Ženeva 7. mája (TASR) – Ôsmy máj je nielen Dňom víťazstva nad fašizmom, ale aj Svetovým dňom Červeného kríža a Červeného polmesiaca. Pripomína sa v súvislosti s narodením Jeana-Henriho Dunanta, autora myšlienky a spoluzakladateľa Červeného kríža.

Až do polovice 19. storočia neexistovali žiadne dobre organizované alebo rozvinuté systémy poskytovania zdravotníckej pomoci zraneným vojakom ani bezpečné či chránené inštitúcie na liečbu alebo ubytovanie vojakov zranených na bojisku. Začal to meniť až švajčiarsky obchodník a hlboko presvedčený kalvinista Jean-Henri Dunant, ktorý na vlastné oči videl následky Bitky pri Solferine.

Bitka sa odohrala 24. júna 1859 na severe Talianska v regióne Lombardsko neďaleko mestečka Solferino. Stretli sa v nej spojenecká vojská francúzsko-sardínskej aliancie vedené francúzskym cisárom Napoleonom III. a sardínskym kráľom Viktorom Emanuelom II. na jednej strane a rakúskym cisárom Františkom Jozefom I. na strane druhej. Bola to posledná veľká bitka európskych dejín, kde všetkým zúčastneným armádam priamo v poli osobne velili ich panovníci. Celkové straty na oboch stranách dosiahli približne 40.000 mužov z vyše 270.000 zúčastnených.

Dunant do Solferina dorazil 24. júna 1859 večer po bitke. Pôvodne chcel s Napoleonom III. prebrať problematické obchodovanie na území Francúzskom okupovaného Alžírska. Zhrozený následkami krvavej bitky však úplne zanechal pôvodný cieľ svojej návštevy a začal sa usilovať o ošetrenie zranených. Motiváciou miestnych obyvateľov k starostlivosti o zranených bez ohľadu na uniformu sa mu podarilo zorganizovať obrovské množstvo pomoci.

V roku 1862 doma vo švajčiarskej Ženeve vydal pod názvom Spomienka na Solferino knihu pamätí, ktorá vyvolala mimoriadny ohlas.

Vo februári 1863 sa v Ženeve po prvý raz stretol budúci Medzinárodný výbor Červeného kríža (ICRC, MVČK). Medzi jej piatimi zakladajúcimi členmi bol aj Dunant. Na októbrovej medzinárodnej konferencii bol prijatý Dunantov návrh na vytvorenie národných spoločností Červeného kríža.

V auguste 1864 ICRC presvedčil vlády, aby prijali prvú Ženevskú konvenciu, ktorá armádam ukladala povinnosť starať sa o zranených vojakov bez ohľadu na stranu, za ktorú bojujú. Dunant bol za svoje humanitárne úsilie v roku 1901 ocenený prvou Nobelovou cenou za mier.

Emblémom ICRC sa stal červený kríž na bielom poli, inverzná verzia švajčiarskej vlajky. Jeho účel bol praktický – označiť a chrániť personál a zariadenia starajúce sa o zranených vojakov.

Červený kríž sa postupne rozširoval do rôznych krajín sveta. V islamských krajinách prijal názov Červený polmesiac s emblémom v podobe červeného polmesiaca na bielom pozadí, ktorý vznikol inverziou vlajky Osmanskej ríše.

V roku 1906 pribudla druhá konvencia upravujúca pravidlá boja na mori. Tretia konvencia o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami vstúpila do platnosti v roku 1931.

Po skončení prvej svetovej vojny vznikla v roku 1919 v Paríži Medzinárodná federácia spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca (IFRC). Zakladajúcimi členmi boli Francúzsko, Japonsko, Spojené kráľovstvo, Taliansko a USA. Skúsenosti a odborné znalosti dobrovoľníkov Červeného kríža tak už nemali slúžiť iba počas vojnových konfliktov, ale aj v čase mieru. Prvý cieľ IFRC bol jasný – zlepšiť zdravotný stav obyvateľstva trpiaceho počas prvej svetovej vojny.

Po druhej svetovej vojne boli upravené predchádzajúce ženevské konvencie a pribudla Štvrtá Ženevská konvencia o ochrane civilných osôb počas vojny. Boli tiež prijaté tri dodatkové protokoly. Konvencie a protokoly spoločne tvoria jadro medzinárodného humanitárneho práva a vzťahujú sa ozbrojené alebo vojenské konflikty vyhlásené vládami krajín, ktoré ich ratifikovali.

Tretí dodatkový protokol z roku 2005 zavádza tretí znak, Červený kryštál, s rovnakým postavením ako Červený kríž a Červený polmesiac. Červený kryštál je aktívny v Izraeli.

IFRC je v súčasnosti najväčšou humanitárnou sieťou na svete a podporuje akcie Červeného kríža a Červeného polmesiaca vo viac ako 191 krajinách.