Quantcast
< sekcia Magazín

Pred 50 rokmi sa v USA rozhodlo o tom, že trest smrti je protiústavný

Ilustračné foto Foto: TASR/AP

V roku 1791 sa ratifikovaním 8. dodatku Ústavy Spojených štátov amerických obmedzili sankcie, ktoré mohol systém trestného súdnictva uložiť osobám obvineným alebo odsúdeným za trestnú činnosť.

Washington, D.C./Bratislava 29. jún (TASR) - Trest smrti je súčasťou amerického právneho poriadku už od koloniálnych čias. Vykonávanie legálnych popráv sa v krajine datuje od 17. storočia.

Prelom nastal až v roku 1972, kedy Najvyšší súd Spojených štátov amerických (USA) rozhodoval v prípade Williama Henryho Furmana a vo veciach ďalších dvoch zločincov. Práve tieto kauzy poukázali na to, že udeľovanie trestov smrti v jednotlivých štátoch po celej krajine bolo svojvoľné a nekonzistentné, čím sa porušoval 8. dodatok Ústavy USA.

Od momentu, kedy sa v USA rozhodlo o tom, že trest smrti je v krajine protiústavný uplynie v stredu 29. júna 50 rokov.

V roku 1791 sa ratifikovaním 8. dodatku Ústavy Spojených štátov amerických obmedzili sankcie, ktoré mohol systém trestného súdnictva uložiť osobám obvineným alebo odsúdeným za trestnú činnosť. Text ôsmeho dodatku okrem iného určil, že sa previnilcom nesmú ukladať "kruté" a "neobvyklé" tresty. Ústava však bližšie nešpecifikovala, aký trest sa považuje za "krutý" a "neobvyklý" a bolo na jednotlivých súdoch, aby presne určili, čo je a čo nie je podľa zákona prípustné. Kvôli týmto nejasnostiam napríklad až v roku 1872, teda o necelé storočie od ratifikácie 8. dodatku, americký Najvyšší súd rozhodol, že ustanovenie o "krutom" a "neobvyklom" treste zakazuje kastráciu zločinca. Prípad z roku 1890, kedy sa stal William Kemmler prvým človekom popraveným na elektrickom kresle mal byť zasa v súlade s ústavou, pretože takáto smrť bola na rozdiel od upálenia, ukrižovania či lámania na kolese považovaná za okamžitú a bezbolestnú.

Otázkou, či samotný trest smrti môže predstavovať "krutý" a "neobvyklý" trest, sa odborníci začali zaoberať až v 70. rokoch 20. storočia. Polemiku odštartoval prípad známy ako Furman verzus Georgia týkajúci sa vraždy. Najvyšší súd ho napokon v rozsudku spojil s ďalšími dvoma kauzami súvisiacimi so znásilnením (Jackson verzus Georgia, Branch verzus Texas). Vo všetkých troch prípadoch mali byť Afroameričania za svoj skutok popravení aj napriek tomu, že porota mala podľa platných štátnych zákonov právo rozhodnúť aj milosrdnejšie.

Prvá kauza sa týkala 26-ročného Williama Henryho Furman, ktorý sa dopustil vraždy pri pokuse o vlámanie. Zločinec poskytol dve odlišné výpovede o tom, čo sa stalo. V jednej uviedol, že keď sa ho majiteľ domu pokúsil dolapiť, pri unikaní naslepo vystrelil. Podľa druhej verzie udalosti pri úteku zakopol o zbraň a nešťastnou náhodou obeť smrteľne zranil. Súd štátu Georgia mu za vraždu potvrdil rozsudok smrti.

Časť advokátov v mene Furmana tvrdila, že verdikt je "zriedkavým, náhodným a svojvoľným uložením" trestu, na čo upozorňuje práve 8. dodatok ústavy. Za obzvlášť kruté a neobvyklé považovali to, že Furman bol odsúdený na trest smrti hoci existovali protichodné správy o jeho duševnom zdraví. Taktiež poukázali na to, že trest smrti sa častejšie uplatňuje voči chudobným ľuďom a tým, ktorí sú inej farby pleti.

Vo veci Furman verzus Georgia napokon 29. júna 1972 Najvyšší súd USA rozhodol pomerom hlasov 5:4, že trest smrti, tak ako sa v tom čase uplatňoval, bol protiústavný. Podľa niektorých právnych odborníkov sa totiž z celkového množstva podobných prípadov udeľoval v malom počte a predovšetkým voči určitým menšinovým skupinám "náhodne, diskriminačne a svojvoľne".

Rozsudok Furman verzus Georgia zastavil popravy na území celých Spojených štátov. V rokoch 1968 až 1976 sa v USA neuskutočnila žiadna legálna poprava. Najvyšší súd však napokon navrhol nové právne predpisy, ktoré obnovili ústavnosť trestov smrti v jednotlivých štátoch USA. Trest smrti bol dosiaľ zrušený v 23 amerických štátoch z päťdesiatich.