< sekcia Magazín

Exmanželka R. Vrbu, ktorý utiekol z Osvienčimu, šíri jeho odkaz dodnes

Na snímke profesorka Gerta Vrbová. Foto: TASR - MZVaEZ SR

Gerta sa stretla s budúcim manželom v Bratislave. Spomína si na jeden letný deň, keď sa rozhodli ísť plávať. Ako sa vyzliekli do plaviek, všimla si na jeho ruke vytetované číslo.

Londýn/Bratislava 14. apríla (TASR) – Mladá generácia by mala predovšetkým bojovať za spravodlivosť a mala by si vziať poučenie z minulosti. Tiež by som si priala, aby sa vždy postavila proti zlu a nemlčala. Pre TASR to uviedla Gerta Vrbová, bývalá manželka nebohého Waltera Rosenberga, ktorého svet pozná ako Rudolfa Vrbu. Ten spolu s Jozefom Lánikom (Alfréd Wetzler) utiekol z koncentračného tábora (7. apríla 1944). Vďaka ich svedectvu sa svet dozvedel pravdu o tom, čo sa v skutočnosti dialo v nacistickom koncentračnom a vyhladzovacom tábore Auschwitz-Birkenau neďaleko poľského mestečka Osvienčim.

Dnes profesorka vývojovej neurológie Gertrúda Vrbová, za slobodna Sidonová, sa narodila v roku 1926 v Trnave, kde mala jej rodina mäsiarstvo. Svojho budúceho manžela Waltera Rosenberga, ako uviedla, stretla po prvý raz v Trnave v roku 1938. Potom sa ich cesty načas rozdelili do roku 1944. Ako ďalej uvádza vo svojej knihe "Komu veriť, koho oklamať", neustále silnejúci tlak slovenského nacionalizmu prinútil jej rodinu k ilegálnemu úteku do Budapešti za príbuznými. Ten však prebehol bez väčších problémov. Napriek osamotenému životu bez rovesníkov a nemožnosti študovať si na život zvykla. Až do roku 1943, keď ich niekto s najväčšou pravdepodobnosťou udal a ona sa s rodičmi dostala ako ilegálni utečenci do internačného tábora. Napriek tomu, že sa im neskôr podarilo z tábora dostať, ich život sa zmenil po tom, čo nemecké vojská v roku 1944 obsadili Maďarsko.

Riešením bolo paradoxne vrátenie sa na Slovensko. V Bratislave žila pod falošnou identitou, pracovala ako sekretárka. Tu sa aj opäť stretla s niekdajším priateľom, no budúcim manželom, Walterom. Spomína si na jeden letný deň v Bratislave, keď sa rozhodli ísť plávať. Ako sa vyzliekli do plaviek, všimla si na jeho ruke vytetované číslo. "Veľmi ma to prekvapilo. Keď som sa ho spýtala, čo to je, tak mi Rudo porozprával, kde bol v koncentračnom tábore a čo sa tam dialo," priznala Gerta Vrbová pre TASR. Práve vďaka nej tohtoročné izraelské štátne vyznamenanie Spravodliví medzi národmi za nezištnú pomoc prenasledovaným Židom počas holokaustu získal aj Ondrej Čanecký. Pôvodom roľník z obce Skalité zachránil v apríli 1944 Vrbu a Wetzlera počas ich úteku.

Zatiaľ čo sa v rámci Slovenského národného povstania pridal Rudolf k bojom proti Nemcom, Gerta s falošnými papiermi, tentoraz už sama, ušla opäť do Budapešti. Mala 18 rokov, keď sa tam opäť vrátila. Vďaka známym získala status utečenca, doklady a byt. Tam prečkala aj oslobodzovanie Červenou armádou.

Do Trnavy sa vrátila až v máji 1945, no s jej najbližšou rodinou sa už nikdy nestretla. Po absolvovaní maturitného kurzu odišla s Rudolfom Vrbom do Prahy. On tam začal študovať chémiu a ona medicínu. Neskôr mali dve deti. Napriek úspešnému ukončeniu štúdia i získaniu dobrého zamestnania im manželstvo nefungovalo, a tak sa rozhodli pre rozvod.

V Prahe sa však ešte stretla so svojím budúcim manželom, anglickým vedcom. Ako Gerta, tak aj Rudolf sa rozhodli utiecť z Prahy takmer v rovnaký deň. On cez Viedeň do Izraela a ona s novým manželom a deťmi cez Dánsko do Londýna, kde žije dodnes. Neskôr sa pre deti do Londýna presťahoval aj Rudolf Vrba. Zomrel v roku 2006.

Gerte Vrbovej sa v britskej metropole podarilo naštartovať vedeckú kariéru – stala sa fyziologičkou a odborníčkou v odbore elektrostimulácie. Ako profesorka vývojovej neurológie pôsobila na University College v Londýne. Vedeckú kariéru však začala už v spomínanej Prahe, kde pracovala v skupine profesora Arnošta Gutmanna na ústave Československej akadémie vied. "Keď som sa dostala do Anglicka, tak som asi mala iné, originálne nápady. Tie sa zapáčili niektorým kolegom, predovšetkým profesorovi Andrewovi Fieldingovi Huxleymu, ktorý získal Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu a veľmi mi pomáhal," zdôvodnila.

Napriek novému životu sa rozhodla pokračovať v odkaze Rudolfa Vrbu a naďalej ho šíriť. "Naša dcéra Zuzka veľmi obdivovala svojho otca Ruda. Chcela, aby jeho prínos získal väčšie uznanie. Keď mi však, nanešťastie, zomrela v roku 2013, tak som sa rozhodla v jej iniciatíve pokračovať," zdôvodnila svoje rozhodnutie.

Koncentračný tábor Osvienčim
Foto: TASR/Adriána Antošková


V súvislosti so vzrastaním počtu extrémistov sa Gerta Vrbová zamýšľa nad tým, akým iným spôsobom by bolo možné vyvrátiť ich vyjadrenia, ako prostredníctvom jej a iných svedectiev o tom, čo sa v minulosti stalo. "Neviem, ako je možné ich pozmeniť, no odkázala by som im najmä to, že tí, čo podporujú nespravodlivé a extrémistické názory, sa taktiež podieľajú na zle," uviedla.

Na otázku TASR, čo si myslí, že sa stane po tom, keď už nebude mať kto podávať svedectvá o tom, čo sa v minulosti stalo, odpovedala opäť poukázaním na historické skúsenosti. "Myslím si, že je dôležité si uchovať svedectvá tých, ktorí zažili tie hrozné časy. Taktiež je dôležité sa oboznamovať so všetkými filmami, knihami a inými dokumentmi, ktoré sa venujú tejto problematike, aby mladí ľudia mohli študovať skutočnú históriu a aby sa z nej mohli poučiť," zdôraznila.

Dnes 93-ročná Gerta Vrbová bola naposledy na Slovensku, v Žiline, v auguste 2017. "Každé leto sa organizuje pochod z Osvienčimu do Žiliny (134 km) ako spomienka na hrdinský útek Wetzlera a Vrbu. Keď sa účastníci pochodu vrátia do Žiliny, tak som tam zvykla cestovať, aby som ich privítala. Chcela som vedieť, aké skúsenosti si so sebou priniesli z cesty a či im to pomohlo porozumieť tomu, čo museli títo dvaja hrdinovia počas úteku podstúpiť. Moje deti a vnúčatá sa zúčastňujú skoro každého pochodu," konštatovala.

Zároveň však priznala, že nevie, kedy sa opäť vráti na Slovensko. "Už som na cestovanie stará. Keď by sa tohtoročného pochodu zúčastnili moji vnuci, išla by som aj ja," uzavrela.