Prešov 8. decembra (TASR) - Úspešná hudobná skupina Kandráčovci oslavuje dvadsať rokov na scéne, oslavujú ich spolu s fanúšikmi na turné 20 rokov s Vami. K jubileu vydali aj nový album Kandráčovci 20. Dve desaťročia na scéne hodnotí pre TASR kapelník, huslista, spevák, skladateľ, aranžér, moderátor aj zabávač Ondrej Kandráč.





-Spomínate si na čas, keď ste pred 20 rokmi začínali ešte ako Ľudová hudba Ondreja Kandráča?



Veľmi často nato spomínam, myslím, že toto mi nikto nevytrhne z mojej pamäti a myšlienok, to bol základ, veľký štart, životná škola. Keď ma Vlado Puchala a Janko Lašák doslova hodili do vody, nevedel som ideálne plávať, nebolo to jednoduché, musel som prepojiť nielen hudbu, ale aj slovo, dať dokopy orchester, kapelu, vymyslieť repertoár, vymyslieť tomu myšlienku, pozvať spevákov, tak, aby to malo nejakú charakteristiku.





-To ste ale nemohli zvládnuť sám.



Nie, pozvali sme Anku Poráčovú, moju mamku Kandráčovú, Marku Mačoškovú, dali sme dokopy deťúrence z detskej folklórnej skupiny Jastrabčan zo Šarišského Jastrabia a mnoho ďalších. Takže to bol taký pre mňa asi najsilnejší moment, keď som si uvedomil, že v tej chvíli sa už veľmi nemám na koho spoliehať. Úžasné na tom celom príbehu je, že to vôbec nebolo ideálne, však som aj urobil veľa chýb, možno ten prejav bol nie veľmi vierohodný, roztrasený, lebo som mal obrovskú trému. Ale ľudia neodišli, ostali, takže veľké poďakovanie, možno aj preto niekedy akcentujem práve ten východ. To sú moje korene, moje začiatky.





-Pri zakladaní kapely ste ešte boli redaktorom Rádia Regina v Košiciach.



Pri zrode tejto kapely stál doslova Vlado Puchala. V tej dobe som bol zamestnancom Slovenského rozhlasu, Vlado bol regionálny riaditeľ rozhlasu v Košiciach, písal sa rok 2003. Jedného dňa si ma pozval k sebe a padlo pripomenutie - že čo ty na to, keby ste dali dokopy teleso, ktoré by reprezentovalo Slovenský rozhlas, všimol som si, že žijete s tým, čo robíte - folklórom. Poznal môjho otca, moju mamu, vedel o mne, pretože to bol môj vysokoškolský učiteľ z Prešovskej univerzity. Bola to výzva v tej dobe, pretože podmienkou bolo, že nielen v slovenčine, resp. v blízkom dialekte, to znamená v šarištine, zemplínštine a hlavne v rusínčine. Rusínske piesne sú nádherné, ten jazyk som musel zvládnuť, sú súčasťou môjho života. Tak sa to celé vykreovalo až do dnešnej podoby. Ale ten povestný zlom a míľnik nastal vtedy, keď jedného dňa prišiel Vlado s ponukou, že nám napíše texty. A vznikli piesne ako Včielka, Dva duby, Sokoly, Na kostolnej veži, Kone vrané a ďalšie piesne, bez ktorých by nebola táto kapela tam, kde dnes je.





-Prvým albumom bol v roku 2004 A čija to chyža, rok nato druhý Sinu muj.



Tie začiatky neboli vôbec veľkolepé, bolo tam veľa stresu, z dnešného pohľadu také až veľmi úprimné a možno až miestami amatérske, na druhej strane, čo sme sa naozaj snažili odovzdať tým našim poslucháčom a fanúšikom bol fakt, že to, čo sme robili a robíme, to nebola póza. Hrali sme zo srdca, tešili sa z toho, že ľudia spievajú s nami, že chodia na koncerty, že nám tlieskajú a tým možno sme si získali v tej dobe aj ľudí, fanúšikov, ktorí sú s nami dodnes. Nebola to hra, nebolo to nič v rámci pretvárky, bolo to naozaj úprimné. Ako hovoril môj nebohý otec, ver tomu čo robíš a potom ti aj ľudia uveria.

Foto: teraz.sk

-Do dnešných dní ste odohrali cez tisícku koncertov. Mnohé z nich sú určite nezabudnuteľné.



Našťastie ich bolo veľa. Nikdy nezabudnem na turné v roku 2019, keď sa v rámci turné Amfiteáter šou predalo vyše 56.000 vstupeniek na naše koncerty, ktoré sme mali spolu s Milom Suchomelom, Štefanom Skrúcaným a bratmi Kollárovcami. Toto bol taký silný moment, keď sme si uvedomili, že toto je už mainstreamová záležitosť. Aj koncert s IMT Smile bol silný a nezabudnuteľný, tá spolupráca mala neskutočnú energiu, vypredaná Východná, niekoľko tisíc ľudí, ktorí s vami spievajú. Našťastie Pán Boh je k nám veľmi prajný, pretože aj tohto roku som zažíval rovnaké pocity z vypredaného amfiteátra, z toho, že to žije a ľudia majú radi to, čo robíme s kapelou Čechomor. Keď sme teda vypredali amfiteáter v Terchovej, spolu s Frantom Černým a Karlom Holasom, je to obrovský zážitok, sú to ‚kumštýři‘, páni muzikanti, poctivá stará česká škola. Našťastie ja a celá kapela si plníme sny tak priebežne, a to je možno to úžasné, že sa nám tá hudba nezunuje a neupadáme do nejakej depky či dezilúzie, že už nechceme hrať.





-S kapelou Čechomor ste odohrali viacero koncertov a v tomto roku ste aj vydali spoločný album Kandráčomor.



Kandráčomor bola naša spoločná nahrávka z amfiteátra v Českom Krumlove, ale dohrávali sme album aj u nich v štúdiu na Strahove. O Karlovi Holasovi hovorím, že je to môj starší husľový brat. Je to silná vzájomná spätosť, pretože keď sme my na pódiu, tak šantíme s tými husľami, je to úprimné a odviazané a ľudia to cítia. Hlavne v Česku to má obrovský úspech, my sme koncertovali spolu s nimi po českých amfiteátroch, ktoré boli vypredané. Silné momenty, ktoré si človek ukladá do pamäti, žiadny muzikant na to nikdy nezabudne, pretože toto prežiť je naozaj dar.





-Za tých 20 rokov ste pochodili s hudbou kus sveta. Pamätáte si na niektoré koncerty?



S kapelou sme koncertovali pri 220. výročí príchodu Slovákov na Dolnú zem v Kovačici. Bol to naozaj silný zážitok. Dodnes na to spomínam. Ja som tú komunitu poznal paradoxne z Austrálie, boli sme tam v roku 2001 s kapelou Ekonóm, v Melbourne, boli sme pri Slovákoch, tých z Vojvodiny a zo Srbska. Už vtedy ma zaujali svojou prajnosťou, ľubozvučnou slovenčinou. To upriamilo moju pozornosť. Keď sme ich potom zažili v ich domovine, chlapci a dievčatá oblečené v krojoch, hrdo sa hlásiaci k svojej identite. Silný zážitok bol aj v Dánsku, kde sme koncertovali pre Poliakov, hrali sme vo Varšave na vianočných trhoch. Koncerty v Českej republike a na Morave sú úžasné. Niekto by povedal, že dole na juhu Slovenska, že tam si nebudeme rozumieť, lebo tam sa rozpráva po maďarsky. Opak je pravda, úžasní a prajní ľudia.





-Turné 20 rokov s Vami končí pre vás úspešný rok 2025. Máte už plány na budúci rok?



Áno, máme. Opäť sa dávame dohromady s Kollárovcami, štyri koncerty vo veľkých amfiteátroch po celom Slovensku v lete. Oni majú svoju fanúšikovskú základňu, rovnako my, nech je to taký signál pre Slovensko a Slovákov, že nie rozdeľovať, ale spájať sa treba pod Tatrami.