Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Štvrtok 28. marec 2024Meniny má Soňa
< sekcia Magazín

Národný buditeľ Tomášek obhajoval češtinu ako spisovný jazyk Slovákov

Ilustračné foto. Foto: TASR/Jana Vodnáková

Okrem iného podporoval slovenských študentov, ktorých bránil v slovensko-maďarských národnostných sporoch a ktorí mu z vďaky v roku 1840 venovali zborník študentskej poézie Jitřenka.

Bratislava 30. júna (TASR) – Od narodenia historika, národného buditeľa, spisovateľa a pedagóga Jána Pavla Tomášeka uplynie v piatok 30. júna 215 rokov.

Narodil sa v obci Jelšavská Teplica (dnes je súčasťou obce Gemerské Teplice) 30. júna 1802. Študoval v rodisku, Jelšave, v Rožňave, na evanjelickom gymnáziu v Kežmarku. Ďalej pokračoval v štúdiu od roku 1921 na evanjelickej teologickej fakulte vo Viedni (dnes Rakúsko) a v rokoch 1827–1829 na univerzite v nemeckom Halle.

Národne sa uvedomil na štúdiách v Kežmarku. Počas viedenských štúdií nadviazal kontakty s Františkom Palackým, Vukom Karadžičom, korešpondoval s Jánom Kollárom.

Potom pôsobil ako pedagóg na viacerých miestach. Bol rektor evanjelického gymnázia v Levoči, kde sa usiloval o pozdvihnutie jeho pedagogickej úrovne, podporoval slovenských študentov, ktorých bránil v slovensko-maďarských národnostných sporoch a ktorí mu z vďaky v roku 1840 venovali zborník študentskej poézie Jitřenka. Ako školský radca v Košiciach sa zúčastňoval na riešení školských otázok východoslovenského regiónu, vystupoval na obranu slovenčiny, podporoval vydávanie učebníc v slovenskom jazyku. Sám bol však zástancom češtiny ako spisovného jazyka Slovákov.

Ján Pavel Tomášek je autorom historického spisu Pamäti jelšavské a muránske (1829), kde priblížil dejiny Jelšavy a Muráňa od rímskych čias po 19. storočie a podal cenné poznatky o veľkomoravských a husitských tradíciách v Gemeri. Literárne činný bol aj ako básnik, prozaik, prekladateľ a publicista. Používal pseudonym Činorád Věrný, alebo Pál Békesy, Thomas Világosváry a iné.

Bol riadnym členom Matice slovenskej. Od roku 1871 bol predsedom slovenského speváckeho spolku v Pešti (v súčasnosti súčasť maďarského hlavného mesta Budapešť).

Zomrel 8. novembra 1887 v Pešti.

Vybudoval si vzácnu osobnú knižnicu, ktorej časť po jeho smrti darovali jeho dcéry Slovenskému spolku v Pešti.