Moháč 29. augusta (TASR) - Slávna a pre dejiny Slovenska významná Bitka pri Moháči má 500 rokov. Odohrala sa 29. augusta 1526, keď uhorskú armádu Ľudovíta II. Jagelovského porazili vojská tureckého sultána Sulejmana II. Kráľ počas úteku zahynul a nezanechal dediča trónu.

Bitka pred poltisícročím otvorila cestu na rozšírenie panovania Osmanskej ríše, v oblasti strednej Európy vládli Turci 150 rokov. Následné udalosti viedli k začleneniu Uhorska do habsburskej monarchie a k dlhodobým zmenám, ktoré formovali politický vývoj regiónu na ďalšie storočia.

Obdobie krízy v Uhorskom kráľovstve prehĺbila neskúsenosť panovníka, iba 20-ročný Ľudovít II. nemal autoritu a slabosť kráľa využívala šľachta nielen na rozmary, ale aj na vlastné individuálne i rodové ambície. Tie sa však nesnúbili s odvahou a cťou, takže keď do krajiny prišli zvesti o ťažení armády tureckého sultána, šľachtici váhali s účasťou na obrane.

K rozhodujúcemu boju došlo v nížine pri meste Moháč. Neskúsenosťou i personálnou podporou oslabený panovník zvolil lokalitu na pravom brehu Dunaja asi 15 km severozápadne od priesečníka dnešných srbsko-chorvátsko-maďarských hraníc, lebo rieka ohraničovala priestor bojiska z východu. Uhorská armáda sa spoliehala, že močaristé okolie bude limitovať mobilitu tureckých oddielov a kráľovské vojsko tak očakávalo strategickú a taktickú výhodu pred očakávaným útokom Turkov z planiny južne a západne od mesta.

Uhorská obrnená jazda na začiatku skutočne prinútila Turkov na ústup, hoci kapacitné východiská neboli príliš sľubné. Uhorská armáda disponovala 26.000 vojakmi, Turkov v zbroji bolo okolo 80.000.

Kinetická energia a sila jazdného útoku uhorského pravého krídla spôsobila, že formácia nepriateľských jednotiek sa začala rozpadať. Do hry však prišli janičiari a po ich paľbe sa domáci útok zrútil. Bitka na juhu dnešného Maďarska trvala ani nie hodinu a pol. Pre Uhorsko dopadla katastrofálne.

Kráľovskí stratégovia si neuvedomili, akú taktickú výhodu poskytne Osmanom vyvýšená planina nad bojiskom. Ti získali prehľad o rozostavení a organizácii uhorského vojska a na príkaz sultána boli z tureckého vojska vyčlenené dva oddiely o celkovej sile asi 10.000 mužov. S úlohou uskutočniť obchvat a napadnúť hlavný uhorský tábor v zázemí, prípadne odrezať ústupové cesty alebo zabrániť v prísune posíl.

Medzitým oddiely janičiarov a delostrelcov stihli zostúpiť na úpätie svahu a začali budovať poľné opevnenie z barikád a zaostrených kolových prekážok, ktoré ich mali chrániť a umožniť v plnej miere nasadiť poľné delostrelectvo. Delá zviazali železnými reťazami, čo malo ešte posilniť obranu a zabrániť prieniku kráľovej jazdy.

Na pomoc uhorskej kavalériu sa chystala pechota, ale vysoká bojová efektivita a profesionalita tureckých palných zbraní dokázala udržať frontovú líniu až do príchodu sultánových posíl. Kým dorazil kráľ s jazdou druhého sledu, prelínajúce a preskupujúce turecké jednotky s podporou janičiarov a delostrelectvom odrazili uhorský útok, zmasakrovali jazdu z pravého krídla i pechotu.

Následne Turci odrazili aj niekoľko pokusov jazdy vedenej kráľom. Prejavila sa početná prevaha Turkov a krátky boj v tureckom obkľúčení znamenal totálnu porážku. Kráľovský sprievod sa snažil z bojového poľa evakuovať panovníka, na úteku sa však kráľ Ľudovít II. utopil v močiari.

Turci sa domnievali, že išlo len o predvoj uhorskej armády a čakali ďalší útok. Ten sa však neuskutočnil, pretože ďalšie uhorské vojská už do bojov nezasiahli. Sultán na druhý deň pochopil rozsah svojho víťazstvá a začalo sa turecké besnenie. Okamžite

dal popraviť 1500 zajatcov, pričom popravy a plienenie okolia pokračovali niekoľko dní a stáli život vyše 5000 miestnych obyvateľov.

Podľa archeologických výskumov boli na uhorskej strane straty zhruba 20.000 životov, turecké straty sa odhadujú približne na 15.000. V bitke, ktorá zmenila chod dejín celej Európy, zahynula okrem mladého kráľa a jeho vojakov aj elita Uhorského kráľovstva, padli vojaci, desiatky aristokratov, svetských a cirkevných hodnostárov, mnohí župani, podžupani a majitelia viacerých hradov a panstiev z územia dnešného Slovenska.

Víťazstvo pri Moháči otvorilo osmanským silám dvere k postupu pozdĺž Dunaja na sever do uhorského vnútrozemia. Turci vypálili niekoľko dedín a miest a niekoľko dní po bitke vo vrchovine Vérteš vyvraždili odbojné obyvateľstvo tamojších dedín. Niektoré z ich zborov prenikli ešte ďalej na západ až k Rábu (Győr), odkiaľ odvliekli mnoho ľudí do otroctva.

Približne v polovici septembra Turci vstúpili do Budína. Vyrabovali miestne kostoly a mesto vypálili, ušetrili len kráľovský palác. V postupe na sever oddiely janičiarov a ľahkej jazdy prenikli do vrchoviny Matra a k rieke Ipeľ. Pozdĺž ľavého brehu Dunaja a Tisy sa Turci stiahli na juh a posádky ponechali len v juhovýchodnom pohraničí.

Dejinné rozpaky vyvolala osoba sedmohradského magnáta Jána Zápoľského, ktorý v čase Bitky pri Moháči údajne táboril so svojím vojskom pri Segedíne a po prehre vzniesol nárok na uhorskú korunu. Aj ju nakoniec získal, keďže si proti sebe nepopudil Turkov, s ktorými neskôr nadviazal spojenectvo. História mu za to prisúdila prívlastok „kráľ s biľagom zradcu“.

Bitka pri Moháči sa pre svoj charakter stala v nasledujúcich mesiacoch a rokoch v Uhorsku pojmom – synonymom zdrvujúcej porážky i významným chronologickým medzníkom, ktorý už v tom čase akoby uzatváral jednu epochu. Používanie či argumentácie spojeniami „pred Moháčom“ a „po Moháči“ svedčia o tom, že už vtedajšia spoločnosť vnímala a reflektovala udalosť ako zásadný fenomén. Aj preto predstavuje rok 1526 v historiografii symbolický míľnik, ktorým sa končia uhorské stredoveké dejiny a začína sa písať nová éra – obdobie raného novoveku.