Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Sobota 20. júl 2024Meniny má Iľja a Eliáš
< sekcia Magazín

Pred 105 rokmi vyhlásil Šrobár vojenskú diktatúru na území Slovenska

Na archívnej snímke Vavro Šrobár. Foto: TASR/Ladislav Roller

Podľa historika Mateja Hanulu z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave patril Šrobár v čase vzniku ČSR v roku 1918 k pomerne skúseným slovenským politikom.

Bratislava 5. júna (TASR) - Po vzniku prvej Československej republiky (ČSR) nebola situácia na Slovensku jednoduchá. Začiatkom júna 1919 čelilo Slovensko totiž útoku vojsk Maďarskej republiky rád, ktorá sa snažila o obnovu veľkého Uhorska. Jej Červená armáda obsadila viacero slovenských miest. V dôsledku situácie vyhlásil Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska, na území Slovenska vojenskú diktatúru. Od tejto udalosti uplynie v stredu 5. júna 105 rokov.

Podľa historika Mateja Hanulu z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave patril Šrobár v čase vzniku ČSR v roku 1918 k pomerne skúseným slovenským politikom. Jeho vymenovanie do funkcie prvého ministra s plnou mocou pre správu Slovenska bolo podľa neho logickým krom.

"Šrobár mal veľmi dobré kontakty na českých politikov. Vyštudoval gymnázium v Přerove a medicínu na pražskej univerzite, kde patril k okruhu slovenských študentov navštevujúcich prednášky profesora sociológie Masaryka. V posledných dvoch rokoch prvej svetovej vojny intenzívne cestoval medzi rodným Liptovom, Viedňou a Prahou a výrazne sa zaslúžil o aktívne vystúpenie slovenských politických elít v prospech vytvorenia spoločného štátu s českými krajinami. Navyše 28. októbra 1918 sa ako jediný slovenský politik objavil v Prahe. Mal najväčšiu dôveru českých politických elít a v ich očiach bol preto najpovolanejším mužom viesť zložitý proces integrácie Slovenska do republiky," uviedol pre TASR historik.

Dňa 16. februára 1919 určila Najvyššia vojenská rada na mierovej konferencii v Paríži druhú demarkačnú líniu medzi Slovenskom a Maďarskom, ktorá sa posunula južne na územie dnešného Maďarska. Keď francúzsky plukovník Fernand Vix oboznámil maďarskú vládu 20. marca 1919 s týmto rozhodnutím, koncepcia udržania integrity Uhorska sa definitívne zrútila. Maďarský prezident Mihály Károlyi abdikoval a 21. marca 1919 vznikla Maďarská republika rád na čele s komunistickou vládou Bélu Kuna. Tá začala budovať novú Červenú armádu, odmietla prijať Vixovu nótu a rozhodla sa obsadiť slovenské územia v rámci ČSR.

Maďarský útok začal v úseku Štúrovo - Tornaľa, s postupom v troch smeroch na Nové Zámky, Levice a Zvolen. Maďarským jednotkám sa 31. mája 1919 podarilo prelomiť obranu na Dunaji pri Štúrove a 1. júna obsadiť Nové Zámky a preniknúť do Levíc. Iné jednotky maďarskej armády obsadili Šahy a všetky prechody cez rieku Ipeľ a úspešne postupovali na východ Slovenska.

Prezident republiky Tomáš G. Masaryk v tejto situácii vymenoval náčelníka Francúzskej vojenskej misie v ČSR generála Maurica Pellého najvyšším veliteľom československej armády. Spolu s ďalšími francúzskymi dôstojníkmi a generálmi misie prevzal Pellé začiatkom júna 1919 velenie československej armády v bojoch s maďarskou armádou na Slovensku. Front s Maďarskom rozdelil na dva armádne úseky. Velenie východnej armádnej skupiny prevzal francúzsky generál Edmond Hennocque. Pásmo západnej armádnej skupiny spadalo pod velenie francúzskeho generála Eugna Mittelhausera. Po stabilizácii bojovej línie s Maďarskom nariadil Pellé protiofenzívu.

Zároveň s ohlásením protiofenzívy vyhlásil Vavro Šrobár 5. júna 1919 vojenskú diktatúru na území Slovenska a najvyššia politická moc prešla do rúk československých branných síl. "Išlo o logický krok. Maďarská červená armáda pod heslom boľševickej revolúcie uskutočňovala plán na opätovnú integráciu všetkých uhorských území do maďarského štátu. V čase vyhlásenia diktatúry mala v rukách takmer celé východné Slovensko, veľkú časť južného Slovenska a postupovala na západ. Na výzvy Dohody z Paríža, aby vypratala územie určené demarkačnou líniou za hranicu medzi ČSR a Maďarskom nereagovala. Išlo aj o krok, ktorý mal podporiť československé vojenské jednotky v ich snahe vytlačiť maďarskú armádu z územia Slovenska," vysvetlil historik Hanula.

Diktatúra podľa neho trvala v rôznych regiónoch Slovenska odlišný čas, hoci už do konca júna maďarské boľševické jednotky územie Slovenska opustili, alebo boli z neho vytlačené. V severných okresoch došlo k jej zrušeniu a návratu k normálnemu životu už v priebehu augusta, ale v pohraničných južných okresoch trvala vojenská diktatúra podľa Hanulu až do konca roka 1919.

"Po jej zrušení sa okrem iného obnovil politický život v krajine, ktorá sa začala pripravovať na prvé demokratické parlamentné voľby v apríli 1920. Politické strany mohli naplno rozvinúť svoju činnosť a agitáciu. Domáce obyvateľstvo nebolo samozrejme z obmedzení, ktoré diktatúra pre občiansky život prinášala, nadšené. Zároveň už však po vojnových rokoch plných strádania, nedostatku potravín a obmedzovania občianskych práv bola verejnosť na podobné opatrenia zvyknutá," dodal pre TASR Matej Hanula z Historického ústavu SAV.

Dňa 25. júna 1919 sa v bratislavskej Redute začali československé-maďarské rokovania o odchode maďarského vojska zo Slovenska, ktoré sa skončili 1. júla dohodou o prímerí. Do 4. júla jednotky maďarskej Červenej armády zo Slovenska ustúpili a presun československého vojska na slovenskú južnú hranicu určenú Dohodovými mocnosťami sa skončil 7. júla 1919.