Paralympiáda
Všetky správy o ZPH 2026
Ľudovít v mnohom nadviazal na otca, ale historické dokumenty ukazujú, že bol pod veľkým vplyvom svojej ambicióznej a dominantnej matky.
Autor TASR
Vyšehrad/Bratislava 5. marca (TASR) - Pochádzal z neapolských Anjouovcov, čo bola vedľajšia vetva francúzskeho panovníckeho rodu. Na uhorský trón nastúpil v 16-rokoch a vyslúžil si prívlastok Veľký. V roku 1370 sa stal aj poľským kráľom. Na svet prišiel v 14. storočí, pred 700 rokmi.
Ľudovít I. z Anjou sa narodil 5. marca 1326 vo Vyšehrade a pochádzal vedľajšej vetvy francúzskej panovníckej dynastie Kapetovcov, ktorá vládla v Uhorsku v rokoch 1301 – 1387 a v Poľsku v rozmedzí rokov 1370 – 1399. Na uhorský trón nastúpil ako 16-ročný po smrti svojho otca Karola. Jeho matka Alžbeta pochádzala z poľského rodu Piastovcov.
„Jeho otec si vládu namáhavo vybojoval, preto bol v období pred smrťou všeobecne rešpektovaný. Ľudovít bol až tretí syn, jeho starší bratia Karol a Ladislav zomreli ešte ako deti. Ľudovít nastúpil ´prirodzeným´ právom a korunovaný bol za plnej podpory šľachty v Stoličnom Belehrade 5 dní po smrti otca 21. júla 1342, ktorý mu všetko pripravil. Vyrovnal sa s odbojnými oligarchami a nastolil autoritatívnu vládu, oprel sa o novú vrstvu podporovateľov - barónov. Boli to držitelia asi tucta najvýznamnejších úradov v krajine,“ uviedol pre TASR historik Martin Štefánik z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave.
Karol podľa údajov známych z historického bádania obnovil kráľovský majetok, ktorý bol po období oligarchickej rozdrobenosti v katastrofálnom stave. Pod kráľovskú moc opäť dostal väčšinu hradov v krajine (160 z približne 260-270 celkovo). Kráľovský dvor sa počas jeho vlády stal centrom moci v krajine. Karol realizoval aj významné reformy baníctva a mincovníctva, takže sa znásobili kráľovské príjmy.
Za jeho vlády došlo v roku 1328 k založeniu (v zmysle udelenia mestských práv) nielen mesta Kremnica, ale aj ďalších, kde boli sľubné náleziská zlata, na Slovensku napríklad Nová Baňa či Smolník.
Kremnica sa sama nazývala mestom kráľa Karola (Civitas regis Karoli), avšak najdôležitejšie výsledky ťažby zlata sa prejavili až počas prvých rokov Ľudovítovej vlády. Ľudovít v roku 1347 obnovil aj privilégium Baia Mare (Veľká Baňa), ktoré je na rozdiel od Kremnického privilégia veľmi podrobné a spresnil ho ešte aj v roku 1376.
Ľudovít v mnohom nadviazal na otca, ale historické dokumenty ukazujú, že bol pod veľkým vplyvom svojej ambicióznej a dominantnej matky. Vládol spolu s ňou v akomsi tandeme, príkazy vydával spoločne s ňou, neustále sa na ňu odvolával. Tá v jeho mene komunikovala s pápežom aj zahraničnými panovníkmi. Je známa aj historka, ktorá súvisí s cisárom Karolom IV. Ten sa k jeho matke neúctivo vyjadril a takmer došlo k vojne.
„Ľudovít bol rytiersky kráľ, s hlbokou vierou v tradície a v Boha. Organizoval ´krížové výpravy´ proti kacírom do Haliče a Litvy, proti bogomilom aj Turkom na Balkáne. Do istej miery stelesňoval ideál, akým mnohí panovníci jeho doby možno aj chceli byť, ale nová doba, začínajúca renesancia, najmä v oblasti Talianska, s ktorou mal vďaka svojmu pôvodu intenzívne kontakty, si vyžadovala viac racionality, vypočítavosti aj cynizmu,“ vysvetlil Štefánik.
Obrovské zdroje nahromadené otcom využil na vedenie vojen najmä v Taliansku. V Neapole mu zabili brata Ondreja, ktorý bol manželom ich spoločnej sesternice Jany (dedičky tamojšieho trónu).
„Spor o to, či bude Ondrej len manželom vládnúcej kráľovnej (Janin pohľad) alebo bude sám reálne vládnuť (pohľad Ondreja, Ľudovíta a ich matky) napokon skončil brutálnou Ondrejovou vraždou. Ľudovít tak viedol niekoľko neúprosných vojen proti neapolským príbuzným jednak z túžby po pomste, jednak z v snahe zjednotiť obe kráľovstvá pod svoju vládu, čo bol politicky naivný a nerealizovateľný zámer. Popudil si proti sebe nielen pápeža, ale aj viaceré talianske a európske štáty,“ dodal historik.
Hoci ho nikto vojensky neporazil, napokon z Taliansko odišiel. Pristúpil na kompromis, v zásade však spor prehral. Jana, ktorú považoval za vrahyňu svojho brata, sa v Neapole udržala pri moci.
Ľudovít okrem toho viedol aj štyri vojny s Benátkami o Dalmáciu. Vojny síce vyhral a Dalmáciu na niekoľko rokov ovládol, ale vzhľadom na nedostatok vlastného loďstva a absenciu fungujúcich ekonomických spojení, nedokázal nahradiť Benátky v námornom obchode. Na všetky vojny minul obrovské sumy, doboví kronikári zmieňujú tony zlata (dá sa povedať že celý výnos zlatých baní na Slovensku a v Rumunsku), avšak bez reálneho politického výsledku.
Po návrate do Uhorska z Neapola zaplatil Ľudovít pomerne veľkú cenu, a to nielen tú ekonomickú. Musel zvolať jediný uhorský snem počas svojho vládnutia (1351/1352), na ktorom bol nútený odmeniť šľachtu za podporu v čase neapolských výprav. Hlavným výsledkom bol dekrét s avicitným zákonom z 11. decembra 1351, ktorého dôsledky (dedenie pôdy v rámci rodiny) sa pociťovali až do 19. storočia.
Posledné roky strávil Ľudovít podľa historika kontemplatívnym, utiahnutým spôsobom života a snažil sa zabezpečiť vládu svojim dcéram. I keď sa stal v roku 1370 poľským kráľom, nikdy v Poľskom kráľovstve reálne nevládol a vyslal doň ako regentku svoju matku, ktorá tam však vzbudila odpor a po niekoľkých rokoch sa musela vrátiť. Zomrela v starom Budíne v roku 1380, dva roky pred svojím synom Ľudovítom.
Až úplne na záver vlády v roku 1382, sa mu podľa známych kronikárskych údajov podarilo to, o čo spolu s matkou celý život usilovali - pomstiť vraždu brata. Pomocou prasynovca Karola (Malého) z rodu Anjouovcov sa mu podarilo zvrhnúť a v lete 1382 nechať uškrtiť vo väzení sesternicu Janu Neapolskú, o ktorej vine bol skalopevne presvedčený. Karol Malý za odmenu nastúpil na neapolský trón.
„Pri hodnotení Ľudovítovej vlády stojíme pred dilemou. Väčšinu života strávil nákladnými, hoc aj víťaznými vojnami, ale bez trvalého výsledku, pričom na ne minul príjmy z drahých kovov z prvých najvýnosnejších rokov ťažby. Autorita panovníka bola vysoká, avšak príliš naviazaná na jeho osobu. Nadviazal na mnohé hospodárske a inštitucionálne reformy svojho otca, no nedokázal ich prispôsobiť realite doby a v mene veľkosti ríše si kládol ciele, ktoré sa ukázali ako nesplniteľné. Príliš podliehal túžbe po pomste a nedokázal byť reálnym politikom ani v usporiadaní následníctva. Výsledkom bolo, že behom niekoľkých rokov po jeho smrti sa krajina dostala do takmer porovnateľných zmätkov ako v čase nástupu jeho otca Karola,“ uviedol pre TASR Štefánik.
Ľudovít I. Veľký zomrel 10. septembra 1382 v Trnave.
Ľudovít I. z Anjou sa narodil 5. marca 1326 vo Vyšehrade a pochádzal vedľajšej vetvy francúzskej panovníckej dynastie Kapetovcov, ktorá vládla v Uhorsku v rokoch 1301 – 1387 a v Poľsku v rozmedzí rokov 1370 – 1399. Na uhorský trón nastúpil ako 16-ročný po smrti svojho otca Karola. Jeho matka Alžbeta pochádzala z poľského rodu Piastovcov.
„Jeho otec si vládu namáhavo vybojoval, preto bol v období pred smrťou všeobecne rešpektovaný. Ľudovít bol až tretí syn, jeho starší bratia Karol a Ladislav zomreli ešte ako deti. Ľudovít nastúpil ´prirodzeným´ právom a korunovaný bol za plnej podpory šľachty v Stoličnom Belehrade 5 dní po smrti otca 21. júla 1342, ktorý mu všetko pripravil. Vyrovnal sa s odbojnými oligarchami a nastolil autoritatívnu vládu, oprel sa o novú vrstvu podporovateľov - barónov. Boli to držitelia asi tucta najvýznamnejších úradov v krajine,“ uviedol pre TASR historik Martin Štefánik z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave.
Karol podľa údajov známych z historického bádania obnovil kráľovský majetok, ktorý bol po období oligarchickej rozdrobenosti v katastrofálnom stave. Pod kráľovskú moc opäť dostal väčšinu hradov v krajine (160 z približne 260-270 celkovo). Kráľovský dvor sa počas jeho vlády stal centrom moci v krajine. Karol realizoval aj významné reformy baníctva a mincovníctva, takže sa znásobili kráľovské príjmy.
Za jeho vlády došlo v roku 1328 k založeniu (v zmysle udelenia mestských práv) nielen mesta Kremnica, ale aj ďalších, kde boli sľubné náleziská zlata, na Slovensku napríklad Nová Baňa či Smolník.
Kremnica sa sama nazývala mestom kráľa Karola (Civitas regis Karoli), avšak najdôležitejšie výsledky ťažby zlata sa prejavili až počas prvých rokov Ľudovítovej vlády. Ľudovít v roku 1347 obnovil aj privilégium Baia Mare (Veľká Baňa), ktoré je na rozdiel od Kremnického privilégia veľmi podrobné a spresnil ho ešte aj v roku 1376.
Ľudovít v mnohom nadviazal na otca, ale historické dokumenty ukazujú, že bol pod veľkým vplyvom svojej ambicióznej a dominantnej matky. Vládol spolu s ňou v akomsi tandeme, príkazy vydával spoločne s ňou, neustále sa na ňu odvolával. Tá v jeho mene komunikovala s pápežom aj zahraničnými panovníkmi. Je známa aj historka, ktorá súvisí s cisárom Karolom IV. Ten sa k jeho matke neúctivo vyjadril a takmer došlo k vojne.
„Ľudovít bol rytiersky kráľ, s hlbokou vierou v tradície a v Boha. Organizoval ´krížové výpravy´ proti kacírom do Haliče a Litvy, proti bogomilom aj Turkom na Balkáne. Do istej miery stelesňoval ideál, akým mnohí panovníci jeho doby možno aj chceli byť, ale nová doba, začínajúca renesancia, najmä v oblasti Talianska, s ktorou mal vďaka svojmu pôvodu intenzívne kontakty, si vyžadovala viac racionality, vypočítavosti aj cynizmu,“ vysvetlil Štefánik.
Obrovské zdroje nahromadené otcom využil na vedenie vojen najmä v Taliansku. V Neapole mu zabili brata Ondreja, ktorý bol manželom ich spoločnej sesternice Jany (dedičky tamojšieho trónu).
„Spor o to, či bude Ondrej len manželom vládnúcej kráľovnej (Janin pohľad) alebo bude sám reálne vládnuť (pohľad Ondreja, Ľudovíta a ich matky) napokon skončil brutálnou Ondrejovou vraždou. Ľudovít tak viedol niekoľko neúprosných vojen proti neapolským príbuzným jednak z túžby po pomste, jednak z v snahe zjednotiť obe kráľovstvá pod svoju vládu, čo bol politicky naivný a nerealizovateľný zámer. Popudil si proti sebe nielen pápeža, ale aj viaceré talianske a európske štáty,“ dodal historik.
Hoci ho nikto vojensky neporazil, napokon z Taliansko odišiel. Pristúpil na kompromis, v zásade však spor prehral. Jana, ktorú považoval za vrahyňu svojho brata, sa v Neapole udržala pri moci.
Ľudovít okrem toho viedol aj štyri vojny s Benátkami o Dalmáciu. Vojny síce vyhral a Dalmáciu na niekoľko rokov ovládol, ale vzhľadom na nedostatok vlastného loďstva a absenciu fungujúcich ekonomických spojení, nedokázal nahradiť Benátky v námornom obchode. Na všetky vojny minul obrovské sumy, doboví kronikári zmieňujú tony zlata (dá sa povedať že celý výnos zlatých baní na Slovensku a v Rumunsku), avšak bez reálneho politického výsledku.
Po návrate do Uhorska z Neapola zaplatil Ľudovít pomerne veľkú cenu, a to nielen tú ekonomickú. Musel zvolať jediný uhorský snem počas svojho vládnutia (1351/1352), na ktorom bol nútený odmeniť šľachtu za podporu v čase neapolských výprav. Hlavným výsledkom bol dekrét s avicitným zákonom z 11. decembra 1351, ktorého dôsledky (dedenie pôdy v rámci rodiny) sa pociťovali až do 19. storočia.
Posledné roky strávil Ľudovít podľa historika kontemplatívnym, utiahnutým spôsobom života a snažil sa zabezpečiť vládu svojim dcéram. I keď sa stal v roku 1370 poľským kráľom, nikdy v Poľskom kráľovstve reálne nevládol a vyslal doň ako regentku svoju matku, ktorá tam však vzbudila odpor a po niekoľkých rokoch sa musela vrátiť. Zomrela v starom Budíne v roku 1380, dva roky pred svojím synom Ľudovítom.
Až úplne na záver vlády v roku 1382, sa mu podľa známych kronikárskych údajov podarilo to, o čo spolu s matkou celý život usilovali - pomstiť vraždu brata. Pomocou prasynovca Karola (Malého) z rodu Anjouovcov sa mu podarilo zvrhnúť a v lete 1382 nechať uškrtiť vo väzení sesternicu Janu Neapolskú, o ktorej vine bol skalopevne presvedčený. Karol Malý za odmenu nastúpil na neapolský trón.
„Pri hodnotení Ľudovítovej vlády stojíme pred dilemou. Väčšinu života strávil nákladnými, hoc aj víťaznými vojnami, ale bez trvalého výsledku, pričom na ne minul príjmy z drahých kovov z prvých najvýnosnejších rokov ťažby. Autorita panovníka bola vysoká, avšak príliš naviazaná na jeho osobu. Nadviazal na mnohé hospodárske a inštitucionálne reformy svojho otca, no nedokázal ich prispôsobiť realite doby a v mene veľkosti ríše si kládol ciele, ktoré sa ukázali ako nesplniteľné. Príliš podliehal túžbe po pomste a nedokázal byť reálnym politikom ani v usporiadaní následníctva. Výsledkom bolo, že behom niekoľkých rokov po jeho smrti sa krajina dostala do takmer porovnateľných zmätkov ako v čase nástupu jeho otca Karola,“ uviedol pre TASR Štefánik.
Ľudovít I. Veľký zomrel 10. septembra 1382 v Trnave.
