< sekcia Magazín

Pred 110 rokmi sa narodil esejista a kritik Alexander Matuška

Alexander Matuška, archívna snímka. Foto: TASR/AP

Celoživotne neznášal slovenskú lenivosť, ktorá uspávala do samoľúbosti. Sám o tom napísal: To falošné krčmové gesto, keď druh druha potľapkáva po pleci takmer ako prejav spoluúčasti na čine.

Vlkanová/Bratislava 26. februára (TASR) – Literárny vedec, kritik, esejista a publicista Alexander Matuška chápal literatúru ako dôležitú súčasť národného života. Vo svojich textoch však zároveň kritizoval prílišné zdôrazňovanie národných ideí. Známy bol ako burič a boriteľ ustálených hodnôt a kritik oficiálnych osobností, stotožňujúci sa s postavami idúcimi proti prúdu. Sám uznával hodnoty našich literárnych klasikov, vzdával im náležitú úctu, ale vyhýbal sa ich velebeniu a nechýbal mu pritom polemický náboj. Pri čítaní jeho textov je zrejmé, že má stále čo povedať aj súčasníkom, ktorí prehliadajú hodnoty minulosti. Od narodenia Alexandra Matušku uplynie v stredu 26. februára 110 rokov.

Celoživotne neznášal slovenskú lenivosť, ktorá uspávala do samoľúbosti. Sám o tom napísal: "To falošné krčmové gesto, keď druh druha potľapkáva po pleci takmer ako prejav spoluúčasti na čine. My nepoznáme pravú, mužnú, chlapskú úctu k niečomu, niekomu: poznáme len úctivosť alebo grobianstvo." 

Alexander Matuška sa narodil 26. februára 1910 vo Vlkanovej pri Banskej Bystrici. Jeho otec bol hospodársky správca a matka v domácnosti. Základnú školu i gymnázium vyštudoval v Banskej Bystrici, kam sa s rodičmi presťahoval z rodnej obce ako dvanásťročný. V rokoch 1928-1935 študoval na pražskej Karlovej univerzite klasickú filológiu, filozofiu, francúzštinu, gréčtinu, latinčinu a československý jazyk. Tak dobovo označovali český a slovenský jazyk a literatúru ako vzdelávacie predmety. Spomedzi profesorov ho najviac zaujal F.X. Šalda. Práve jeho esejistické dielo výrazne ovplyvnilo Matuškove literárne začiatky formálne i obsahovo.

Prvé Matuškove literárnokritické state sa začali objavovať už počas vysokoškolských štúdií. V tom čase bol členom akademického spolku Detvan. Spolu s Michalom Chorváthom, Kazimírom Bezekom a Ján Kostrom založil generačnú skupinu R 10. Publikoval v časopisoch Přítomnost, Legionářský týden, Slovenské hlasy (príloha Národního osvobození) a v DAV-e. Neskôr v Tvorbe, Živene a Eláne. Zaujímali ho štúrovskí romantickí básnici, ale aj Svetozár Hurban-Vajanský, Pavol Országh Hviezdoslav, či básnici slovenskej literárnej moderny Janko Jesenský a Ivan Krasko. Taktiež naši kritickí realisti ako napríklad Božena Slančíková Timrava, Ladislav Nádaši-Jégé a ruskí klasici. Osobitne sa venoval dielu českého spisovateľa Karla Čapka, ktoré spracoval do monografie. Rovnako esejisticky zhrnul aj tvorbu Rudolfa Jašíka a Jozefa Cígera-Hronského.

Okrem občianskeho mena publikoval Alexander Matuška pod pseudonymami Fedor Tomšič a Matúš Meščerjakov.

Po absolvovaní vysokej školy prešiel rôznymi povolaniami, ale predovšetkým pôsobil ako stredoškolský profesor v Leviciach, v Bratislave a v Michalovciach a od roku 1941 v Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici.

Dramatickým bolo jeho obdobie počas Slovenského národného povstania, do ktorého sa zapojil ako zástupca šéfa tlačového odboru Slovenskej národnej rady (SNR). Predovšetkým za činnosť v Slobodnom slovenskom vysielači a za publikovanie v povstaleckom Novom slove ho zatklo Gestapo. Pred popravou unikol iba s veľkým šťastím v masovom hrobe v Kremničke.

Po skončení 2. svetovej vojny sa natrvalo usadil v Bratislave. Najprv bol pracovníkom tlačového a neskôr propagačného odboru Povereníctva informácií, neskôr redaktorom kultúrnej rubriky Národnej obrody, lektorom francúzskej literatúry v nakladateľstve Pravda, pracovníkom Povereníctva školstva a šéfredaktorom Slovenských pohľadov. Od roku 1959 až do konca života pôsobil Alexander Matuška ako vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV).

Jeho početné eseje a kritické state vychádzali nielen v mnohých časopisoch, ale aj knižne. K najznámejším dielam patria: Vajanský prozaik (1946), Profily (1946), Štúrovci (1948), Nové profily (1950), Vavríny nevädnúce (1953), Pre a proti (1955), alebo Človek proti skaze – pokus o Karla Čapka (1963) a mnohé ďalšie. Súborné dielo Alexandra Matušku I. a II. vyšlo v rokoch 2010 a 2011.

Za celoživotnú prácu mu v roku 1969 udelili titul národný umelec.

Alexander Matuška zomrel náhle 1. apríla 1975 vo veku 65 rokov v Bratislave.

Až osem rokov po jeho smrti sa na knižný trh dostali biografické zápisky Alexandra Matušku Osobne a neosobne (1983), v ktorých vydal svedectvo o svojom živote predovšetkým v Banskej Bystrici.