< sekcia Magazín

Legenda absurdnej drámy Eugene Ionesco sa narodil pred 110 rokmi

Ilustračné foto. Foto: TASR/AP

Člen Francúzskej akadémie (1970) poukázal v divadelných hrách okrem iného na to, že jazyk prestal byť nástrojom dorozumievania sa, čím sa prejavila úplná tragika ľudského života v 20. storočí.

Slatina/Bratislava 26. novembra (TASR) - Od narodenia francúzskeho dramatika, esejistu a spisovateľa rumunského pôvodu Eugena Ionesca, jedného zo zakladateľov absurdnej drámy, autora legendárnej hry (antihry) Plešatá speváčka, uplynie v utorok 26. novembra 110 rokov.

Člen Francúzskej akadémie (1970) poukázal vo svojich divadelných hrách okrem iného na to, že jazyk prestal byť nástrojom dorozumievania sa, čím sa prejavila úplná tragika ľudského života v 20. storočí. Ionescove absurdné hry ako Plešatá speváčka, Nosorožec, Stoličky, alebo Kráľ umiera sa uvádzali v 60. rokoch minulého storočia aj na javiskách divadiel v bývalom Československu. Po jeho otvorenej kritike okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968, sa jeho diela nemohli uvádzať nasledujúcich 20 rokov. Do repertoárov divadiel sa v bývalých socialistických krajinách Ionesco vrátil až po roku 1989.

Jeden zo zakladateľov absurdnej drámy nepatril k typickým francúzskym intelektuálom s ľavicovými názormi. Ľavicové heslá protestujúcich francúzskych študentov z mája 1968 skarikoval aj vo svojom jedinom románe Le Solitaire (Samotár, 1973). Nepožíval totiž dôveru k revolučným zmenám, bez ohľadu na to, aká ideológia za nimi stála.

Eugene Ionesco sa narodil 26. novembra 1909 v rumunskej Slatine. Pochádzal zo zmiešanej rumunsko-francúzskej rodiny. Otec bol rumunský právnik a matka dcéra francúzskeho inžiniera, ktorý v Rumunsku staval železnicu. Od roku 1913 žila rodina v Paríži, kde si otec robil doktorát. O tri roky sa otec vrátil do Rumunska a roky nedal o sebe vedieť.

Matka s malým Ionescom a s jeho mladšou sestrou žila v Paríži v skromných pomeroch do roku 1925, kedy sa budúci legendárny dramatik so sestrou vrátili do Rumunska. Jeho otec sa totiž s matkou rozviedol a vďaka svojim stykom mu súd pridelil deti do opatery.

V rokoch 1928-1934 študoval Ionesco francúzštinu na univerzite v Bukurešti. Po ukončení univerzitného štúdia učil francúzsky jazyk na Národnom lýceu v Bukurešti, písal literárne a divadelné kritiky, intenzívne sa stretával so spisovateľom Emilom Cioranom a religionistom Mirceom Eliadem. V roku 1936 sa oženil s absolventkou práva a filozofie Rodicou Burrileanovou. V roku 1942 sa manželia natrvalo presťahovali do Francúzska, kde sa im v roku 1944 narodila dcéra Marie-France.

V roku 1934 sa Eugene Ionesco predstavil ako brilantný esejista v knihe Nu (Nie), ktorá výrazne pobúrila vtedajšie rumunské literárne kruhy. Budúci avantgardný dramatik v nej totiž skritizoval klasikov rumunskej literatúry.

Vo Francúzsku sa po roku 1942 živil prekladmi a koncom 40. rokov minulého storočia začal pracovať na svojej prvej absurdnej dráme La Cantatrice chauce (Plešatá speváčka, 1950), pri ktorej sa inšpiroval učebnicou angličtiny. Aj preto je plná nezmyselnej konverzácie, počas ktorej herci hovoria repliky podobné ako v učebniciach angličtiny. Hra nemala po uvedení úspech, ale zaujala viacerých spisovateľov a umelcov ako André Breton, Luis Buňuel, Boris Vian či Raymond Queneau.

Tragickú víziu sveta, ktorý sa mení na akýsi čudný stroj ničiaci človeka predstavil aj v nasledujúcich hrách na pomedzí frašky a tragédie ako napríklad La Lecon (Lekcia, 1950), Jacques ou La Soumission (Jakub alebo Podriadenosť, 1950) alebo L'Avenir est dans les oeufs (Budúcnosť je vo vajci, 1950).

K dôležitým postavám absurdnej drámy, popri napríklad Samuelovi Beckettovi, sa Ionesco jednoznačne zaradil aj hrou Les Chaises (Stoličky, 1952). V nej na scéne dominujú stoličky, na ktorých sa postupne usádzajú neviditeľné postavy. S nimi vedú rozhovory herci, predstavujúci Starenku a Starčeka. Hru uzatvára príchod Rečníka, ktorý uvedie Starčekovo posolstvo o zmysle života.

V 50. a 60. rokoch 20. storočia v hrách ako Tueur sans gages (Nenajatý vrah, 1959), Rhinocéros (Nosorožec, 1959), alebo Le Piéton de l'air (Chodec vo vzduchu, 1963) zobrazil absurdnosť ľudského údelu tradičnejším divadelným jazykom.

Do dejín svetovej drámy sa zapísal aj hrami Le Roi se meurt (Kráľ umiera, 1962), La Soif et la faim (Hlad a smäd, 1966) či fantazijno-snovou hrou L'Homme aux valises (Človek s kuframi, 1975).

Ako prozaik sa predstavil zbierkou poviedok La Photo du colonel (Plukovníkova fotografia, 1962) a románom Le Solitaire (Samotár, 1973).

Eugene Ionesco, držiteľ viacerých ocenení ako napríklad Society of Authors Theatre Prize (1966), Grand Prix National for theatre (1969) a viacerých čestných doktorátov, zomrel 28. marca 1994 v Paríži.