Dubová/Bratislava 19. októbra (TASR) - Patril ku generácii autorov debutujúcich v legendárnom časopise Mladá tvorba, ktorého vznik bol medzníkom v kvalitatívnom posune slovenskej literatúry. Vincent Šikula vrátil do literatúry človeka z periférie a jeho tvorba sa aj vďaka politickému uvoľneniu koncom 50. a začiatkom 60. rokov 20. storočia výrazne odlišovala od dovtedy povinného socialistického realizmu.

Od narodenia prozaika, básnika, autora kníh pre deti a mládež, publicistu či dramaturga, ale hlavne originálneho rozprávača neobyčajných príbehov z periférie Malých Karpát, uplynie v pondelok 19. októbra 90 rokov.

„Otec sa narodil a vyrastal pod Malými Karpatmi na Dubovej, uprostred vinohradov a lesov. Toto prostredie ho naučilo vnímať svet obyčajných ľudí, ich zvyky, nárečie a radosti i starosti. Pochádzal z dvanástich detí, a možno preto si vedel všimnúť aj iných ľudí, ich jazyk a temperament. Dubová a jej okolie, ako všetky slovenské a možno aj neslovenské dediny, boli plné ľudových rozprávačov. A tatko, hoci bol vynikajúci rozprávač, počúval všelijakých starcov a tetky, susedov a všetky rázovité postavičky. Vypočuté historky si však len nezapisoval, ale prepísal ich na umelecké texty. Mama mi spomínala, ako sedeli trebárs v krčme, otec sa s niekým dal do reči a ona sa tvárila, že sa učí (študovala vtedy medicínu), ale v skutočnosti zapisovala,“ uviedla pre TASR Veronika Šikulová, spisovateľka a dcéra Vincenta Šikulu.

O svojom písaní sa s otcom nerozprávala. Neradil a nezasahoval do jej textov. „Debut Odtiene (1997) som možno napísala preto, aby som sa mu zapáčila. Niečo mi možno predsa len poradil, no nechám si to pre seba,“ dodala spisovateľka.

Vincent Šikula sa narodil 19. októbra 1936 v malokarpatskej obci Dubová, neďaleko Modry. Ako absolvent Konzervatória v Bratislave, kde študoval hru na lesný roh, mal veľmi blízko k hudbe, čo sa odrazilo aj v jeho literárnej tvorbe. Kniha poviedok Nebýva na každom vŕšku hostinec (1966) je koncipovaná ako hudobná skladba. Počas štúdia na konzervatóriu pôsobil ako organista v Ivanke pri Dunaji. Po skončení vojenčiny učil v Ľudovej škole umenia v Modre.

„Ako chlapec odišiel k verbistom do nitrianskeho kláštora, a hoci komunistický režim kláštory v roku 1950 zlikvidoval, čo ho veľmi osobne zasiahlo, toto prostredie v ňom zanechalo stopu, ktorá sa podľa mňa odrazila aj na ľudskom rozmere jeho diel. Neskôr vyštudoval hru na lesný roh a hudba, cirkevná aj svetská, bola súčasťou jeho života. Jeho vety majú melódiu, dbal na zvukomalebnosť, na tempo, pauzy a gradáciu, podobne ako skladateľ pracujúci s partitúrou. Texty si často nahlas čítal, aby zistil, či dobre znejú a či v nich netreba upraviť rytmus,“ uviedla Šikulová.

Od konca 60. až do začiatku 90. rokov 20. storočia pôsobil striedavo v literárnom časopise Romboid a vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. V rokoch 1969 - 1973 pracoval aj ako dramaturg v Slovenskej filmovej tvorbe. Na mieste predsedu Spolku slovenských spisovateľov pôsobil v rokoch 1994 - 1999.

Jedným z hlavných inšpiračných zdrojov Šikulovej literárnej tvorby bola Dubová a celý okolitý malokarpatský kraj, v ktorom sa odohrávajú nielen príbehy z románovej trilógie Majstri (1976), Muškát (1977), Vilma (1979), ale aj osudy hrdinov z jeho noviel a poviedkových kníh Na koncertoch sa netlieska (1964), S Rozarkou (1966), Povetrie (1968), Vlha (1978), Heroické etudy pre kone (1978), Liesky (1980), Pastierska kapsička (1990), Pôstny menuet (1994).

„Podľa mňa tatko veril, že aj ten najobyčajnejší človek, ktorý zdanlivo nič veľké nedosiahol, možno práve on, má v sebe to, o čom treba písať, skrátka, že ľudský život sa má vyrozprávať. V románe Majstri sa na pozadí druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania odohráva príbeh tesárskej, a ako inak, aj muzikantskej rodiny Guldánovcov. Mám rada aj Vilmu, že je taká slabá aj silná! Majstri vznikli v čase, keď socialistický realizmus vyžadoval budovateľov. Náš tatko však písal o dedinských bláznoch, invalidoch, samotároch, remeselníkoch a ľuďoch na okraji spoločnosti. A nielen v Majstroch. Novela S Rozarkou je o mentálne zaostalej dievčine Rozarke prerozprávaný očami jej brata. Periféria nie je menejcenná, práve naopak,“ zdôraznila Šikulová.

Dôverne známemu kraju zostal verný aj v literatúre pre deti. Najmä v prózach Pán horár má za klobúkom mydleničku (1965) a Prázdniny so strýcom Rafaelom (1966), podľa ktorej nakrútil Oto Krivánek film Otec ma zderie tak či tak (1980). Inšpiroval ho aj osud slepého predavača kníh Mateja Hrebendu, o ktorom napísal životopisný román Matej (1983). V novelách Ornament (1991), Veterná ružica (1995), Anjel Gabriela (2000) sú prítomné aj spirituálne prvky ľudskej existencie. Ako básnik sa predstavil zbierkami Z domu na kopci (1983), Zo zanedbanej záhrady (1993) a Bubeník september (1998).

Účinkoval aj v kultovej snímke Ela Havettu Slávnosť v botanickej záhrade (1969). V roku 1972 Havetta nakrútil podľa Šikulovej knihy Nebýva na každom vŕšku hostinec, svoj druhý a nemenej známy film Ľalie poľné.

To, čo si v názve svojej knihy Možno si postavím bungalov (1964) predsavzal, napokon aj splnil. Vincent Šikula zomrel 19. júna 2001 v bungalove, postavenom na mieste, odkiaľ vidieť nielen jeho rodnú Dubovú, ale aj kus malokarpatského kraja.

Podľa Šikulovej by jej otca súčasný hluk a zhon vyčerpávali. V dobe otca sa podľa nej všetko dialo pomalšie a ľudia mali asi viac času sa zhovárať a stretávať. Jej otcovi by chýbala niekdajšia úcta k spisovateľskému remeslu a možno by bol z niektorých dnešných kníh aj znechutený.

„Zažil totalitu, určite by sa mu preto páčila sloboda slova, možnosť cestovať, potešilo alebo zaujalo by ho aj to, že hudba, knihy aj svet sú dnes dostupné cez počítač na pár kliknutí. Neviem však, či by tomuto svetu ešte rozumel. Tešil by sa z nás detí, aj z vnúčat, z toho ako sme si všetci trochu poradili a nedobabrali životy. Ťažko sa mi o tom hovorí, ja sama som zo sveta, aký je dnes, zmätená a to, čo mi je na tatovi najmilšie a najbližšie, akoby vôbec s týmto svetom nesúviselo,“ uviedla pre TASR Šikulová.