Cambridge 6. januára (TASR) - Názov Pink Floyd, okrem toho že ide o renomovanú kolektívnu značku, evokuje ako lídrov Rogera Watersa a Davida Gilmoura. Platilo to časom čoraz viac. Spevák a gitarista Gilmour je už prakticky štyri desaťročia výrazný kapelník slávneho hudobného telesa, druhý vokalista a prevažný basgitarista určoval trendy najmä v 70-tych rokoch - keď kapelu opustila jedna z najzáhadnejších postáv modernej kultúry. Syd Barrett, zakladateľ Pink Floyd a jej prvý tvorivý líder sa narodil pred 80 rokmi, 6. januára 1946.

V roku 1965, keď už mal ako 19-ročný v Cambridgi renomé talentovaného muzikanta, sa pridal k partii s názvom Tea Set. Z nej sa neskôr v Londýne sformovali Pink Floyd a v roku 1967 začali s nahrávaním. Syd Barrett sa stal prirodzeným lídrom kapely, písal piesne, spieval a jeho hra na gitare najmä z hľadiska efektov bola priam revolučná. Mal čoraz sklony k umeleckému experimentu, bol šarmantný intelektuál a svoj navonok plachý prejav "okoreňoval" tvorivou emóciou.



Presadil sa tak v zostave, v ktorej boli okrem Watersa aj klávesista Rick Wright a bubeník Nick Mason, teda neskoršia floydovská "klasika", Gilmour v tom roku prišiel po vydaní prvej platne, ako Barrettov kamarát zo stredoškolských čias.

Prvé nahrávky Pink Floyd zneli pesničkovo, Syd Barrett ich písal od 17 rokov ovplyvnený tvorbou The Beatles a Rolling Stones. V takomto zvuku vyšli prvé dva single, ktoré zabodovali v britskej hitparáde (Arnold Lane a See Emily Play) a napríklad záverečnú pieseň z prvej dlhohrajúcej platne (Bike) zložil ešte v Cambridgi. Už v tom čase však mal záľubu v LSD a ďalších návykových látkach, čo sa neskôr prejavilo v jeho tvorbe i ponurom životnom osude.

Album The Piper of the Gates of Dawn je pesničkový len v záverečných trackoch. Ináč je to dielo trochu rockové, dosť surrealistické a výrazne psychedelické. Nedá sa však povedať, že Barrett vnútil spoluhráčom svoju líniu, aj oni boli vtedy naladení na bujnejúci hudobný underground. Psychedelický vrchol, 9-minutová Interstellar Overdive je autorské dielo celej štvorice, spolu vytvorili ešte jednu skladbu a jednu napísal i naspieval Waters.

Album bol úspešný a ešte väčšie uznanie sa mu dostalo postupom času, predovšetkým od kritiky a od iných umelcov na čele s Paulom McCartneym, Davidom Bowiem, či Robertom Smithom (The Cure). Kapela bola na vlne úspechu aj vďaka koncertom a televíznym vystúpeniam. Lenže toto obdobie trvalo len niekoľko mesiacov. Na Barretta doliehalo nadmerné užívanie LSD, nezvládal tempo, stres, začal sa utápať vo výstrelkoch a postupne v ňom vyhasínala tvorivá iskra. Napísal ešte niekoľko pozoruhodných skladieb, ale vtedajší vydavatelia väčšinu z nich pre malý komerčný potenciál zamietli, vyšli neskôr na kompiláciách. Aj to nápaditého muzikanta umáralo.

Prázdnota v duši Syda Barretta znemožňovala koncertovanie a na nahrávaní druhej LP sa podieľal len čiastočne. Záverečné skladba je jeho, gitarovými partami sa podieľal na ďalších dvoch, ale potom musel z kapely odísť. Spoluhráči mu chceli pomôcť, ale nevedeli si s ním rady, navyše mali na neho negatívny vplyv časti okolia. Skúsil to so sólovými projektmi a aj tam mu pomáhali Waters, Wright a predovšetkým Gilmour. Kapela sa na adresu Syda Barretta po jeho odchode neustále vyjadrovala s obdivom a úctou, Waters a Gilmour ho aj o desaťročie na vrchole vlastnej slávy považovali za tvorivého génia, ktorý im otvoril hudobné obzory. Postarali sa tiež, aby dostával tantiémy z ich spoločnej tvorby.

Nevyspytateľný muzikant sa na konci roku 1970 úplne vytratil nielen z hudobného priemyslu, ale záhadne aj z jeho dovtedajších komunít. V roku 1975 sa nečakane zjavil v štúdiu počas nahrávania legendárneho albumu Wish You Were Here, ktorý bol do veľkej miery venovaný práve jemu (predovšetkým veľkolepá 9-dielna Shine On You Crazy Diamond). Reálne však "bláznivý" diamant" nežiaril, kamaráti ho najprv nespoznali, bol fyzicky zanedbaný.

Ani toto dojímavé stretnutie (Waters plakal) napriek vôli členov Pink Floyd o opätovné zblíženie k ničomu neviedlo. Syd Barrett už do konca svojich dní viedol utiahnutý život, na verejnosti sa ukazoval sporadicky.

Občas si zašiel do krčmy, či do štúdia, ale pôsobil mĺkvo. Od roku 1978 žil prevažne v matkinom dome v Cambridgi a venoval sa svojej vášni, maľovaniu obrazov. V roku 1996 neprišiel ani ako ocenený člen Pink Floyd na ceremóniu uvedenia do Rokenrolovej siene slávy. Trápený chorobami zomrel 7. júla 2006 vo veku 60 rokov.