Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Utorok 30. apríl 2024Meniny má Anastázia
< sekcia

Vojenské konflikty na území bývalého Sovietskeho zväzu

Ukrajinskí vojaci sedia vo vojenskom vozidle v meste Mariupoľ v Doneckej oblasti na juhovýchode Ukrajiny vo štvrtok 24. februára 2022. Ruský prezident Vladimir Putin vo štvrtok oznámil, že rozhodol o uskutočnení špeciálnej vojenskej operácie vo východnej časti Ukrajiny. Foto: TASR/AP

Pozrite si chronológiu vojenských konfliktov na území niekdajších republík bývalého Sovietskeho zväzu.

Moskva 24. februára (TASR) - Ruský prezident Vladimir Putin oznámil, že rozhodol o vojenskej operácii vo východnej časti Ukrajiny, ruská armáda začala útok.

TASR pri tejto príležitosti prináša chronológiu vojenských konfliktov na území niekdajších republík bývalého Sovietskeho zväzu:



Tadžikistan, 1990 a 1992 – 1997




V hlavnom meste Dušanbe došlo 12. – 14. februára 1990 k nepokojom. Následne občianska vojna zachvátila krajinu v rokoch 1992-97. Vyžiadala si viac ako 60.000 obetí, 100.000 ľudí zmizlo, milióny boli nútené opustiť domovy.



Náhorný Karabach, 1988 – 2021(?)


Na archívnej snímke z videa zverejnenom arménskym ministerstvom obrany, arménske delostrelectvo útočí na azerbajdžanské jednotky v kontaktnej línii v samozvanom regióne Náhorný Karabach 4. októbra 2020.
Foto: TASR/AP


Náhorný Karabach je arménskou enklávou v Azerbajdžane – zo 189.000 obyvateľov bolo pred vojnou 146.000 Arménov. Korene sporu siahajú do roku 1905. Nepokoje sa začali v roku 1988 protestmi a prerástli do vojny, ktorá si vyžiadala 30.000 (podľa niektorých odhadov vyše 40.000) obetí a milión ľudí vyhnala z domovov. Boje utíchli 12. mája 1994, no ozbrojené zrážky sa aj naďalej striedali s rokovaním o mieri. Medzinárodný súdny dvor vyniesol 7. decembra 2021 verdikt v spore Arménska a Azerbajdžanu.



Abcházsko, 1989 – 1994




Deklaráciu o suverenite Abcházskej sovietskej socialistickej republiky prijal abcházsky parlament 25. augusta 1990 v rozpore s vtedajšou sovietskou ústavou. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa Abcházsko stalo súčasťou Gruzínska. Nezávislosť od Gruzínska vyhlásil abcházsky parlament 23. júla 1992. Boje medzi Abcházskom a Gruzínskom sa začali 14. augusta 1992 a prerástli do vojny. Koncom septembra boli gruzínske vojská prinútené opustiť Abcházsko. Zahynulo približne 16.000 ľudí, z toho 10.000 Gruzíncov, 4000 Abcházcov a 2000 dobrovoľníkov z rôznych republík Severného Kaukazu. Okolo 250.000 Gruzíncov muselo utiecť z Abcházska. Zbrane utíchli v septembri 1993, od 14. mája 1994 začalo platiť prímerie. V roku 2008 po vojne s Gruzínskom Rusko uznalo Abcházsko za štát, neskôr tak urobili niektoré ďalšie (pozri Južné Osetsko).



Južné Osetsko, 1991 – 1992




Južné Osetsko je oblasť Gruzínska ležiaca pri hraniciach so Severoosetskou oblasťou, ktorá je súčasťou Ruska. V roku 1991 vypukol konflikt medzi gruzínskou vládou a osetskými separatistami. Boje ukončil podpis dohody 24. júna 1992 v Soči. Vojna si vyžiadala približne 1000 obetí, asi 100.000 obyvateľov oblasti utieklo do Severného Osetska a ďalších 23.000 do iných častí Gruzínska. Na prímerie tam dohliadajú mierové sily zložené z príslušníkov z Ruska, Gruzínska a Severného Osetska. Po rusko-gruzínskej vojne (2008) Rusko uznalo Južné Osetsko ako štát.



Podnestersko, 1992




Obyvateľstvo polmiliónovej oblasti ležiacej na východnom brehu rieky Dnester po rozpade Sovietskeho zväzu nesúhlasilo s pričlenením k Moldavsku ako nezávislému štátu. Od 2. marca do 21. júla 1992 tam prebiehal ozbrojený konflikt. Jeho výsledkom bolo viac než 1000 obetí a vznik krajiny s vlastnou menou, normami a poštovými známkami, ktorú neuznal žiadny štát, ani Rusko – iba Abcházsko a Južné Osetsko.



Ingušsko, 1992




Po rozpade Sovietskeho zväzu – a spolu s ním aj Čečensko-ingušskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky – vypukol v roku 1992 ozbrojený konflikt o okres Prigorodnyj medzi Ingušskom a susedným Severným Osetskom. Boje trvali od 31. októbra do 6. novembra 1992 a vyžiadali si približne 600 obetí. Situácia v oblasti ostala nestabilná, hoci 11. októbra 2002 podpísali predstavitelia Ingušska a Severného Osetska dohodu o spolupráci a susedských vzťahoch.



Čečensko, Dagestan, 1994 – 2000




Po rozpade Sovietskeho zväzu sa usilovalo o osamostatnenie od Ruska aj Čečensko s viac než miliónom prevažne moslimského obyvateľstva. Rusko začalo s vojenskými akciami 1. decembra 1994 a 11. decembra tam vstúpili ruské pozemné sily. Odpor povstalcov v hornatej krajine však viedol k partizánskej vojne. Vzhľadom na to – a tiež na nesúhlas ruskej verejnosti s vojnou – boli v auguste 1996 boje zastavené. Rusko začalo 7. augusta 1999 ofenzívu proti islamistom v susednom Dagestane. Pokračovaním ofenzívy bola ozbrojená akcia v Čečensku 1. októbra 1999. V máji 2000 dosiahlo Rusko kontrolu nad Čečenskom a nastolilo promoskovskú vládu. Ruská federácia označovala túto akciu za protiteroristickú operáciu a vojská z Čečenska stiahla až po jej ukončení 16. apríla 2009. Podľa odhadov obe vojny v Čečensku pripravili o život asi 300.000 ľudí.



Gruzínsko, 2008


Na archívnej snímke ruský prezident Vladimir Putin (vpravo) a abcházsky prezident Raul Chadžimba si podávajú ruky počas stretnutia v Soči 24. novembra 2014.
Foto: TASR/AP


Situácia v separatistických regiónoch Gruzínska, Južnom Osetsku a Abcházsku, vyústila do päťdňovej vojny medzi Ruskou federáciou a Gruzínskom v roku 2008. Vojna sa začala v noci zo 7. na 8. augusta 2008, keď gruzínska vláda začala ofenzívu s cieľom dobyť južnoosetské hlavné mesto Cchinvali. Rusko, ktoré politicky aj vojensky podporuje regióny odtrhnuté od Gruzínska, zapojilo letecké sily (bomardovanie Tbilisi) aj pozemné jednotky, ktoré z Abcházska prešli na územie Gruzínska. Boje boli sa oficiálne skončili 12. augusta. Rusko oznámilo stiahnutie jednotiek z Gruzínska 22. augusta. Už 25. augusta ruský parlament jednomyseľne schválil uznanie Abcházska a Južného Osetska ako samostatných štátov.



Ukrajina, Krym, 2014


Proruský krymský demonštrant s vestou zobrazujúcou ruského prezidenta Vladimíra Putina, foto z archívu.
Foto: TASR/AP


Po tom, ako sa Ukrajina 28. – 29. novembra 2013 rozhodla na summite Európskej únie nepodpísať s ňou asociačnú dohodu, začali sa protivládne protesty v Kyjeve a ďalších mestách. Parlament zosadil 22. februára 2014 prezidenta Viktora Janukovyča z funkcie a Ukrajina sa rozhodla pre spoluprácu so Západom. Už 27. februára sa na Kryme objavili ozbrojení muži a polostrov obsadila ruská armáda. O štatúte oblasti sa konalo 16. marca sporné referendum. Za pripojenie Krymu k Rusku hlasovalo podľa oficiálnych údajov 96,77 percenta voličov. Ruský prezident Vladimir Putin a krymskí predstavitelia podpísali 18. marca 2014 v Kremli Zmluvu o prijatí Krymskej republiky a mesta Sevastopol ako dvoch samostatných subjektov do zväzku Ruskej federácie.

Separatisti v regiónoch Donbas a Luhansk vyhlásili povstaleckú Doneckú ľudovú republiku (7. apríla 2014) a Luhanskú ľudovú republiku (27. apríla 2014), obe so silnými väzbami na Rusko. Vypukol konflikt na východe Ukrajiny. V Minsku bola 12. februára 2015 podpísaná mierová dohoda, ktorú uzavreli zástupcovia tzv. normandskej štvorky (Francúzsko, Nemecko, Ukrajina, Rusko) aj zástupcovia separatistov. Po viacnásobnom vyhlásení prímeria a jeho opakovanom porušení pokračoval konflikt v zmrazenej podobe a vyžiadal si vyše 14.000 obetí.

V roku 2021 začalo Rusko zhromažďovať ozbrojené sily pri ukrajinských hraniciach. Napriek intenzívnemu diplomatickému úsiliu ruský prezident Vladimir Putin uznal 21. februára samozvanú Doneckú ľudovú republiku a Luhanskú ľudovú republiku ako nezávislé štáty a rozhodol sa do nich vyslať ruské ozbrojené zložky. Celoplošný vojenský útok na Ukrajinu sa začal 24. februára v skorých ranných hodinách.