Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Utorok 16. apríl 2024Meniny má Dana a Danica
< sekcia

VIDEO: Boris Kollár udelil siedmim laureátom cenu J. M. Hurbana

Na snímke zľava laureát ceny Jozefa Miloslava Hurbana, básnik Ľubomír Feldek a predseda NR SR Boris Kollár počas slávnostnej ceremónie udeľovania štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana v reprezentačných priestoroch Bratislavského hradu 16. septembra 2021 v Bratislave. Foto: TASR – Jaroslav Novák

Cena pozostáva z listiny o jej udelení s vyobrazením Hurbana a pamätnej plakety vo forme medaily.

Bratislava 16. septembra (TASR) – Predseda Národnej rady (NR) SR Boris Kollár (Sme rodina) udelil vo štvrtok štátnu cenu Jozefa Miloslava Hurbana. Získali ju spisovateľ Ľubomír Feldek, lekár Peter Sabaka, lekár a politik Anton Neuwirth in memoriam, speváčka Hana Hegerová in memoriam a spoločne dostali cenu aj predstavitelia Bielej légie Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesár in memoriam. Slávnostná ceremónia sa konala v reprezentačných priestoroch Bratislavského hradu.

Kollár v príhovore ocenil životné osudy laureátov. Tunegu, Púčika a Tesára označil za „nebojácnych chlapcov", ktorí sa pustili do zápasu za slobodu, demokraciu i národnú slobodu proti nastupujúcemu komunizmu. Neuwirth bol podľa neho lekár, ktorý sa nikdy nepoddal osudu a bol spravodlivým človekom. Ocenil tiež Sabaku, lekára v prvej línii boja proti pandémii, ktorý musí podľa neho bojovať aj s neprajníkmi. Slovo „majstra Feldeka" podľa Kollára hladká nežnosťou a množstvom významových odtieňov, ktoré doň ukrýva. Slovenská šansónistka Hana Hegerová je prvou ženou, ktorej sa udeľuje cena J. M. Hurbana.

Na snímke zľava laureát štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana lekár Peter Sabaka a predseda NR SR Boris Kollár počas slávnostnej ceremónie udeľovania štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana v reprezentačných priestoroch Bratislavského hradu 16. septembra 2021 v Bratislave.
Foto: TASR – Jaroslav Novák


„Týmto laureátom patrí naša vďaka a obdiv za ich odhodlanie a odvahu bojovať proti nespravodlivosti a bojovať za ľudí či za lepšiu krajinu," vyhlásil predseda NR SR.

Kolektívnu cenu pre Tunegu, Púčika a Tesára prebral predseda Nadácie Antona Tunegu Ján Figeľ. Poslankyňa NR SR Anna Záborská (OĽANO) zase prebrala cenu za svojho otca Antona Neuwirtha. Ocenenie pre Hegerovú prebral jej vnuk Marek Heger.



Cenu na základe zákona platného od 1. januára 2018 odovzdáva predseda NR SR. Oceniť tak môže jednotlivca či kolektív za mimoriadne významné zásluhy, výsledky práce alebo pôsobenie v oblasti legislatívy, práva, rozvoja demokracie alebo ústavnosti v SR. Štátnu cenu Hurbana možno udeliť aj občanovi iného štátu alebo v humanitárnej oblasti.

Cena pozostáva z listiny o jej udelení s vyobrazením Hurbana a pamätnej plakety vo forme medaily. Na lícnej strane medaily je vyobrazenie Hurbana a na rubovej strane nápis Národná rada Slovenskej republiky. S udelením ceny je spojená aj finančná odmena.

Profily laureátov Ceny J. M. Hurbana, ktorú udelil predseda NRSR Boris Kollár



Ľubomír Feldek

Ľubomír Feldek sa narodil 9. októbra 1936 v Žiline. Študoval slovenčinu a literatúru na Vysokej škole pedagogickej (dnes Pedagogická fakulta Univerzity Komenského) v Bratislave. Počas štúdií začal pracovať ako redaktor vo vydavateľstve Mladé letá, potom bol spisovateľom v slobodnom povolaní. V rokoch 1973-1986 pracoval ako vedúci redaktor oddelenia pôvodnej a prekladovej poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a od roku 1986 sa stal opäť spisovateľom v slobodnom povolaní.

V novembri 1989 spoluzakladal hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN) a do mája 1990 pôsobil v jeho koordinačnom centre. Žije v Bratislave.

Známe sú jeho diela pre deti napr. Na motýlích krídlach (1974), Modrá kniha rozprávok (1974) a Zelená kniha rozprávok (1983). Z poézie pre dospelých treba spomenúť zbierky Slovák na Mesiaci (1986) či Lekárnička zamilovaných (2004).

Ľubomír Feldek je autorom divadelných hier Teta na zjedenie (1978), Jánošík podľa Vivaldiho (1979), napísal scenár k známemu filmu Perinbaba (1984) a vyšli mu tiež prózy Van Stiphout (1980) a Moja žena Oľga a nekonečno (2004). Neodmysliteľnou súčasťou Feldekových aktivít je jeho bohatá prekladateľská činnosť.

Je držiteľom Ceny Ivana Kraska za debut Jediný slaný domov (1961), titulu zaslúžilý umelec z roku 1979 a laureátom Krištáľového krídla v kategórii literatúra a publicistika (2008). Cenu Nadácie Tatra banky za preklad Shakespearových diel Hamlet, Rómeo a Júlia a Othello si prevzal v roku 2010. Za výnimočný prínos v oblasti pôvodnej literatúry a prekladovej tvorby Ľubomír Feldek dostal v máji 2015 Cenu ministra kultúry Slovenskej republiky za rok 2014.

Doc. MUDr. Peter Sabaka, PhD.

Peter Sabaka sa narodil v roku 1984 v Bratislave. V rokoch 2004 - 2010 študoval na Lekárskej fakulte (LF) Univerzity Komenského (UK) v Bratislave odbor všeobecné lekárstvo. Absolvoval tu aj postgraduálne štúdium v odbore vnútorné lekárstvo ukončené s titulom PhD. Vzdelanie si v rokoch 2010 – 2016 dopĺňal na LF UK v odbore vnútorné lekárstvo, gastroenterológia a od roku 2017 v odbore infektológia.

V rokoch 2010 - 2016 pracoval na II. internej kliniky LF UK a Univerzitnej nemocnici (UNB) v Bratislave. Od roku 2016 pôsobil na I. internej klinike LF UK a UNB. Lekárom na Klinike infektológie a geografickej medecíny na bratislavských Kramároch je od 1. júna 2017.

Okrem lekárskej praxe sa venuje aj pedagogickej činnosti. Na LF UK pôsobí ako odborný asistent v oblasti internej medecíny a infektológie. Je tiež autorom či spoluautorom vysokoškolských učebníc a skrípt.

Doc. MUDr. Peter Sabaka, PhD. je jedným z tých, ktorí v prvej línii zachraňujú život pacientom s ťažkým priebehom infekcie Covid-19 na infektologickej klinike na bratislavských Kramároch.

Predstavitelia Bielej légie, Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesár

Členovia hnutia Bielych légií Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár sa postavili proti komunistickému režimu, ktorý sa v tom čase ešte len etabloval, za čo zaplatili životom. Púčik a Tunega sa angažovali počas 2. svetovej vojny v Hlinkovej mládeži. Do odboja proti komunizmu sa zapojili v roku 1945 najskôr v rámci skupiny Štefana Chalmovského, ktorú však koncom roka zlikvidovala bezpečnosť. Púčik sa ocitol vo väzení a v pracovnom tábore.

V roku 1947 sa mu podarilo emigrovať do Rakúska a spojiť sa so štruktúrami slovenského exilu, napríklad s organizáciou Slovenský revolučný odboj, ktorá mala kontakty na vtedajšiu americkú vojenskú spravodajskú službu CIC (Counterintelligence Corps). Vznikol plán, že Američania budú získavať informácie cez sieť informátorov na Slovensku prostredníctvom kuriérov. Púčik bol v pozícii kuriéra a jeho hlavným informátorom bol Tunega, s ktorým sa poznali od detstva. Takisto s nimi spolupracoval vojak Ľudovít Gálik a tretí popravený Eduard Tesár, ktorý pracoval na povereníctve vnútra na oddelení pasov a víz.

Púčikovi sa podarilo až päťkrát ilegálne dostať na Slovensko na gumovom člne cez rieku Moravu, kde bola už vtedy prísne strážená hranica. Chytili ho až pri šiestej ceste. Zadržali ho 4. januára 1949. Už 21. mája 1949 senát Štátneho súdu v Bratislave odsúdil Púčika, Tunegu a Tesára na doživotie. Prokurátor súdneho sporu Anton Rašla sa však odvolal a Najvyšší súd v Prahe v roku 1950 sprísnil rozsudok na trest smrti.

Podľa historikov malo ísť o tresty exemplárne. Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára popravili 20. februára 1951 ráno na nádvorí bratislavskej väznice, nasledujúci deň boli pochovaní na Martinskom cintoríne.

Anton Neuwirth

Anton Neuwirth sa narodil 22. januára 1921 v Bystričanoch-Chalmovej v okrese Prievidza. Jeho mama bola katolíčka, otec pochádzal zo židovskej rodiny. Počas 2. svetovej vojny skončili mnohí jeho príbuzní v transportoch do koncentračných táborov. Otcovi i jemu sa podarilo získať tzv. prezidentskú výnimku.

Ako študent Lekárskej fakulty Univerzity Komenského (LF UK) v Bratislave spolupracoval na záchrane židovských, českých a francúzskych občanov. Zapojil sa do činnosti náboženských a sociálne charitatívnych organizácií. Ovplyvnilo ho spoločenstvo Rodina, ktoré viedol chorvátsky kňaz Tomislav Kolakovič.

Po ukončení štúdia v roku 1946 pôsobil na Ústave pre lekársku chémiu LF UK. Získal štipendium v Zürichu, doplnil si tiež vzdelanie o ďalšie dva semestre chémie. Po návrate zo Švajčiarska pracoval od roku 1949 ako asistent na LF UK, neskôr prednášal na Vysokej škole veterinárnej a Lekárskej fakulte (LF) v Košiciach, kde sa stal prednostom Ústavu lekárskej chémie LF.

V priestoroch fakulty ho 30. novembra 1953 zatkli a odsúdili ho na 12 rokov väzenia za "velezradu a špionáž". V tom čase mal už s manželkou štyri deti. Vo väzení strávil šesť a pol roka. Prepustili ho na základe všeobecnej amnestie 11. mája 1960. Pracoval ako lekár v Žiline v pôrodnici, a potom v Čadci ako primár oddelenia klinickej biochémie. Neskôr sa jeho pôsobiskom stala Fakultná nemocnica v Martine. Až do odchodu do dôchodku v roku 1989 sa podieľal na početných vedecko-výskumných prácach.

Angažoval sa v Kresťanskodemokratickom hnutí (KDH). V rokoch 1992 až 1994 bol poslancom NR SR. V januári 1993 bol jedným z kandidátov na post prezidenta SR (v tom čase hlavu štátu volili poslanci NR SR). Na sneme KDH v roku 1993 ho zvolili za čestného predsedu hnutia. V rokoch 1994–1998 bol prvým veľvyslancom SR pri Svätej stolici. Pápež Ján Pavol II. ho vyznamenal Veľkým krížom Rádu Pia IX. Anton Neuwirth bol sedem rokov predsedom Paneurópskej únie na Slovensku. Od roku 2003 bol predsedom Konfederácie politických väzňov Slovenska, takisto bol zakladajúcim členom Fóra života.

MUDr. Anton Neuwirth zomrel 21. septembra 2004 v Bojniciach. V roku 2005 mu prezident SR udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy - in memoriam za významné zásluhy v oblasti sociálneho a kultúrneho rozvoja SR. Jeho dcérou je poslankyňa NR SR, (predtým tiež poslankyňa Európskeho parlamentu) Anna Záborská.

Hana Hegerová - ocenená in memoriam

Hana Hegerová (vlastným menom Carmen Mária Štefánia Beatrix Farkašová) sa narodila 20. októbra 1931 v Bratislave. Stredoškolské vzdelanie získala na gymnáziu v Komárne. Súkromne sa učila hre na klavíri, vystupovala v ochotníckom divadle, chodila do baletnej prípravky Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave a absolvovala súkromné hodiny spevu.

Po maturite v roku 1950 pracovala v strojárňach v Komárne a krátko učila aj na učňovskej škole. Túžila však po divadelných doskách, a tak v rokoch 1951–1953 absolvovala dramatický odbor na Konzervatóriu v Bratislave.

Prvé divadelné angažmán získala v divadle Petra Jilemnického v Žiline, kde odohrala päť sezón. Tam ju objavil hudobný skladateľ Juraj Berczeler, ktorý ju pozval účinkovať do bratislavskej Tatra revue. Odtiaľ jej cesta viedla do Prahy, kde ju v roku 1958 prijali do divadla Rokoko.

V roku 1961 nastúpila do pražského divadla Semafor. Hrala vo všetkých hudobných inscenáciách a úspešný bol aj jej spoločný recitál s Miroslavom Horníčkom pod názvom H & H '65.

V roku 1966 sa začala venovať speváckej kariére. Dva roky účinkovala v parížskej Olympii a stále angažmán získala aj v Nemecku a vo Švajčiarsku. Nemecké a francúzske denníky ju nazvali "českou Piaf".

Hegerovej herecký talent využili aj filmoví režiséri. V 60. rokoch minulého storočia stvárnila napríklad hlavnú úlohu vo filme Frona (1954). Účinkovala aj v hudobných filmoch Kdyby tisíc klarinetů (1964) a Ta naše písnička česká (1967).

V roku 1967 jej vyšla prvá LP platňa s názvom Hana Hegerová. V 70. rokoch vydala úspešné platne Recitál (1971), Recitál 2 (1974) a Lásko prokletá (1977).

Pre kritiku komunistického režimu sa začiatkom 80. rokov ocitla na šesť mesiacov vo väzení. Na koncertné pódiá sa vrátila v roku 1983. O štyri roky neskôr vydala úspešný album Potměšilý host.

Pre zdravotné problémy ukončila v auguste 2011 koncertnú činnosť. Za úspešnú spevácku dráhu dostala v roku 2013 Diamantovú platňu Supraphonu za 1,5 milióna predaných nosičov. V tom istom roku ju povýšili na komandéra francúzskeho Radu za zásluhy, za významný prínos k propagácii francúzskeho šansónu a francúzskej kultúry. Prezident Českej republiky Miloš Zeman jej v októbri 2014 udelil Rad Tomáša Garrigua Masaryka I. triedy. Slovenský prezident Andrej Kiska jej v januári 2016 na Bratislavskom hrade udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.

Hana Hegerová zomrela 23. marca 2021.