< sekcia Magazín

Pred 40 rokmi sa začala iracko-iránska vojna

Ilustračná snmka. Foto: TASR/AP

Od začiatku roku 1982 sa však vojna stávala čoraz krutejším krviprelievaním.

Bagdad/Teherán 22. septembra (TASR) - Iracko-iránska vojna (1980-1988) sa do moderných dejín zapísala ako jedna z najkrvavejších. Historici poukazujú na to, že celý konflikt sa až nápadne podobal na prvú svetovú vojnu a jej bitkám - vrátane použitia chemických bojových látok.

V utorok 22. septembra uplynie 40 rokov od vtrhnutia irackých jednotiek do Iránu, čím sa začala vojna, ktorá sa po ôsmich rokoch skončila bez toho, aby vyriešila problémy, ktoré ju vyvolali. Naopak – staré nenávisti iba prehĺbila.

Konflikty medzi režimami v Teheráne a Bagdade sa vyostrovali už od prepuknutia islamskej revolúcie, po ktorej sa dostal koncom roku 1979 v Iráne k moci ajatolláh Rúholláh Chomejní.

Strach z rozpínavosti svojho suseda, ktorý sa po islamskej revolúcii čoraz viac radikalizoval, náboženské rozdiely, konflikt o nadvládu nad ústím rieky Šatt al-Arab a smäd po rope viedol irackého diktátora Saddáma Husajna k rozhodnutiu napadnúť Irán. V pozadí ozbrojeného konfliktu boli tiež obavy Bagdadu, aby sa islamská revolúcia nerozšírila z Iránu aj na iracké územie.

V presvedčení, že protivník nebude schopný odolať útoku a s vidinou bleskového víťazstva zaútočilo bez predchádzajúceho varovania 22. septembra 1980 v skorých ranných hodinách iracké letectvo na Irán.

Iracké predpoklady o rýchlom úspechu sa však zakrátko ukázali byť mylné a značne vzdialené od reality, i keď sa v prvej fáze vojny zdalo, že Iračania naozaj bleskovo zvíťazia. Podarilo sa im preniknúť až do hĺbky niekoľkých desiatok kilometrov, ale boje postupne prerástli do vyčerpávajúcej pozičnej vojny - ofenzíva striedala protiofenzívu s pokusmi prelomiť líniu protivníka.

Irak mal v momente vypuknutia vojny približne 180.000 vojakov, rozdelených do 12-tich divízií. Iracké jednotky nenarazili v prvých dňoch postupu na väčší odpor iránskej armády, v ktorej slúžilo 150.000 vojakov.

Od začiatku roku 1982 sa však vojna stávala čoraz krutejším krviprelievaním. Prevahu Iraku v pozemnej bojovej technike a letectve kompenzovalo iránske velenie brutálnosťou taktiky ľudských vĺn, keď do mínových polí najskôr nahnali deti, aby tak "vyčistili" od mín priestor pre nasledujúci útok. 

Ani jedna z bojujúcich strán nechcela počuť výzvy na prímerie. Napríklad 21. decembra 1982 sa vedúci predstavitelia Alžírska, Spojených arabských emirátov a Saudskej Arábie pokúsili arabskou mierovou iniciatívou sprostredkovať medzi Irakom a Iránom mier.

V roku 1984 vstúpila vojna do novej fázy, takzvanej "vojny miest" alebo "tankerovej vojny". Obidve strany, najmä však Irak, začali napádať ropné tankery plaviace sa vo vodách Perzského zálivu. Vojenské operácie sa preniesli z fronty do hlbokého zázemia. Na Bagdad dopadli iránske rakety, na čo odpovedali iracké lietadlá bombardovaním Teheránu. Neskôr boli ostreľované aj ďalšie mestá na obidvoch stranách fronty.

Generálny tajomník Organizácie Spojených národov (OSN) Javiér Pérez de Cuéllar vyzval obidve strany, aby neútočili na nevojenské ciele protivníka. Bagdad aj Teherán s touto výzvou formálne súhlasili, ale reálne ju nerešpektovali.

Práve pod záštitou OSN sa uskutočnili v roku 1988 mierové rokovania, bolo vyhlásené prímerie s tým, že do 20. augusta 1988 boje utíchli. Odhaduje sa, že v dôsledku osem rokov trvajúcich bojových operácií zahynulo 1,5 milióna iránskych a irackých vojakov a civilistov, pričom vojna spôsobila obidvom krajinám aj obrovské ekonomické škody.

Dva roky po skončení vojny s Iránom sa iracký diktátor Saddám Husajn rozhodol pre ďalšie vojnové dobrodružstvo. Hlbokú hospodársku krízu si zaumienil riešiť rozpútaním druhej vojny v Perzskom zálive, ktorá sa začala 2. augusta 1990 vpadnutím asi 100.000 irackých vojakov do Kuvajtu. Vojnu ukončila operácia Púštna búrka. Dňa 28. februára 1991 oslobodila Kuvajt medzinárodná koalícia vedená Spojenými štátmi, v rámci ktorej pôsobila aj československá protichemická jednotka.