< sekcia Magazín

Pred 200 rokmi sa narodil Fiodor Michajlovič Dostojevskij

Fiodor Michajlovič Dostojevskij Foto: Reprodukcia TASR

V románe Hráč využil osobné skúsenosti s hráčskou vášňou. Pestrosťou rozprávačského štýlu a pôsobivosťou opisov ohúril čitateľa v románe Idiot (1868) s archetypickou postavou kniežaťa Myškina.

Bratislava/Moskva 11. novembra (TASR) – Fiodor Michajlovič Dostojevskij patrí k najvýznamnejším prozaikom nielen ruskej ale svetovej literatúry. Je vrcholným predstaviteľom ruského realizmu, ale aj priekopníkom psychologického románu. Známe sú jeho veľké prozaické diela ako Zločin a trest, Idiot, Besy či Bratia Karamazovovci, jeho tvorba je však oveľa rozmanitejšia. Obsahuje aj texty s prvkami satiry, či čierneho humoru, ktorými reflektoval pomery ruskej spoločnosti, ale aj tragiku vlastného života – ide napríklad o prózy Krokodíl, či Nemilá príhoda. Dostojevského tvorbu formovala jeho vlastná hraničná životná skúsenosť, keď len o vlások unikol smrti.

Vo štvrtok 11. novembra uplynie 200 rokov od narodenia významného geniálneho ruského spisovateľa Fiodora Michajloviča Dostojevského.

Fiodor Michajlovič Dostojevskij sa narodil 11. novembra (podľa juliánskeho kalendára 30. októbra) 1821 v Moskve, v rodine lekára. Po maturite študoval na vojenskom technickom učilišti, v roku 1844 sa však rozhodol zanechať prácu na ministerstve obrany a venovať sa literatúre.

Už jeho prvá uverejnená poviedka Biedni ľudia (1846) sa stretla s kladnou odozvou čitateľov aj kritiky. Z raného obdobia pochádza aj jeho prvá dlhšia próza Dvojník.

Dostojevskij sa pripojil k revolučnému krúžku utopického socialistu Michaila Vasiljeviča Petraševského, proti ktorému tvrdo zasiahla štátna moc. Spisovateľa v roku 1849 odsúdili na trest smrti, no tesne pred popravou dostal milosť. Najvyšší trest mu zmiernili na desať rokov väzenia. Na Sibíri napokon strávil štyri roky na nútených prácach v Omsku a ďalších šesť rokov ako vojak.

Počas tohto obdobia začal trpieť epilepsiou, no jeho záchvaty považovali dozorcovia za predstierané. Na druhej strane sa stal vnímavým k ľudskému utrpeniu, získal schopnosť chápať ľudí s narušenou psychikou.

Zážitok odsúdeného, ktorého delí pätnásť minút od popravy, sa objavil v jeho neskoršom románe Idiot. Známym dielom, do ktorého spisovateľ pretavil svoje skúsenosti z temného obdobia, je však psychologická próza Zápisky z mŕtveho domu z roku 1861.

V tomto období (1861 – 1863) vydával so svojím bratom Michailom časopis Vremja (Čas). V roku 1864 napísal ďalšiu prózu Zápisky z podzemia. Vzápätí sa Dostojevskij dostal k jednému z vrcholov svojej tvorby, ktorým bol román Zločin a trest (1866). Príbeh mladého hrdinu Raskoľnikova, ktorý zabil úžerníčku a jej sestru a vyrovnával sa s výčitkami vlastného svedomia, sa končí v znamení nádeje: "Raskoľnikov nevedel, že nový život nedostane zadarmo, že ešte zaň bude musieť v budúcnosti draho zaplatiť veľkým hrdinstvom. Ale tu sa začína nový príbeh, príbeh postupného obrodenia človeka..."

Rovnako sa však Dostojevskij nezdráhal kompenzovať pátos sarkastickým jazykom - napríklad v úvode prózy Nemilá príhoda: "Táto nemilá príhoda sa stala práve v čase, keď sa naša milovaná vlasť s takou nezadržateľnou silou a s takým dojemne naivným elánom začínala obrodzovať a všetci jej ušľachtilí synovia sa dychtivo a s nádejami pričiňovali o jej nové osudy."

V románe Hráč využil osobné skúsenosti s hráčskou vášňou. Pestrosťou rozprávačského štýlu a pôsobivosťou opisov ohúril čitateľa v románe Idiot (1868) s archetypickou postavou kniežaťa Myškina. Dielo bolo veľakrát sfilmované podobne ako aj mnohé ďalšie Dostojevského prózy.

Rozpoloženie Ruska sužovaného neduhmi a konfiktami opísal v románe Besy (1871 – 1872). Dostojevskému ležal na srdci osud svojej vlasti. Dlhšie pobyty v zahraničí v ňom však vyvolali skepsu k západnej spoločnosti. Veril, že spoločnosť sa môže zmeniť vtedy, ak sa zmení jednotlivec, vráti sa k pokore a rešpektovaniu ruských tradícií.

Tieto myšlienky rozvíjal v diele Denník spisovateľa (1873). Kniha vyšla v slovenskom preklade Ivany Kupkovej s názvom Rusko a Európa... z Denníka spisovateľa. Ako v doslove konštatuje slovenský prekladateľ a básnik Valerij Kupka, spisovatelia, ktorí boli neskôr vystavení krutým stalinským represiám, mohli zazlievať Dostojevskému, že "zneužil svoju autoritu na vytváranie a šírenie mýtu o vyvolenom ruskom národe". Rovnako Dostojevskij kritizoval katolicizmus aj protestantizmus a pravoslávie označoval za skutočného nositeľa Kristovej idey.

Po diele Výrastok (1875) a poviedke Nežná (1876) vyšlo Dostojevskému ďalšie vrcholné dielo, psychologický román Bratia Karamazovovci (1879-1880). Po smrti svojho brata Michaila splácal Dostojevskij jeho dlhy. Sužovaný finančnou tiesňou a podlomeným zdravím zomrel 9. februára 1881.

Filozof Lev Šestov pripisoval zvláštne prorocké videnie Dostojevského jeho skúsenosti z popraviska, keď človeka tesne pred smrťou navštívi Anjel smrti. "Dostojevskij veľa vedel a ešte viac sníval, ešte viac veril," napísal o ňom Valerij Kupka.