< sekcia Magazín

Významný sovietsky spisovateľ Iľja Erenburg sa narodil pred 130 rokmi

Ilustračná snímka. Foto: TASR - Jakub Kotian

Za najhodnotnejšie dielo sú považované memoáre Ľudia, roky, život, v ktorom sa Iľja Erenburg vyrovnal so svojim dlhom voči ére Stalina.

Kyjev/Bratislava 27. januára (TASR) - Podľa niektorých ruských literárnych kritikov bol Iľja Erenburg "najeurópskejším sovietskym spisovateľom". Mnoho rokov prežil v zahraničí – k srdcu mu prirástla najmä metropola Francúzska. Práve jemu patrí autorstvo okrídlenej frázy: "Uvidieť Paríž a zomrieť." V stredu 27. januára uplynie 130 rokov od narodenia Iľju Erenburga – sovietskeho spisovateľa, básnika, novinára, verejného činiteľa a prekladateľa z francúzskeho i španielskeho jazyka.

Iľja Grigorevič Erenburg sa narodil 27. januára 1891 (niektoré zdroje uvádzajú dátum narodenia aj 26. január) v Kyjeve v židovskej rodine ako najmladšie zo štyroch detí. Keď mal štyri roky presťahoval sa s rodičmi a s troma sestrami do Moskvy, kde jeho otec pracoval ako správca pivovaru.

V roku 1901 začal navštevovať známe 1-vé Moskovské gymnázium. Tam sa spriatelil so svojim rovesníkom, neskôr známym boľševickým revolucionárom a spisovateľom Nikolajom Bucharinom. Za účasť v boľševickom krúžku ho v roku 1907 z gymnázia vylúčili a na nasledujúci rok skončil na šesť mesiacov vo väzení. Po prepustení odišiel "s kufrom plným kníh" do Paríža.

V meste na Seine, kde zotrval takmer desať rokov, sa živil novinárčinou, písal básne, stretával sa s francúzskymi avantgardnými umelcami ako napríklad Guillaume Apollinaire, Jean Cocteau, Amedeo Modigliani. Pamätníci hovorili, že zoznam jeho známych bol nekonečný.

Prvá báseň nazvaná Išiel som k tebe vyšla Erenburgovi 8. januára 1910. V Paríži postupne vydal aj básnické zbierky Básne (1910), Žijem (1911) či Púpavy (1912).

Počas prvej svetovej vojny pôsobil ako korešpondent ruských novín na francúzsko-nemeckom fronte. Aj počas občianskej vojny v Španielsku (1936-1939) a veľkej vlasteneckej vojny (1941-1945) pôsobil ako dopisovateľ novín. Jeho príspevkom z východného frontu, ktoré prinášali sovietske noviny Pravda, Izvestija, Krasnaja zvezda sa hovorilo aj "kaťuša", čo bol známy sovietsky raketomet, ktorý spôsoboval Nemcom značné škody.

Erenburgove články boli známe veľmi ostrou až agresívnou nenávisťou, ktorou neúprosne útočil na Nemcov, bez rozdielu. "Kvôli spravodlivosti a v mene pamiatky všetkých, ktorí boli vraždení fašistickými tyranmi, je tvojou povinnosťou ísť do brlohu beštie a potrestať fašistických zločincov", písal Iľja Erenburg. Podľa niektorých názorov boli mnohé krutosti, ktorých sa dopúšťala Červená armáda pri dobýjaní Nemecka, inšpirované práve jeho textami.

Za romány Pád Paříža (1947) a Búrka (1947) získal Erenburg Stalinovu cenu. Po smrti sovietskeho diktátora Stalina, zodpovedného za milióny životov však presadzoval revíziu literárnej politiky a jeho novela Oteplenie (1954) dala meno celému obdobiu.

Za najhodnotnejšie dielo sú považované memoáre Ľudia, roky, život (1960-1965), v ktorom sa Iľja Erenburg vyrovnal so svojim dlhom voči ére Stalina. Okrem iných tém sa v nich zameral na spisovateľov, ku ktorým nebol osud taký priaznivý ako k nemu a zmizli počas stalinských čistiek. Usiloval sa aj o rehabilitáciu prenasledovaných a zamlčovaných spisovateľov a v roku 1966 patril medzi tých predstaviteľov sovietskej kultúry, ktorí sa podpísali proti rehabilitácii Stalina.

Iľja Erenburg zomrel na infarkt myokardu 31. augusta 1967 vo veku 76 rokov. So spisovateľom sa prišlo rozlúčiť 15.000 ľudí. Pochovaný je na Novodevičom cintoríne v Moskve. Portrét na jeho náhrobku namaľoval jeho priateľ Pablo Picasso.