< sekcia Magazín

Pred 70 rokmi si Vlak slobody prerazil cestu cez hranice na západ

Ilustračné foto. Foto: TASR/AP

V sobotu uplynie 70 rokov, odkedy tzv. Vlak slobody previezol cez prísne stráženú hranicu do Bavorska niekoľko desiatok ľudí.

Bratislava 11. septembra (TASR) - V Československu vládli už tri a pol roka komunisti. Mnohí občania, ktorí nesúhlasili s nástupom totalitného režimu využívali všetky možnosti, aby sa dostali na Západ – niekedy aj veľmi bizarné. Pozoruhodným príbehom bol osobný vlak v západných Čechách, ktorý prešiel cez stanicu v Aši, prelomil rampu a zastal až hlboko na území západnej Američanmi obsadenej časti Nemecka. „Únos vlaku z 11. septembra 1951 je jediným podobným prípadom v celom Československu. Z tohto pohľadu je úplne výnimočný,“ povedal pre TASR historik Branislav Kinčok z Ústavu pamäti národa (ÚPN).

„Hromadné úteky volili osoby, ktoré chceli na Západ utiecť s celou rodinou – s manželkami i deťmi. Pravdepodobnosť úspešného ilegálneho prechodu dobre stráženej zelenej hranice sa však pri hromadných útekoch rádovo znižovala. Preto volili iný spôsob prekročenia železnej opony – v niekoľkých prípadoch únos lietadla a v jednom prípade únos celého vlaku,“ uviedol historik.

V sobotu uplynie 70 rokov, odkedy tzv. Vlak slobody previezol cez prísne stráženú hranicu do Bavorska niekoľko desiatok ľudí.

Na prvý pohľad sa 11. september 1951 javil ako obyčajný všedný deň. Ráno o 9.55 h vyštartoval rýchlik do Chebu cez Plzeň a Mariánské Lázně. V Chebe odpojili časť vagónov a súprava ako osobný vlak pod číslom 3717 pokračovala o 14.12 h do Ašu. V parnej lokomotíve typu 365.011 mali službu strojvodca Jaroslav Konvalinka – jeden z iniciátorov akcie – a kurič Josef Kalabza.

Na zastávke vo Františkových Lázňach pristúpili ďalší účastníci a ich rodinní príslušníci. Medzi nimi aj organizátor únosu výpravca Karel Truksa. Ďalší organizátor MUDr. Jaroslav Švec pristúpil na poslednej zastávke pred Ašom, v obci Hazlov. Štvrtým účastníkom akcie bol potom úradník Václav Trobl.

Truksa, ktorý dovtedy cestoval s rodinou v osobnom vagóne, prestúpil do lokomotívy, aby pomohol spacifikovať kuriča Kalabzu, ktorý do únosu nebol zasvätený. Prinútil ho s pištoľou v ruke, aby ležal na podlahe. Spolu so strojvedúcim znefunkčnili ovládanie bŕzd vo vlaku.

Vlak ešte chvíľu stál pred Ašom. Potom sa rozbehol a doslova preletel cez stanicu v Aši, kde bola výhybka podľa plánu prehodená na trať pokračujúcu do Nemecka. Súpravu sa nepodarilo zastaviť ani sprievodcovi a vlakvedúcemu, či vojakom a policajtom, keďže ozbrojení organizátori únosu strážili prístup k záchranným brzdám.

Rýchlosťou 70 km/h vlak prerazil hraničnú rampu a zastavil o 15.04 h asi 300 metrov za hranicou pri obci Wildenau. Tu čakali v džipe dvaja po česky hovoriaci muži v civile, neskôr dorazili americkí vojaci a nemecká hraničná polícia. Podľa spisovateľa Václava Jiříka cestovalo vo vlaku dvanásť príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, ktorí však z neho vyskočili a utekali späť do Československa – nepokúsili sa o žiadnu akciu proti únoscom.

Už pod dohľadom Američanov vlak dorazil do nemeckej obce Selb-Plößberg. Skupina cca 25 občanov vystúpila, tí, čo sa cítili unesení, mali príkaz ostať vo vlaku. Americkí vojaci im rozdávali potraviny, toaletné potreby – a presviedčali ich, aby ostali na Západe.

Po dvoch dňoch 13. septembra vyrazila do Nemecka aj československá delegácia v snahe získať „svojich“ ľudí naspäť – no bez úspechu. Tí, čo chceli utiecť, už nezmenili rozhodnutie. Vlak slobody viezol vrátane posádky 111 ľudí, na Západe ostalo 34 z nich. Organizátori únosu, ich príbuzní a tiež niekoľko študentov a traja vojaci.
Do vlasti sa vrátilo 77 občanov, ktorí sa za hranice dostali nedobrovoľne – zväčša išlo o študentov, a tiež kúpeľných hostí z Františkových Lázní. Mnohí svoje rozhodnutie neskôr oľutovali. Ostal na nich tieň podozrenia, sledovala ich Štátna bezpečnosť, mali problémy v škole či v práci.

„Ľudia, ktorí z pohľadu komunistického režimu ilegálne utekali z Československa po februári 1948 mali rôzne motivácie. Väčšina opúšťala vlasť z dôvodu, že túžili žiť v slobodnej demokratickej krajine a realizovať vlastnú predstavu o zmysluplnej životnej náplni a poslaní bez toho, aby museli akýmkoľvek spôsobom – vnútorne alebo aj navonok – kolaborovať s nedemokratickým komunistickým režimom. Ďalšia časť utekala zo strachu pred politicky motivovanou represiou. Množstvo najmä mladých mužov utekalo, aby sa vyhlo nástupu na základnú vojenskú službu, či už to bolo zo strachu pred službou v zbrani alebo jednoducho odmietali slúžiť v komunistami ovládanej československej armáde. Samozrejme vyskytli sa aj prípady, že jednotlivci utekali z Československa, aby sa vyhli spravodlivému trestu za rôzne kriminálne trestné činy,“ vysvetlil historik Branislav Kinčok.

Historik Branislav Kinčok z ÚPN pri preberaní Ceny Literárneho fondu.
Foto: TASR – Štefan Puškáš


Ako dodal, vydarené hromadné úteky boli blamážou komunistického režimu v Československu, ktoré na Západe vyvolali značnú publicitu. „Aby režim túto blamáž odvrátil a zároveň odradil ďalšie osoby od inšpirácie podobnými prípadmi, rozpútal po každom významnejšom hromadnom úteku represie voči všetkým, ktorí sa na útekoch spolupodieľali a zostali v Československu. Najmä v 50. rokoch mala represia brutálne formy a osoby odsúdené pri napomáhaní týchto útekov končili vo väzniciach s dlhoročnými trestami odňatia slobody,“ doplnil Kinčok.

Aj v tomto prípade sa ŠtB snažila napraviť fiasko, ktoré režim utrpel, horúčkovitou snahou nájsť a odsúdiť vinníkov – a dokázať, že išlo o rozsiahle sprisahanie. „V celej akcii Selb ŠtB rozpracovala 171 osôb, z nich 70 bolo súdmi odsúdených,“ konštatuje historik Slavomír Michálek v publikácii Akcia „Selb“, odpoveď ŠtB na „Vlak slobody“. Padol aj trest smrti neskôr zmenený na doživotie, medzi odsúdenými boli tiež príbuzní emigrantov, či snúbenica jedného z únoscov Karla Truksu.

Ako v Českej televízii uviedol pamätník Jiří Liška, jeden z organizátorov únosu MUDr. Švec bol jeho strýko. Rodičia Jiřího Lišku v procese dostali šesť a pol roka za neoznámenie trestného činu. Všetky železničné trate prechádzajúce cez západnú hranicu, boli zabezpečené, aby sa podobný prejazd nemohol zopakovať.

Popri Vlaku slobody sa objavili aj letecké únosy, za ktorými stáli zväčša bývalí československí príslušníci britského kráľovského letectva (RAF), ktorí počas 2. svetovej vojny bojovali vo Veľkej Británii a po vojne v značnom počte slúžili v Československých aerolíniách. Dva únosy dopravných lietadiel sa udiali aj na Slovensku.

„Prvý sa odohral 4. októbra 1948 na linke Košice – Bratislava – Brno – Praha. Dvaja z troch členov posádky – Milan Jakubec, bývalý príslušník RAF, a Ján Bielopotocký vykonali precízne pripravený únos, na konci ktorého pristáli na letisku v Mníchove. Druhým prípadom bol synchronizovaný ´úlet´ troch lietadiel ČSA typu C-47 Dakota letiacich do Prahy z Brna, Ostravy a Bratislavy 24. marca 1950. Zorganizovali ho taktiež bývalí československí príslušníci RAF. Kapitánom bratislavského letu bol niekdajší pilot RAF Oldřich Doležal, na únose sa podieľali aj ďalší vojnoví veteráni pilot Bořivoj Šmíd a navigátor Stanislav Šácha, mechanik Ján Královanský a letuška Eva Vysloužilová,“ doplnil Branislav Kinčok z ÚPN.