu mi to stále myslí, stále sa viem pred diváka postaviť. Pritom po javisku behám už 55 rokov. Robím už iba veľké haly, ale to neznamená, že keď ma pozvú na dedinku, že to odfláknem. Vystúpim rovnako zodpovedne ako napríklad v Prešove či v Prahe. Už by mi nič iné nechýbalo v mojej kariére, len aby ľudia povedali, že som to odflákol.


-Málokto by vám hádal skutočný vek, stále máte dostatok energie aj náladu zabávať.-

Ja som športoval. Možno aj to mi prispelo k tomu, že som stále v kondícii. Hral som futbal, hádzanú aj hokej za Michalovce a vždy som bol brankár. S mojou anderovčinou som sa dostal aj do Čiech, čo sa zrejme málokomu po mne podarí. Dnes, keď idem do Ostravy alebo iných väčších miest, tak sa teším. Ruch v sále, krásne oblečení ľudia ako do divadla. Nezabudnem na vystúpenie, keď som mal sedemdesiatku. Začal program, hudba hrala, prišiel som na javisko, ľudia vstali a tlieskali. Známy ostravský herec Josef Kobr mi povedal – dělej to tak, jak to děláš.


-Pamätáte sa ešte na svoje začiatky, vraj máte strojovú pamäť.-

Pamätám si všetko, pamätám si, čo mali oblečené moje kolegyne z tej doby. To je to, čo mi Pánboh a príroda dala do kolísky – šialenú pamäť, tvorivosť. Keby som sa ešte naučil aspoň trocha hrať na harmonike alebo na gitare, bol by som zabávač ako hrom. Robil by som to podobne ako Ivan Mládek.


-Čo hovorili rodičia na váš zámer stať sa humoristom?-

Môj otec bol pekár, ľudový človek, zdedil som po ňom tento kumšt, jeho šarm a talent, aj keď on nikdy nevystupoval verejne. Raz mi povedal jednu nádhernú vetu – ty skončíš jak komediant. A mal pravdu.


-Ženu poručíka Colomba, Anderovu Eržu a Piťa dodnes nikto nevidel. Ako ste k nim prišli?-

Každý ľudový rozprávač predo mnou sa skrýval za nejakú manželku, či už to bola Araňa alebo Hermína. Aj ja som si vymyslel, že budem do niekoho pichať. Prečo by mala iba Erža pichať do mňa? Tak som vymyslel aj Piťa. Bola to šťastná postava, na ktorú môžem hodiť všetko, čo chcem. Ale pozor, kto ma pozorne počúva, vie, že ten Piťo nie je tak sprostý. Sranda je v tom, že to vzniklo z normálnej postavy. Bol to jeden môj kamarát, dnes už nebohý. Keď som prvýkrát vystupoval, boli to veci, čo sme spolu prežili. Raz som vystupoval v michalovskej športovej hale a Milan mi povedal – šak ty hutoriš o mne. Starší Michalovčania dodnes vedia, kto bol Piťo. Už sa mi stalo v Čechách, keď sme vošli do krčmy, dvaja chlapi sa tam hádali a jeden druhému povedal – ty sež už jak Anderov Piťo.


-Sú humoristi jedna partia?-

Mrzí ma jedno, sú humoristi, ktorí urážajú ľudí. Pustia ten humor na podlahu a urážajú. Opakujem, toto ma veľmi mrzí, toto nerobím.


-Vydali ste dvadsať magnetofónových kaziet, CD a DVD. To chcelo riadnu dávku inšpirácie.-

Všetky nosiče, ktoré som nahral, získali za predaj zlaté a platinové platne. Minule som si len tak v hlave prebehol moje rozhlasové a televízne programy, vystúpenia ani nerátam. Do éteru som dal vyše osemtisíc minút programov, Rebriňáky, Superšopy a podobne.


-Určite ste už viackrát dostali otázku, či sa nepustíte aj do knihy.-

Skúsil som to. Oslovila ma aj riaditeľka jedného vydavateľstva. Poviem vám, je to otrocká robota. Otvorene hovorím, anderovčina sa dobre počúva, ale zle číta.


-Čo si želáte k osemdesiatke?-

Čo chcete v osemdesiatke oslavovať? Mne sa splnilo všetko. Nachodil som sa po svete, bol som na všetkých svetadieloch. Všade sú Slováci, Česi či Poliaci. Mne príroda nedala talent, aby som vedel opravovať autá či stroje. Dala mi do kolísky jazyk a ja sa ho snažím využiť tak, aby som ľudí bavil. Každý by mal robiť to, čo vie.