Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Pondelok 15. júl 2024Meniny má Henrich
< sekcia Videá a prenosy TASR TV

Kukan nad prijatím postu diplomata SR po rozdelení ČSFR neváhal

Minister zahraničných vecí SR Eduard Kukan (na snímke), 3.novembra 2004 v Bratislave. Foto: TASR - Vladimír Benko

V prvý pracovný deň po rozdelení spoločného štátu Kukan povedal vtedajším slovenským diplomatom, aby si každý zobral čo najväčšiu tašku na rôzne kancelárske potreby.

Bratislava 10. februára (TASR) – Obdobie, keď sa Eduard Kukan rozhodoval, či ako diplomat po rozdelení ČSFR zostane v českej alebo slovenskej diplomacii, považoval za intenzívne. Pre svoju kariérnu budúcnosť sa rozhodol už v septembri 1992, keď bol na Valnom zhromaždení OSN posledný federálny minister zahraničných vecí Jozef Moravčík. Ten sa ho počas rozhovoru opýtal, kde sa vidí po 1. januári. Kukan mal v pláne vrátiť sa na Slovensko a učiť. Moravčík mu však naznačil záujem o jeho diplomatické služby. „Keď som potom dostal ponuku od svojich ľudí, tak som neváhal,“ bývalý minister zahraničných vecí Eduard Kukan to uviedol v knihe Formovanie zahraničnej služby SR do roku 1994, ktorej autorkou je vedúca zahraničnej redakcie TASR Monika Himpánová. V stredu zomrel vo veku 82 rokov.

V tom čase zastával v New Yorku post stáleho zástupcu ČSFR. Na 31. december 1992, posledný deň existencie federácie, si pamätal veľmi dobre. „Jozef Moravčík poslal pokyn všetkým veľvyslancom, aby sa nevzďaľovali zo svojich zastupiteľských úradov. Moja rodina už predtým odcestovala domov, ja som musel zostať. Mali sme spoločný silvestrovský večierok, absolútne v pohode bez akýchkoľvek rozporov. Ako veľvyslanci sme mali dohliadať na to, aby konkrétny akt rozdelenia nevyvolal nejaké rušivé momenty,“ zdôraznil.



V prvý pracovný deň po rozdelení spoločného štátu povedal vtedajším slovenským diplomatom, aby si každý zobral čo najväčšiu tašku na rôzne kancelárske potreby. „Odpochodovali sme po 89. ulici po Madison Avenue na 67. ulicu, kde bola rezidencia veľvyslanca. Tam si každý z nás provizórne otvoril svoju kanceláriu. Začali sme používať to, čo sme si so sebou priniesli z československej misie. Museli sme sa chovať veľmi disciplinovane, pretože od 1. do 19. januára (SR sa stalo členskou krajinou OSN, pozn. TASR) sme boli vo vzduchoprázdne, neexistovali sme. Keby diplomati urobili nejaký priestupok, tak ich zatvoria a ani okom nemihnú, pretože sme nemali diplomatickú imunitu. Nedošlo k nejakým negatívnym okolnostiam. Po 19. januári sme opäť existovali ako diplomati. Na začiatku sme pracovali všetci spolu v jednej obrovskej miestnosti, každý mal svoj pracovný stôl. Vydržali sme to. Neskôr sme si našli kancelárske priestory,“ spomínal si bývalý diplomat.

V utorok 19. januára 1993 boli prijaté za riadnych členov OSN Slovenská a Česká republika. Na archívnej snímke z 19. januára 1993 vľavo veľvyslanec - stály predstaviteľ Slovenskej republiky pri OSN Eduard Kukan a vpravo podpredseda vlády a minister zahraničných vecí SR Milan Kňažko upevňuje na mieste vyhradenom slovenskej delegácii novú menovku nového členského štátu v sídle OSN v New Yorku.
Foto: TASR/AP


Na Slovensko sa vrátil v marci 1994 po tom, ako bola v Národnej rade SR vyslovená nedôvera Vladimírovi Mečiarovi a novým premiérom sa stal Jozef Moravčík. „Dostal som od neho telefonát, v ktorom mi ponúkol funkciu ministra zahraničných vecí. Pri všetkej skromnosti som si naozaj myslel, že som prešiel celú dráhu diplomata od najnižších priečok až k Stálemu zástupcovi pri OSN, a že by som mohol byť pri budovaní novej zahraničnej služby na Slovensku prospešný. Takže som neváhal a s ponukou som súhlasil,“ konštatoval Kukan. Bol prvým ministrom zahraničných vecí SR, ktorý pochádzal z radov kariérnych diplomatov.

Následne sa presťahoval do Bratislavy. „Manželka pobalila veci v New Yorku a prišla za mnou asi o dva mesiace do Bratislavy, kde sme začali spoločný život. Ten išiel veľmi rýchlo... Bolo treba dobudovávať zahraničnú službu. Ako nezávislý štát sme existovali iba 15 až 16 mesiacov. Museli sme sa činiť aj v medzinárodných organizáciách, kde bolo treba ukázať, že nie sme iba do počtu, ale že s naším členstvom v organizáciách do nich budeme vedieť aj prispievať,“ spomínal si.

V tom čase ministerstvo zahraničných vecí sídlilo na Stromovej ulici. „Mal som celkom veľkú kanceláriu, dôstojnú. Začali sme veľmi usilovne pracovať. V tom čase sa riešili mnohé zahraničnopolitické otázky napríklad v súvislosti s členstvom Slovenska v Rade Európy. Bolo pre nás prioritné ukázať sa, že ten nový nezávislý štát má naozaj ambície, aby sa stal aktívnym hráčom na medzinárodnej scéne... Mnohé veci sa robili za pochodu. Nemali sme dostatok diplomatov... Bola to však práca, ktorá vás napĺňala, pretože boli vidieť výsledky, keďže sme začínali skoro z ničoho. Bolo veľmi povzbudzujúce, keď to začalo všetko fungovať, alebo keď sme dostali pozitívne hodnotenia,“ uviedol Kukan.

Na deň, keď ministerský úrad odovzdával svojmu nástupcovi Jurajovi Schenkovi, si pamätal veľmi dobre. „Po tom, ako prišiel, sme išli do mojej pracovne. Informoval som ho o tom, čo riešime a ktorým otázkam treba venovať pozornosť. Musím povedať, že bol maximálne korektný, veľmi slušný, zapálil si svoju fajočku a mali sme veľmi dobrý, priateľský rozhovor. Správal sa voči mne s určitou úctou, ktorú bolo cítiť. Myslím si, že následne sme mali vždy korektné vzťahy. Bral to tak, že bol vymenovaný. Podľa mňa k pozícii pristupoval so správnym rešpektom,“ dodal.

Na archívnej snímke Eduard Kukan.
Foto: TASR/AP


Formovanie slovenskej zahraničnej politiky podľa neho ovplyvnil v tom, že ako minister už mal vyprofilovanú osobnú skúsenosť. „Vychádzal som z toho, že miesto Slovenska je v demokratickom západnom svete. Mal som šťastie, že zhoda pracovníkov v tejto otázke bola veľmi silná... a že som mohol byť pri formovaní našich diplomatov a slovenskej zahraničnej politiky. Mnohí z nich sú dnes uznávanými veľvyslancami, vysokopostavenými funkcionármi v medzinárodných organizáciách a je mi z toho príjemne,“ uzavrel Kukan.