Martin/Bratislava 3. decembra (TASR) – Hudobný skladateľ Svetozár Stračina patrí medzi významné osobnosti slovenskej kultúry. Bol zberateľom ľudových piesní a zachytával aj autentickú kultúru ľudí z horských oblastí. Bol autorom hudby k desiatkam pôvodných slovenských filmov a televíznych inscenácií: Pacho, hybský zbojník (1975), Vianočné oblátky (1977), Plavčík a Vratko (1981), Popolvár najväčší na svete (1982), Alžbetin dvor (1986) a i. Je autorom hudby k pôvodnému slovenskému muzikálu Pacho sa vracia, ktorý v premiére uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara (DAB) v roku 1994. Vo štvrtok 3. decembra uplynie 80 rokov od jeho narodenia.

Nezameniteľná je jeho spolupráca na hudobných albumoch s tradičnou hudbou Oravy, Liptova, Podpoľania, Pohronia, Kysúc a Terchovskej doliny. Práve tento rok v októbri vyšlo v reedícii nové vydanie legendárneho albumu Orava z edície unikátneho projektu Panoráma ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry. Dnešnej generácii približuje originálne nahrávky interpretov z oravských obcí. Pôvodná vinylová 2LP platňa Orava vyšla v roku 1978 a od jej vypredania bola desiatky rokov nedostupná.

Svetozár Stračina písal aj scénickú hudbu pre rozhlas, divadlá a malé javiskové formy, spracoval tiež sakrálne témy. Napísal viac ako 130 opusov pre folklórne súbory Lúčnicu a Slovenský ľudový umelecký kolektív (SĽUK), kompozície pre Orchester ľudových nástrojov (OĽuN), ale komponoval aj pre spevákov, napríklad Hanku Hulejovú, Helenu Záhradníkovú či Darinu Laščiakovú.

Svetozár Stračina sa narodil 3. decembra 1940 v Martine. Po štúdiách na Konzervatóriu v Bratislave navštevoval odbor hudobnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK).

Vo svojich kompozíciách sa často vracal do Banskej Bystrice, kde vyrastal, a na stredné Slovensko. Celoživotne sa orientoval na jeho folklór a ľudové nástroje. Podpísal sa pod zvučku Folklórnych slávností pod Poľanou v Detve a má veľký podiel na zdokumentovaní ľudovej hudobnej kultúry. Bol editorom mnohých gramoalbumov zo slovenských folklórnych festivalov, z ktorých nahrávky sa realizovali z jeho iniciatívy zásadne v rozhlasovom štúdiu v Banskej Bystrici. Tým dvíhal jeho vážnosť a úroveň. Okrem toho sa pravidelne zúčastňoval na rôznych folklórnych súťažiach na strednom Slovensku.

Inšpiráciou a zdrojom nápadov mu boli aj stretnutia s osobnosťami folklórneho hnutia, spočiatku to boli súbory Marína a Vršatec. Spolu s inými slovenskými hudobnými skladateľmi patrí Stračina k hudobnej histórii súborov SĽUK a Lúčnica. Prvé stretnutia s Lúčnicou a profesorom Štefanom Nosáľom v rokoch 1960-1961 boli pre jeho tvorbu zlomové a určujúce. Neúnavne a systematicky spolupracoval na oživení folklórneho hnutia na Slovensku, tradičnú slovenskú ľudovú hudbu pozdvihol na najvyššiu umeleckú úroveň.

Skladateľ a folklorista Svetozár Stračina zomrel 26. februára 1996 v Bratislave vo veku 55 rokov. Pochovaný je podľa svojho želania v Banskej Bystrici.

V septembri 2000 pribudol do Zlatej knihy SOZA (Slovenský ochranný zväz autorský) čestný zápis mena hudobného skladateľa Svetozára Stračinu. Na počesť skladateľa sa od roku 2003 na Slovensku koná ako bienále festival Grand Prix Svetozára Stračinu - medzinárodná súťaž rozhlasových nahrávok hudobného folklóru.

V januári 2011 mu prezident SR Ivan Gašparovič udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam. V roku 2019 natočil o Stračinovi režisér, scenárista a kameraman Pavol Barabáš film. Film je spojením množstva archívnych záberov a rozhovorov s ľuďmi, ktorí ho poznali či už osobne alebo prostredníctvom jeho práce.

"Veľa ľudí sa čuduje, prečo som nakrútil film o ňom. Čím viac človek spoznáva planétu, tým viac získava nadhľad, ktorý mu pomáha odhaľovať to vzácne doma. Práve preto sú pre mňa vzácni ľudia, ktorí podnecujú svoje okolie k tvorivosti a odkrývajú nové pohľady na seba samých. Pri hudbe Svetozára Stračinu som si uvedomil, že on hľadal a zachytával esenciu, ktorá dáva ľuďom pocit spolupatričnosti," povedal o filme Barabáš.