Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Čoskoro po získaní titulu ho vymenovali za hlavného lekára Ostrihomskej župy.
Autor TASR
Bratislava 11. mája (TASR) – Bratislavský rodák lekár a fyziológ Michal Ignác Lenhošek patril k významným osobnostiam medicíny v bývalom Uhorsku. Bol uznávaným univerzitným profesorom, hlavným lekárom Uhorska a verejným činiteľom. Zaslúžil sa predovšetkým o zavedenie povinného očkovania proti kiahňam.
Vo štvrtok 11. mája uplynie 250 rokov od narodenia Ignáca Lenhošeka.
Michal Ignác Lenhošek (v maďarskej transkripcii Lenhossék a v nemeckej Linoschegg) sa narodil 11. mája 1773 v Bratislave v nemeckej rodine. Svoj rodný jazyk, nemčinu, ovládal najlepšie, rovnako ako latinčinu, ktorú si osvojil počas štúdií.
Jeho otec Ferenc Linoschegg bol stolárskym majstrom. Keďže rodičia boli chudobní, dali syna študovať k jezuitom, u ktorých istý čas vypomáhal aj ako sluha. Keď však rozpoznali jeho talent a nevšedné schopnosti, pomohli mu vyštudovať strednú školu. Potom pokračoval Ignác Lenhošek v štúdiu medicíny na univerzitách vo Viedni a v Pešti, kde 16. augusta 1799 získal titul doktora medicíny.
Čoskoro po získaní titulu ho vymenovali za hlavného lekára Ostrihomskej župy. Ďalšie úspechy ho čakali v roku 1808, keď 2. septembra nadobudol šľachtický titul a 29. novembra ho vymenovali za profesora fyziológie a vyššej anatómie resp. histológie na univerzite v Pešti. Dva akademické roky (1809/1810 a 1815/1816) pôsobil ako dekan tejto univerzity a v rokoch 1817-1818 dokonca ako rektor. Popri tom bol zvolený za sudcu odvolacieho súdu Ostrihomu, Somogy a Pešti.
Od roku 1819 tiež prednášal na Katedre fyziológie a anatómie Viedenskej univerzity. Pohyboval sa v najvyšších spoločenských kruhoch. Býval v Budíne na hrade a mal dom zodpovedajúci jeho prestížnemu postaveniu. Stal sa rodinným lekárom a priateľom grófa Štefana Széchényiho. Bol členom viacerých vedeckých spoločností v Petrohrade, v Berlíne, Göttingene a v Neapoli, v roku 1823 mu tiež udelili švédsky rád Wasa.
Od roku 1825 pôsobil Ignác Lenhošek ako hlavný lekár (protomedicus Hungariae). Vymenovali ho tiež za zástupcu uhorského radného, ako aj za riaditeľa lekárskej a chirurgickej fakulty peštianskej univerzity a za vedúceho lekárskej výchovy v Uhorsku. Súčasne pôsobil ako poradca kráľovského guvernéra.
Jeho meno je spojené predovšetkým so zavedením povinného očkovania proti kiahňam. Zasadil sa tiež o potlačenie epidémie cholery, ktorá zasiahla aj východné Slovensko a iniciovala tzv. cholerové povstanie v roku 1831. Okrem iných diel napísal Ignác Lenhošek prácu Taxa medicamentorum pro regno Hungariae (1829).
Významný lekár a verejný činiteľ Ignác Lenhošek zomrel v Bude 12. februára 1840. Lekárskej profesii a vedeckej dráhe ostali verní aj jeho potomkovia. Jeho syn József Lenhossék (1818 – 1888) bol lekárom, anatómom a antropológom, takisto bol lekárom i jeho vnuk Mihály Lenhossék (1863 – 1937). Pravnukom Ignáca Lenhošeka bol potom svetoznámy biochemik a fyziológ Albert Szent-Györgyi (1893 – 1986), ktorý ako prvý chemicky izoloval vitamín C a v roku 1937 sa stal nositeľom Nobelovej ceny za medicínu.
Zdroj: petralcan.sk, nobelprize.org
Vo štvrtok 11. mája uplynie 250 rokov od narodenia Ignáca Lenhošeka.
Michal Ignác Lenhošek (v maďarskej transkripcii Lenhossék a v nemeckej Linoschegg) sa narodil 11. mája 1773 v Bratislave v nemeckej rodine. Svoj rodný jazyk, nemčinu, ovládal najlepšie, rovnako ako latinčinu, ktorú si osvojil počas štúdií.
Jeho otec Ferenc Linoschegg bol stolárskym majstrom. Keďže rodičia boli chudobní, dali syna študovať k jezuitom, u ktorých istý čas vypomáhal aj ako sluha. Keď však rozpoznali jeho talent a nevšedné schopnosti, pomohli mu vyštudovať strednú školu. Potom pokračoval Ignác Lenhošek v štúdiu medicíny na univerzitách vo Viedni a v Pešti, kde 16. augusta 1799 získal titul doktora medicíny.
Čoskoro po získaní titulu ho vymenovali za hlavného lekára Ostrihomskej župy. Ďalšie úspechy ho čakali v roku 1808, keď 2. septembra nadobudol šľachtický titul a 29. novembra ho vymenovali za profesora fyziológie a vyššej anatómie resp. histológie na univerzite v Pešti. Dva akademické roky (1809/1810 a 1815/1816) pôsobil ako dekan tejto univerzity a v rokoch 1817-1818 dokonca ako rektor. Popri tom bol zvolený za sudcu odvolacieho súdu Ostrihomu, Somogy a Pešti.
Od roku 1819 tiež prednášal na Katedre fyziológie a anatómie Viedenskej univerzity. Pohyboval sa v najvyšších spoločenských kruhoch. Býval v Budíne na hrade a mal dom zodpovedajúci jeho prestížnemu postaveniu. Stal sa rodinným lekárom a priateľom grófa Štefana Széchényiho. Bol členom viacerých vedeckých spoločností v Petrohrade, v Berlíne, Göttingene a v Neapoli, v roku 1823 mu tiež udelili švédsky rád Wasa.
Od roku 1825 pôsobil Ignác Lenhošek ako hlavný lekár (protomedicus Hungariae). Vymenovali ho tiež za zástupcu uhorského radného, ako aj za riaditeľa lekárskej a chirurgickej fakulty peštianskej univerzity a za vedúceho lekárskej výchovy v Uhorsku. Súčasne pôsobil ako poradca kráľovského guvernéra.
Jeho meno je spojené predovšetkým so zavedením povinného očkovania proti kiahňam. Zasadil sa tiež o potlačenie epidémie cholery, ktorá zasiahla aj východné Slovensko a iniciovala tzv. cholerové povstanie v roku 1831. Okrem iných diel napísal Ignác Lenhošek prácu Taxa medicamentorum pro regno Hungariae (1829).
Významný lekár a verejný činiteľ Ignác Lenhošek zomrel v Bude 12. februára 1840. Lekárskej profesii a vedeckej dráhe ostali verní aj jeho potomkovia. Jeho syn József Lenhossék (1818 – 1888) bol lekárom, anatómom a antropológom, takisto bol lekárom i jeho vnuk Mihály Lenhossék (1863 – 1937). Pravnukom Ignáca Lenhošeka bol potom svetoznámy biochemik a fyziológ Albert Szent-Györgyi (1893 – 1986), ktorý ako prvý chemicky izoloval vitamín C a v roku 1937 sa stal nositeľom Nobelovej ceny za medicínu.
Zdroj: petralcan.sk, nobelprize.org
