Vrútky 13. júla (TASR) - Vojtech Vilhan sa svojou celoživotnou prácou zaslúžil o nezanedbateľný rozvoj slovenskej architektúry a dôstojné postavenie oblasti interiérovej tvorby i dizajnu nábytku. Bol výraznou osobnosťou moderného interiéru a výstavníctva na Slovensku. V utorok 14. júla uplynie storočnica od narodenia architekta a vysokoškolského pedagóga.

"Prestali sme vidieť priestor a vedieť ho tvoriť,“ definoval to, čo v ňom prebúdzalo záujem o interiéry. Zároveň videl vždy nové možnosti v starých priestoroch a veľký význam v jeho tvorbe zaujala rekonštrukcia: "Staré stavby znamenajú aj veľké hodnoty, ktorých sa predsa nemôžeme vzdávať, hodnoty, ktoré vznikali mnohými a mnohými rokmi. Ešte aj dnes im môžeme všeličo pridávať, naplniť ich novými potrebami, využiť ich v modernom rytme života. Ani najbohatší štát, ani najbohatšie mesto by nedokázalo jestvujúce hodnoty zrazu nahradiť niečím iným.“

Vojtech Vilhan sa narodil 14. júla 1926 vo Vrútkach. Vyrastal v rodinnom prostredí úzko prepojenom s tradíciami ochotníckeho divadelníctva, ktorému sa aj sám v detstve venoval. Študoval na reálnom gymnáziu v Žiline, neskôr aj na Vyššej škole staviteľskej v Prešove, kam ho v roku 1942 prijali po excelentne zvládnutých skúškach.

Poznatky zo základov priestorovej tvorby využil, keď po vojne študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva. Sledoval ľudovú architektúru a realizoval terénne výskumy v južných, ako aj severných a severovýchodných oblastiach Slovenska. Prvky dispozičnej funkčnosti a maximálnu účelnosť ľudového staviteľstva neskôr aplikoval aj do svojej modernej tvorby architektúry.

Začiatkom 50. rokov sa Vilhan ako zamestnanec Stavoprojektu a Ústavu stavby miest a obcí SVŠT v Bratislave zapojil do rôznych súťaží, po boku bývalých spolužiakov a kolegov, architektmi Ferdinandom Milučkým, Stanislavom Talašom a Dušanom Kuzmom. Mladá generácia čerstvých absolventov SVŠT sa snažila do praxe začleniť atypické a menej tradičné stavebné postupy, metódy a konštrukcie, ktoré by zároveň reagovali aj na okolité prostredie. Držali tak krok s aktuálnymi trendmi svetovej architektúry.

Viacerí z nich sa postupne rozhodli komplexnejšie venovať tvorbe vnútorných priestorov, podľa nich hodnota klesala pri nižších vnútorných obsahov. Vilhan sa rozhodol mobiliár a ostatné druhy vnútorného zariadenia vlastných interiérov navrhovať sám. V jeho ateliéri vznikali skice sedacích súpravy, skriňových zostáv, regálov, ale aj drobných predmetov a zariadení ako popolníky či smetné koše.

Vojtoch Vilhan za štyridsať rokov vytvoril viac než dvadsať komplexných interiérových riešení prevažne verejných zákaziek. Nechýbali interiéry obchodov Umeleckého priemyslu SFVU v Bratislave a Banskej Bystrici (1963), nitrianskeho holičstva a kaderníctva (1963), či bratislavskej, pomerne malej, ale pulzujúcej predajne gramofónových platní Supraphon, na ktorej spolupracoval s Rastislavom Janákom (1980). Túžba po harmonickom prepojení interiéru a exteriéru v jeden kompaktný celok bola tým, čomu sa venoval nepretržite. prípadoch i práce celého autorského tímu.

Svoje prístupy uplatnil aj v realizácii interiérov Slovenskej národnej knižnice v Martine (1962 – 1964), ktorá vznikla v spolupráci s architektkou Gabrielou Cimmermannovou, či rekonštrukciou objektu Slovenskej národnej rady v Bratislave pre novú zasadaciu sieň a príbuzné priestory (1964 – 1978).

Príkladom Vilhanovho záujmu o všetko nové a súčasné, bol aj interiér Vládneho salónika, ktorý spolu s architektom Jánom Bahnom vytvorili v štýle nastupujúceho high-tech pre Československú správu dopravných letísk v rokoch 1972 – 1973. Vysokú kultivovanosť použitia množstva umeleckých diel a nových materiálov a techník ako nerezový chróm či smaltovaný náter na dreve, prepojila dvojica autorov sofistikovane s tými tradičnými aj v interiéri Štátnej banke československej v Žiline (1973 – 1979).

Do Vilhanovej interiérovej tvorby a výstavníckych aktivít patri aj stála inštalačná úprava priestorov Slovenskej národnej galérie v Bratislave (1956, v spoluautorstve), Slovenská Koliba a Bratislavská reštaurácia v československom pavilóne (1967 na EXPO v Montreali, v spoluautorstve), či Prezidentský salón v budove Národného zhromaždenia v Prahe (1968).

Vilhan od roku 1962 viedol Školu architektúry II. na Vysokej škole výtvarných umení. Študenti sa tak mohli vzdelávať aj v oblasti tzv. malej architektúry a získavať nové znalosti z odvetvia výstavníctva, úžitkovej a interiérovej tvorby. Pod Vilhanovým vedením ukončilo do roku 1988 štúdium viac ako 40 absolventov.

Vojtech Vilhan bol aktívny aj v spolkovom a kultúrnom živote. Bol dlhoročný členom Zväzu slovenských architektov, predsedom a členom komisie pre domácu interiérovú tvorbu. Priamou účasťou na diskusných fórach, kde prednášal nielen o interiérovej tvorbe, formoval verejné povedomie a vývoj domácej architektúry v oblasti kultúry verejných stavieb, bývania a každodenného života, záchrane pamiatok a rekonštrukcií starých budov.

Významným prínosom do odbornej teórie a kritiky bola jeho bohatá publikačná činnosť, úvahy a články publikované v časopisoch Československý architekt, Výtvarný život, Kultúrny život, Architektúry ČSR, Projekt. V roku 1964 a 1967 mu udelili cenu Dušana Jurkoviča. V roku 2006 ho ocenil Spolok architektov Slovenska Cenou Emila Belluša in memoriam za celoživotné dielo.

Kariéra Vojtecha Vilhana ako pedagóga dosiahla vrchol, keď ho v roku 1984 vymenovali za profesora. Zomrel 1. novembra 1988.



Zdroje: www.archinfo.sk, https://scd.sk/osobnost/vojtech-vilhan/, www.karlovka.sk