Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Terezínom prešlo približne 15.000 detí. Do konca druhej svetovej vojny však prežilo najviac 1100 z týchto detí (podľa niektorých odhadov dokonca iba 150).
Autor TASR
Bratislava/Terezín 16. februára (TASR) – Smutne známa história terezínskeho geta sa začala písať 16. februára 1942, keď sa na základe rozkazu zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha začal Terezín meniť na uzavreté geto pre Židov.
Už niekoľko mesiacov predtým – 24. novembra 1941 – dorazil do tohto severočeského mesta prvý transport. Pozostával z vyše 300 mladých tesárov, murárov a iných remeselnícky zdatných mužov. Ich úlohou bolo pripraviť zberný tábor pre ľudí, ktorých život sa mal v súlade s konečným riešením židovskej otázky ukončiť vo vyhladzovacích táboroch smrti, ktorými boli Osvienčim, Majdanek, Treblinka či Sobibor.
Od rozhodnutia nacistov založiť v Terezíne geto uplynie v stredu 16. februára 80 rokov.
Pevnosť Terezín dal vybudovať koncom 18. storočia rakúsky cisár Jozef II. na počesť svojej matky, cisárovnej Márie Terézie. Pôvodne mala slúžiť ako vojenský komplex proti útokom pruskej armády, avšak na tento účel nebola nikdy naplno využitá. Od polovice 19. storočia tu mnoho revolucionárov skončilo vo väzniciach.
Koncom septembra 1941 sa obyvatelia Protektorátu Čechy a Morava dozvedeli, že sa ich správcom stane tretí najvyšší predstaviteľ SS Reinhard Heydrich. Tento nacistický pohlavár dal 24. novembra 1941 zriadiť v Terezíne geto. V snahe udržať pokoj medzi budúcimi obyvateľmi tábora začali nacisti šíriť správy o tom, že Terezín bude miestom, kde Židia v pokojných podmienkach prečkajú ťažké vojnové časy. Úradná moc však 16. februára 1942 vydala nariadenie, ktoré malo za následok vyhnanie asi 7000 pôvodných obyvateľov Terezína a následnú izoláciu židovskej komunity v uzavretom prostredí.
Terezín slúžil na umiestnenie špecifických skupín Židov, vrátane vyznamenaných veteránov z prvej svetovej vojny, starších ľudí a dôležitých osôb, o ktorých zmiznutí by sa mohli šíriť správy. Tábor bol najprv určený pre Židov z Protektorátu Čechy a Morava, neskôr sa do neho dostávali ľudia z Nemecka, Rakúska, Holandska, Dánska aj Slovenska. Stal sa "domovom" a zároveň aj miestom smrti najvýznamnejších českých, rakúskych a nemeckých umelcov, spisovateľov, vedcov, právnikov, diplomatov, hudobníkov a učencov. Napriek katastrofálnym životným podmienkam a neustálej hrozbe deportácie tu bol rozvinutý kultúrny život.
Terezínom prešlo približne 15.000 detí a židovská komunita sa usilovala zabezpečiť ich vzdelávanie. Do konca druhej svetovej vojny však prežilo najviac 1100 z týchto detí (podľa niektorých odhadov dokonca iba 150). Ľudia umierali na choroby, vyhladovanie či prepracovanie, tragickou súčasťou boli popravy. V tábore sa naraz nachádzalo aj viac ako 50.000 obyvateľov. V roku 1942 tu zomrelo 15.891 ľudí a úmrtnosť bola taká vysoká, že tu Nemci postavili krematórium schopné spáliť takmer 200 tiel denne.
V októbri 1943 nacisti poslali do Terezína asi 500 dánskych Židov, ktorí nestihli utiecť do Švédska. Dáni vytrvalo žiadali, aby sa Nemci zodpovedali za týchto dánskych občanov. Aj Medzinárodný výbor Červeného kríža sa domáhal dôkazov o pokojnom živote v Terezíne. Koncom roka požiadal dánsky kráľ Kristián X. o inšpekciu.
Nacisti mu povolili návštevu a pripravili dômyselný falošný obraz skutočnosti. Mnohých obyvateľov geta deportovali do Osvienčimu, aby minimalizovali dojem preľudnenia, taktiež vybudovali falošné obchody a kaviarne, postavili detské ihrisko či vytvorili kvetinové záhony.
Inšpekcia navštívila tábor v júni 1944 a nacisti pre ňu zorganizovali spoločenské a kultúrne podujatia; inscenovala sa detská opera Brundibár, v ktorej namiesto pôvodných záverečných slov "Kdo má rád maminku s tatínkem a naši rodnou zem, je náš kamarád a smí si s námi hrát" zaznelo: "Kdo má právo rád a při něm obstojí a nic se nebojí...".
Hoci účinkujúci dobre vedeli, čo tento verš znamená, delegácia bola s tým, čo v Terezíne videla, spokojná. K tomu prispela aj skutočnosť, že námestie, kde sa kedysi konali len vojenské prehliadky, sa zmenilo na záhradu s hudobným pódiom.
Terezín sa zároveň stal aj propagandistickým nástrojom; mal totiž zakryť hrôzy, ktoré jeho obyvatelia v skutočnosti prežívajú. Herec a režisér Kurt Gerron, ktorý bol zároveň aj väzňom, dostal príkaz nakrútiť film s neoficiálnym názvom Der Führer schenkt den Juden eine Stadt (Vodca daruje Židom mesto). Nakrúcanie sa začalo 1. septembra 1944 a trvalo 11 dní. Gerronovi neumožnili film ani upraviť, ani si pozrieť vytvorený materiál. Dva týždne po dokončení snímky ho spolu s ostatnými účastníkmi poslali do Osvienčimu, kde krátko nato zahynul v plynovej komore.
Z približne 144.000 Židov prevezených do Terezína tam zomrelo okolo 33.000 a 88.000 deportovali do vyhladzovacích táborov. Na konci vojny ich zostalo nažive len zhruba 19.000. Kontrolu nad táborom prevzal Červený kríž 3. mája 1945 a sovietske vojská ho oslobodili 8. mája 1945.
Už niekoľko mesiacov predtým – 24. novembra 1941 – dorazil do tohto severočeského mesta prvý transport. Pozostával z vyše 300 mladých tesárov, murárov a iných remeselnícky zdatných mužov. Ich úlohou bolo pripraviť zberný tábor pre ľudí, ktorých život sa mal v súlade s konečným riešením židovskej otázky ukončiť vo vyhladzovacích táboroch smrti, ktorými boli Osvienčim, Majdanek, Treblinka či Sobibor.
Od rozhodnutia nacistov založiť v Terezíne geto uplynie v stredu 16. februára 80 rokov.
Pevnosť Terezín dal vybudovať koncom 18. storočia rakúsky cisár Jozef II. na počesť svojej matky, cisárovnej Márie Terézie. Pôvodne mala slúžiť ako vojenský komplex proti útokom pruskej armády, avšak na tento účel nebola nikdy naplno využitá. Od polovice 19. storočia tu mnoho revolucionárov skončilo vo väzniciach.
Koncom septembra 1941 sa obyvatelia Protektorátu Čechy a Morava dozvedeli, že sa ich správcom stane tretí najvyšší predstaviteľ SS Reinhard Heydrich. Tento nacistický pohlavár dal 24. novembra 1941 zriadiť v Terezíne geto. V snahe udržať pokoj medzi budúcimi obyvateľmi tábora začali nacisti šíriť správy o tom, že Terezín bude miestom, kde Židia v pokojných podmienkach prečkajú ťažké vojnové časy. Úradná moc však 16. februára 1942 vydala nariadenie, ktoré malo za následok vyhnanie asi 7000 pôvodných obyvateľov Terezína a následnú izoláciu židovskej komunity v uzavretom prostredí.
Terezín slúžil na umiestnenie špecifických skupín Židov, vrátane vyznamenaných veteránov z prvej svetovej vojny, starších ľudí a dôležitých osôb, o ktorých zmiznutí by sa mohli šíriť správy. Tábor bol najprv určený pre Židov z Protektorátu Čechy a Morava, neskôr sa do neho dostávali ľudia z Nemecka, Rakúska, Holandska, Dánska aj Slovenska. Stal sa "domovom" a zároveň aj miestom smrti najvýznamnejších českých, rakúskych a nemeckých umelcov, spisovateľov, vedcov, právnikov, diplomatov, hudobníkov a učencov. Napriek katastrofálnym životným podmienkam a neustálej hrozbe deportácie tu bol rozvinutý kultúrny život.
Terezínom prešlo približne 15.000 detí a židovská komunita sa usilovala zabezpečiť ich vzdelávanie. Do konca druhej svetovej vojny však prežilo najviac 1100 z týchto detí (podľa niektorých odhadov dokonca iba 150). Ľudia umierali na choroby, vyhladovanie či prepracovanie, tragickou súčasťou boli popravy. V tábore sa naraz nachádzalo aj viac ako 50.000 obyvateľov. V roku 1942 tu zomrelo 15.891 ľudí a úmrtnosť bola taká vysoká, že tu Nemci postavili krematórium schopné spáliť takmer 200 tiel denne.
V októbri 1943 nacisti poslali do Terezína asi 500 dánskych Židov, ktorí nestihli utiecť do Švédska. Dáni vytrvalo žiadali, aby sa Nemci zodpovedali za týchto dánskych občanov. Aj Medzinárodný výbor Červeného kríža sa domáhal dôkazov o pokojnom živote v Terezíne. Koncom roka požiadal dánsky kráľ Kristián X. o inšpekciu.
Nacisti mu povolili návštevu a pripravili dômyselný falošný obraz skutočnosti. Mnohých obyvateľov geta deportovali do Osvienčimu, aby minimalizovali dojem preľudnenia, taktiež vybudovali falošné obchody a kaviarne, postavili detské ihrisko či vytvorili kvetinové záhony.
Inšpekcia navštívila tábor v júni 1944 a nacisti pre ňu zorganizovali spoločenské a kultúrne podujatia; inscenovala sa detská opera Brundibár, v ktorej namiesto pôvodných záverečných slov "Kdo má rád maminku s tatínkem a naši rodnou zem, je náš kamarád a smí si s námi hrát" zaznelo: "Kdo má právo rád a při něm obstojí a nic se nebojí...".
Hoci účinkujúci dobre vedeli, čo tento verš znamená, delegácia bola s tým, čo v Terezíne videla, spokojná. K tomu prispela aj skutočnosť, že námestie, kde sa kedysi konali len vojenské prehliadky, sa zmenilo na záhradu s hudobným pódiom.
Terezín sa zároveň stal aj propagandistickým nástrojom; mal totiž zakryť hrôzy, ktoré jeho obyvatelia v skutočnosti prežívajú. Herec a režisér Kurt Gerron, ktorý bol zároveň aj väzňom, dostal príkaz nakrútiť film s neoficiálnym názvom Der Führer schenkt den Juden eine Stadt (Vodca daruje Židom mesto). Nakrúcanie sa začalo 1. septembra 1944 a trvalo 11 dní. Gerronovi neumožnili film ani upraviť, ani si pozrieť vytvorený materiál. Dva týždne po dokončení snímky ho spolu s ostatnými účastníkmi poslali do Osvienčimu, kde krátko nato zahynul v plynovej komore.
Z približne 144.000 Židov prevezených do Terezína tam zomrelo okolo 33.000 a 88.000 deportovali do vyhladzovacích táborov. Na konci vojny ich zostalo nažive len zhruba 19.000. Kontrolu nad táborom prevzal Červený kríž 3. mája 1945 a sovietske vojská ho oslobodili 8. mája 1945.
